Opozícia tvrdí, že Lukašenko má už spočítané dni. Hovorieva to však o ňom dlhodobo opakovane. Je to len jej zbožné želanie alebo sa môže blížiť k správnemu odhadu?
Situácia naznačuje, že rok 2017 bude v bieloruskom verejnom živote zlomový. Nevyplýva to iba z tvrdení opozície; pramení to hlavne z nespokojnosti veľkej časti obyvateľov, ktorí sa ocitajú v hlbokej sociálnej tiesni. Nazdávam sa, že pre Lukašenka sa stane tento rok najzložitejším, odkedy je od roku 1994 neprestajne pri moci. Mimochodom, zjavne žije v bubline, v ktorej nevníma, čo sa deje v jeho krajine. Zdá sa, že už nedokáže realisticky vyhodnocovať vývoj.
O Bielorusku sa dlho vravelo, že nemá podmienky na takzvaný sociálny výbuch. Z čoho vzniklo pnutie?
Spúšťačom bol nezmyselný zákon o takzvaných sociálnych parazitoch. Lukašenko mal pocit, že ľudia opäť sklonia hlavu, budú čušať a dávať, čo žiada štát, aj napriek tomu, že sami už nemajú financie. Zákon zasiahol obyčajných Bielorusov. Kto nepracuje 183 dní v roku, musí odvádzať do štátnej kasy peniaze, ktoré by ako zamestnaný zaplatil na daniach. Zákon postihuje takmer 500-tisíc ľudí. Drvivá väčšina nie sú takí, čo by nechceli robiť, ale stratili prácu. Masovo odmietajú dodržiavať nezmyselný zákon.
Ako proti nim postupujú úrady a ako asi bude reagovať Lukašenko, keďže sa konali demonštrácie a ďalšie protesty sa chystajú?
Úradníci chápu, že zákon je nevykonateľný, pretože teraz by mali nezamestnaných pokutovať, lenže vidia, že nechcú platiť. Odpor obyvateľstva dostal Lukašenka do pasce. Najľahšie by bolo zrušiť zákon, prezident však počas dlhého vládnutia nikdy nebol schopný priznať si chybu. Celý čas pri moci sa hral na múdreho a starostlivého vodcu, a zrazu by poprel presvedčenie o svojej neomylnosti. Určite to nebude mať jednoduché, pretože na 25. marca, keď bude 99. výročie vzniku Bieloruskej ľudovej republiky, je po sérii protestov v rôznych mestách zvolaná do Minska celonárodná demonštrácia.
Keby Lukašenko zrušil sporný zákon, bude mať pokoj od protestov?
Hlas ulice je namierený nielen proti tomuto zákonu, ale demonštranti požadujú aj vypísanie slobodných volieb. Mnohí ľudia považujú Lukašenkov režim za vyčerpaný a chcú zásadnú zmenu. Myslím si, že Lukašenko by už neupokojil svojich kritikov na námestiach, keby dal zrušiť nezmyselný zákon. Predpokladám, že bude naňho vyvíjaný tlak, aby napríklad zvolal okrúhly stôl, ku ktorému si s ním sadnú predstavitelia demokratických síl, aby sa hľadalo východisko zo zložitej situácie.
Foto: SITA/AP, Maxim Guchek
Nie je iluzórna predstava, že by sa Lukašenko, ktorého na Západe označujú za posledného diktátora v Európe, išiel dobrovoľne vzdávať moci?
Súhlasím s tým, že Lukašenko nebol dosiaľ ochotný robiť kompromisy. Je to autoritatívny líder, ktorý je presvedčený o vlastnej dokonalosti. Usudzujem však, že vývoj ho teraz dotlačí k zmene postoja. Končí sa mu éra balansovania medzi Ruskom a Západom a hrubým potláčaním protestov či odstraňovaním kritikov. Bielorusko má obrovské ekonomické problémy a proti prezidentovi tentoraz stojí masa obyvateľov. Opomínať ľudí z opozície, odborov a mnohých odborníkov si už nemôže dovoliť.
Je to naozaj reálne?
Lukašenko má dve možnosti. Buď otvoriť politickú diskusiu, alebo môže riskovať, že vlna nespokojnosti ho zmetie z prezidentského kresla, čo by mohlo viesť k nekontrolovaným politickým zmenám s potenciálnym vstupom Ruska do riešenia problému.
Má Bielorusko už opozičného lídra, ktorému by uverila väčšina ľudu?
V poslednom čase vystupuje najviac do popredia bývalý vojak Mykola Statkevič. Kandidoval za prezidenta v roku 2010, potom vyše päť rokov strávil za mrežami ako politický väzeň. Nepoddal sa, Lukašenko ho nakoniec po dlhom čase prepustil na slobodu po tlaku medzinárodného spoločenstva. Počas februárových protestov v Minsku bol najviditeľnejšou osobnosťou opozície. Je statočný aj charizmatický. Pripomínam pritom, že výrazné osobnosti žijú aj v exile. Platí to napríklad o Andrejovi Sannikovovi. Už avizoval, že by kandidoval, keby sa uskutočnili slobodné voľby.
Zmienili ste sa o možnom vstupe Moskvy do hry. Čo ste tým mysleli?
V Bielorusku existuje vážna obava, že by sa krajina mohla dostať do područia Ruska. Kremeľ sleduje v tejto niekdajšej sovietskej republike svoje záujmy a pragmaticky vyhodnocuje procesy na bieloruskej scéne. Po rusko-gruzínskej vojne, po anexii Krymu a od ozbrojeného konfliktu na východe Ukrajiny si Bielorusi uvedomujú riziko vojenského zásahu na svojom území. Obava ich na opačnej strane vedie k posilňovaniu vlastenectva.