V Avdijivke je nebezpečné čo i len nos vystrčiť, hovorí obyvateľka

Vo frontovej ukrajinskej Avdijivke ľudia strácajú pud sebazáchovy. "Zvykajú si na riziko, chodia po uliciach, oddychujú v parkoch aj s malými deťmi," povedala počas víkendu pre Pravdu Lena Kovaľčukovová, obyvateľka mesta ležiacej priamo na hranici tzv. sivej zóny.

27.02.2017 11:30
ukrajina, nato, avdijivka, tanky Foto:
Ukrajinské tanky v susedstve obytného domu v Avdijivke napriek výzve kontaktnej skupiny adresovanej bojujúcim stranám, aby stiahli ťažké zbrane od frontovej línie.
debata (42)

Oddeľuje ukrajinské jednotky a odporcov vládneho režimu v Kyjeve v samozvanej Doneckej republike. Pôvodne v Avdijivke žilo 35-tisíc obyvateľov a dnes je ich približne 22-tisíc. A podľa Leny ešte pred rokom, keď vypuklo ostreľovanie mesta, ich bolo iba 10-až 15-tisíc. Väčšina sa však vrátila. „Sedíme v tme. Opäť nemáme elektrinu,“ začína rozhovor mladá Ukrajinka.

Horúcim problémom v Avdijivke je dnes však okrem prerušovanej dodávky elektriny aj dodávka vody. Po tom, čo bola zasiahnutá donecká filtračná stanica.
Je to tak. V piatok (24.2.2017) dostala niekoľko zásahov a jej obsluha čelí obrovskému stresu. Objekt totiž leží v sivej zóne a streľba zahnala obsluhu do pivnice. Ľudia odísť nemôžu a ani druhá zmena sa k nim nemôže dostať. Navyše posily odmietajú ísť do objektu. S „trčiacou“ zmenou už pracujú psychológovia.

Ste teda opäť bez vody?
Nie celkom. Časť dodávok pochádza z mestských vodojemov a ďalším zdrojom sú mobilné cisterny, ktorými zásobovanie vodou zabezpečuje miestna samospráva. Horšie je to však s dodávkami elektriny. Bez nej nefunguje napríklad ani internet, cez ktorý sa môžem spojiť s príbuznými a dozvedieť sa aspoň nejaké správy. Doma, rovnako ako väčšina, máme káblovku, kde vysielajú ukrajinské kanály. Satelity majú v súkromných domoch a tam možno pozerať, čo chcete. Zatiaľ však my na „tanier“ akosi nemáme. Ak však nemáte elektrinu, tak vám je všetko nanič. Spásou je mobilný internet a aj to iba v prípade bezporuchovo fungujúceho providera Kiivstar, jediného z mnohých.

Vládne teda u vás pokoj?
Iba dovtedy, kým sa zotmie. Vtedy sa opäť začne nebezpečné divadlo. Streľba, samá streľba. Teraz, keď s vami hovorím, je ticho. Pravdepodobne sa obe strany dohodli na zastavení paľby, aby servisné čaty mohli opraviť streľbou poškodenú sieť a obnoviť tak dodávky elektriny. (V nedeľu 26.2. stále nezačali s opravami – poz. aut.)

Kto strieľa?
Ťažko povedať, odkiaľ projektil priletí, pretože v takej chvíli je nebezpečné čo i len nos vystrčiť. A aj keby ste sa pozreli z okna, tak sotva to zistíte. Včera som so synom presedela viac ako hodinu na chodbe nášho paneláka, ktorý sa otriasal, a pritom neviete, čo bude ďalej. Máte strach, že „to“ opäť priletí a trafí váš dom…

Bývate teda v paneláku?
Áno v jednej z piatich pri sebe stojacich päťposchodových budov. V Avdijivke je je ich asi 150. Veľa domov je však zničených. Nové sa nestavajú. Najviac sú zničené malé súkromné domy. Tvoria starú časť mesta, zatiaľ čo v novej dominujú poschodové činžiaky.

Keď vypukla streľba, zasiahla aj vaše okolie, dom, v ktorom žijete?
Rovno pod našimi oknami explodovali trieštivé projektily. Sklenené výplne okien sme už niekoľkokrát menili a po byte zbierali črepiny. Obyvatelia susedného domu však nemali také „šťastie“. Napríklad minulý štvrtok jedna zo striel zasiahla v susednom činžiaku byt na štvrtom poschodí. Zásah spôsobil prepadnutie plafónov až na tretie poschodie. Šťastie, že ľudia nezahynuli. Viacerých vyslobodili z trosiek. Napríklad ženu so synovcom. Ibaže 2. februára zahynulo priamo v kuchyni malé dievčatko.

Je v susedstve obytných domov ťažká technika ukrajinskej armády?
Na kraji mesta je vežiak postavený iba v roku 2014. Ľudia však v ňom žili iba pol roka. Keď sa začalo ostreľovanie, tak pri ňom vybudovali zátarasy a kontrolné stanovisko. Na ceste smerujúcej do mesta Spartak a ďalej do Donecka. A tam možno vidieť aj obrnenú techniku, ale priamo v meste jej niet. Napokon presvedčte sa sami. Je tu veľa novinárov.

Možno inokedy, ale ako prežívajú situáciu deti?
Chodia riadne do školy vrátane môjho jedenásťročné­ho syna.

Z filtračnej stanice vyhnali nacionalistov

Po minulotýždňovom ostreľovaní doneckej filtračnej stanice v tzv. sivej zóne a jej sobotňajšom obsadení radikálnymi nacionalistami sa v nedeľu podarilo vládnym jednotkám vyhnať z objektu „dobrovoľnícke prápory“. Potvrdili to viaceré zdroje vrátane separatistov, ktorí navyše informovali, že ukrajinské jednotky posilňujú vojenskú prítomnosť v bezprostrednej blízkosti filtračnej stanice, ktorá zásobuje pitnou vodou neďalekú Avdijivku, Spartak, ale aj Doneck.

Nebojíte oňho?
V čase, keď bola streľba veľmi intenzívna, oznamovali nám, odkedy dokedy nesmieme opustiť domovy. Okrem dostupných informačných zdrojov sme sa to dozvedali aj ústnym podaním a neraz rodičia zašli priamo do školy, aby sa dozvedeli, ako ďalej v najbližších hodinách. A deti sa učili takpovediac na diaľku. Dostávali domáce úlohy, ktoré riešili doma.

Platí to aj dnes?
Bolo to napríklad koncom januára, keď sa v Avdijivke 29. januára strhla streľba. Celý týždeň sme trčali doma. Situácia sa viac-menej normalizovala 5. februára, keď nám obnovili dodávku elektriny a deti opäť zamierili do školy.

Ľudia utekajú z Avdijivky alebo ostávajú v meste?
Tí, ktorí sa báli a mali možnosť, tak odišli. Moja spolužiačka, s ktorou som vo štvrtok, keď bol prúd, „skypovala“, odišla napríklad aj s rodinou do Ruska. Iní zase na Ukrajinu. Chcú sa však vrátiť, len čo sa toto peklo skončí. Pôvodne som aj ja chcela opustiť mesto, ale okrem manžela a syna sú tu aj moji rodičia, ktorí majú po sedemdesiatke, a navyše mama chorľavie. Ostali sme, aby sme im pomáhali. V roku 2015 bolo však ostreľovanie také silné, že sme sa rozhodli odísť. Okrem dodávky plynu nefungovalo nič. Manžel uprostred rozbitých a polepených okien zavelil: Ideme! Odišli sme do Pokrovska, niekdajšieho Krasnoarmejska. Ťažko sme zháňali podnájom. Veď v tom čase utekala celá Avdijivka. Odrazu ste sa ocitli bez ničoho, uprostred holých stien prenajatého úplne prázdneho bytu. Pomocou inzercie sme kúpili diván, dve kreslá, aby mama aj s vnukom mali kde spať. A ja s otcom sme si ustlali na zemi na nafukovačkách. Žiadna chladnička či iné civilizačné vymoženosti. Bolo to strašné pri pomyslení, že o pár kilometrov ďalej ste zanechali všetok komfort. Cítili sme sa ako žobráci, ktorých nik nepotrebuje.

A manžel?
Pracuje v najväčšej európskej koksovni a chemickom kombináte v jednom, ktorý vlastní Rinat Achmetov (najbohatší Ukrajinec – pozn. red.). Nás síce odviezol do bezpečia, ale sám ostal v kombináte. Vraj kým podnik funguje, bude v ňom pracovať. Rovnako ako väčšina z jeho 4 000 zamestnancov. Vyrábajú nielen koks, ale aj umelé hnojivá a ďalšie produkty, ktoré kombinát vyváža aj do zahraničia. Aj dnes prišiel muž z práce a vraj všetko je v norme. Ak nerátame, že celú prevádzku „kŕmia“ elektrinou vysokokapacitné dieselagregáty dodané z Nemecka.

Ste nezamestnaná alebo pracujete?
Pracujem v miestnej správe a aj v tejto neľahkej chvíli úrady fungujú.

Aký máte pracovný deň?
Robíme ako inokedy. Aj keď počuť streľbu. Tak bolo napríklad aj počas 29. januára, keď sa spustilo peklo. Aj keď bola prerušená dodávka elektrickej energie. V roku 2015 to však bola iná káva. Všetci sme vtedy bežali do pivnice.

Robíte a aj zarobíte?
Mzdu nám pravidelne vyplácajú rovnako ako rodičom dôchodok.

Ako je to zo zásobovaním potravinami?
V minulosti boli všetky obchody zavreté kvôli prerušeným dodávkam elektriny. Po spomínaných skúsenostiach majú dnes všetci podnikatelia vlastné generátory a niet obchodu, v ktorom by chýbali. Problémom je však strach dodávateľov potravín pred silným ostreľovaním. Celkove sa však ich dodávky nedajú porovnať s rokom 2014, keď bola situácia oveľa horšia. Dnes možno kúpiť chlieb, maslo či salámu. Tým, ktorí potrebujú pomoc, veľmi pomáhajú naši a zahraniční dobrovoľníci. Týka sa to napríklad zasklievania okien, dodávok základných potravín či priamo peňazí. Stačí o to požiadať.

A čo zdravotnícke zabezpečenie a lieky?
Hlavnú budovu kliniky zakonzervovali po tom, čo bola čiastočne zničená. Detské oddelenie napríklad premiestnili do priestorov gynekológie. Málo je však lekárov. Ostali dôchodcovia alebo tí, ktorí nemajú k ďaleko do dôchodku. Mladí odchádzajú inde. Pomáhajú však vojenskí lekári.

Prečo to mladí vzdávajú?
Kvôli perspektíve. Napríklad voľakedy mali vysoké školy takpovediac pod nosom v neďalekom Donecku. Ibaže dnes je mesto na „tej“ strane. A aj cestovanie doň sa zmenilo, z voľakedajších necelých 15 minút trvá dnes cesta do Donecka takmer dve hodiny. Príčinou sú samé kontroly a aj cesty sú v katastrofál­nom stave.

© Autorské práva vyhradené

42 debata chyba
Viac na túto tému: #Kyjev #hranica #Ukrajina #Donecko #Avdijivka