Oficiálne miesta sa ešte pred ukončením vyšetrovania poponáhľali s „možnou“ verziou: išlo o nešťastnú náhodu pri čistení zbrane značky Fort. Samovraždu či vraždu vylúčili. Niektorí dokonca tvrdili, že nešlo o bojovú pištoľ ale o zbraň určenú na gumové projektily. Otázok je však, rovnako ako v podobných prípadoch, stále viac ako odpovedí.
„Vyšetrovatelia zatiaľ úplne ignorovali skutočnosť, že sotvakto si čistí zbraň s nábojom v komore. Tá sa čistí vždy v rozobranom stave. Tým skôr, že Tymčuk nebol v tomto smere začiatočník,“ spochybnil reakciu napríklad predsedu parlamentu Adnryja Parubyja či jeho kolegu Antona Geraščenka ukrajinský portál Obozrevateľ. Tymčuk slúžil v rokoch 1995 až 1997 v jednotkách protivzdušnej obrany. Následne tri roky patril k vedeniu Národnej gardy. Ako pracovník ministerstva obrany (2000–2012) sa zúčastnil na ukrajinských mierových misiách v Iraku, Libanone aj v Kosove. Na pozadí spomínaných skutočností je podľa mnohých ukrajinských odborníkov tvrdenie o samovražde viac ako podozrivé.
Pravdou však je, že Tymčuk sa zaoberal konfliktom na východnej Ukrajine a v uplynulých rokoch o tom napísal veľa článkov a blogových príspevkov. Deň pred smrťou zhrnul na sociálnej sieti priebeh bojov medzi ukrajinskou armádou a proruskými separatistami v Donbase, ktorých charakterizoval ako „ruské okupačné vojsko“.
Smutný zoznam záhadných úmrtí
Informačnou bombou sa stal koncom decembra v roku 2004 predčasný skon ministra dopravy Georgija Kirpu. Deň po druhom kole prezidentských volieb. Samovraždu v saune na jeho chate mal potvrdzovať list na rozlúčku, ako aj zbraň, ktorú vždy nosil so sebou. Noviny informovali, že veľmi ťažko znášal zmenu vládnej moci. Niekoľko týždňov pred smrťou bol na práškoch. Patril medzi najvplyvnejších politikov v krajine. Dokonca sa hovorilo, že mal nastúpiť v prezidentskom kresle po Leonidovi Kučmovi. V súvislosti s možným tlakom na ministra sa v ukrajinských médiách spomínal Viktor Janukovyč, ale aj okolie Viktora Juščenka. Po polroku vyšetrovanie zastavili bez konkrétneho výsledku.
Ďalším v smutnom zozname záhadných úmrtí ukrajinských politikov bola podľa oficiálnej verzie „samovražda“ Jurija Kravčenka. Generála, bývalého námestníka ministra vnútra, ktorého našli 4. marca 2005 mŕtveho v stodole. Podľa vyšetrovateľov si dvakrát strelil do hlavy. Akurát že na ruke, ktorou strieľal neboli stopy krvi a nábojnice boli porozhadzované po celej stodole. A list na rozlúčku, ktorý vraj našli, nikto nikdy nevidel. O dva a pol roka prípad napokon uzavreli s konštatovaním, že Kravčenko si sám siahol na život. Podľa niektorých ukrajinských zdrojov našli generála mŕtveho v garáži iba niekoľko hodín predtým, ako mal na generálnej prokuratúre podať svedectvo v súvislosti s doteraz nevyjasnenou brutálnou vraždou novinára Georgia Gongadzeho. V čase, keď bol hlavou štátu Leonid Kučma. Novinár zmizol ešte v roku 2000 a podľa ukrajinských orgánov sa napokon v novembri 2002 našlo telo bez hlavy v lesíku neďaleko Kyjeva.
„Mohol vari Kravčenko po prvom výstrele, pri ktorom namieril hlaveň pod bradu a strela vyletela v oblasti nosa, zopakovať takto zranený druhý pokus?“ prejavil pochybnosti aj ukrajinský televízny portál 24tv.ua.
Rovnakú reakciu vyvolala aj smrť Jevgenija Kušnarova v roku 2007. Poslanca snemovne a zástupcu šéfa frakcie Strany regiónov. Podľa niektorých informácii sa to stalo počas poľovačky. Osudný výstrel pochádzal zo zbrane Dmitrija Zavaľného, asistent poslanca Dmitrija Šencova. Strelca o dva roky amnestovali.
Za záhadných okolností zomrela v auguste 2014 aj Valentína Semioňuková, bývalá šéfka Fondu štátneho majetku. Našli ju s prestrelenou hlavou v jej byte. Podľa polície sa mala zastreliť poľovníckou zbraňou, ktorá ležala vedľa mŕtvej. Neskôr však udalosť klasifikovali ako úmyselnú vraždu. Ibaže v roku 2017 prípad uzavreli pre nedostatok dôkazov.
„Podľa štatistiky ženy nikdy nenamieria zbraň na svoju hlavu, ak chcú dobrovoľne ukončiť život. Navyše Semioňuková dostávala pred tragédiou množstvo vyhrážok,“ reagoval na „samovraždu“ aj novinár Dmitrij Gnap. Podľa neho všetko nasvedčovalo tomu, že zbraň, na ktorej sa nenašli žiadne odtlačky prstov, ani obete, položili k telu po vražde. Počas jej pôsobenia vo funkcii sa konala „transparentná“ reprivatizácia koncernu Krivorožstal. Obchod sa vysielal v priamom prenose a nadnárodný koncern Mittal Steel zaplatil za nákup 93 percent akcií 4,8 miliardy dolárov.
Pred minulotýždňovým úmrtím Dmytra Tymčuka bol zatiaľ poslednou obeťou záhadných úmrtí Stanislav Meľnik, bývalý poslanec za Stranu regiónov. Už mŕtveho ho našla jeho manželka. Podľa vyšetrovateľov smrteľná strela pochádzala z poľovníckej zbrane, ktorú rovnako ako list na rozlúčku, v ktorom žiadal o odpustenie, poslali na expertízu. Meľnik bol v roku 1990 generálnym riaditeľom vychýreného pivovaru Sarmat a v roku 1999 šéfoval v Donecku firme Lux. Pol roka pred samovraždou rovnaký krok urobila aj jeho dcéra.
Väčšina nielen ukrajinských analytikov sa zhoduje v tom, že spomínané úmrtia vyvolali množstvo pochybností a otázok.
„Išlo o ľudí, ktorí nepatrili medzi obyčajných smrteľníkov. Pochybujem, že sa napokon dočkáme skutočnej pravdy o ich predčasnom skone. Niektoré tzv. samovraždy sa stali pred viac ako desiatimi rokmi. Odvtedy sa zvýšil počet otázok ale nie odpovedí,“ pokúsila sa na jednej zo sociálnych sietí zhrnúť „epidémiu“ úmrtí ukrajinská odborníčka v oblasti kriminológie Anna Maľarová citovaná portálom 24tv.ua