Českí a slovenskí politici opakovane zdôrazňujú výnimočne dobré vzťahy medzi obidvomi štátmi, ale mladá generácia má čoraz väčší problém sa medzi sebou dorozumieť. Čeština a slovenčina sú pre nich už takmer ako cudzie reči. Čo sa dá urobiť, aby sa, keď to zveličíme, mladí nezačali rozprávať po anglicky, aby sa pochopili?
Nemyslím si, že by to bolo také zlé. Ľudia si navzájom budú rozumieť aj o sto rokov. Navyše to puto spoločného štátu len tak nevyprchá. Naopak, myslím si, že rozdelením sa naše vzťahy pomerne zlepšili. Máme spoločné zasadnutia vlády, veľa mladých Slovákov študuje v Brne, v Prahe a v ďalších mestách. Je pravda, že slovenčinu nie je v Českej republike už tak počuť, ale to je logický dôsledok rozdelenia. Ak sa však pozriete na prieskumy, tak Slováci sú stále suverénne najobľúbenejším národom. Takže si myslím, že naše národy sa stále majú rady a to bude platiť, dúfam, aj v budúcnosti. Veď tu máme aj veľa spoločných manželstiev.
Českej republike patrí od júla 2019 do leta 2020 rotujúce predsedníctvo v zoskupení visegrádskej štvorky. Je pravda, že toto zoskupenie má medzi partnermi v EÚ oslabený vplyv pre správanie Poľska a Maďarska, ktoré sú opakovaným terčom kritiky za svoje vnútropolitické kroky zo strany Európskej komisie a viacerých členských krajín únie?
Naopak, vďaka V4 máme v EÚ silnejší hlas, než by sme mali sami. Veď 65 miliónov obyvateľov už niečo znamená. Boli to premiéri V4, ktorí v Bruseli v júni 2018 odmietli kvóty na povinné prerozdeľovanie migrantov a ktorí tiež zabránili zvoleniu politikov, ktorí majú problém s východnými krajinami, do vedenia Európskej komisie. Máme dvoch podpredsedov Európskej komisie. Našu Věru Jourovú a Slováka Maroša Šefčoviča. Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová po Paríži navštívila hneď Varšavu, Česká republika dostala v Bruseli termín ako tretia. Hájime tam zdravý rozum a naše záujmy. Každý bráni svoje záujmy a my musíme hľadať na ich presadenie spojencov. Len naivní ľudia si myslia, že sa tam všetci držia za ruky a majú sa radi. Potom to však dopadá tak, že český a slovenský poľnohospodár dostáva nižšie dotácie ako holandský alebo nemecký.
Kritika niekedy býva silná.
To, že zaznievajú kritické hlasy na adresu V4, považujem skôr za taký nutný folklór, keď niektorí západní politici sa na nás pozerajú cez prsty a tiež hovoria, že keď získavame peniaze z rozpočtu EÚ, mali by sme držať ústa a krok. Tak to ale nie je. Kohézia nie je žiadna charita. Tie peniaze majú vyrovnať ekonomické rozdiely medzi jednotlivými krajinami, čo, samozrejme, môže pomôcť investorom z krajín čistých platcov. V skutočnosti však peniaze, ktoré západné štáty pošlú na východ prostredníctvom európskeho rozpočtu, sú nič v porovnaní s objemom ziskov západných spoločností, ktoré zarábajú na východe.
Viete to podoprieť jasnými údajmi?
Medzi rokmi 2010 a 2016 Maďarsko, Poľsko, Česká republika a Slovensko dostali z fondov EÚ ekvivalent od 2 do 4 % hrubého domáceho produktu (HDP). Ale odliv kapitálu z tých krajín za rovnaké obdobie predstavoval 4 až 8 % HDP. Navyše západné spoločnosti zarobili obrovské peniaze na verejných zákazkách, ktoré boli financované práve z fondov EÚ. Prvá vysokorýchlostná dráha pretínajúca pobaltské štáty bola dizajnovaná španielskymi, nemeckými a francúzskymi firmami, a prvý veľký tender na výstavbu vyhrala belgická spoločnosť. A ešte poznámka o Varšave a o Budapešti. O tom, aké majú vlády jednotlivé štáty, rozhodli ich občania. Je to vôľa obyvateľov Poľska alebo Maďarska, a neviem, čo sa na tom EÚ nepáči. Nie sme Sovietsky zväz, aby iné krajiny zasahovali do vnútropolitickej situácie u svojich susedov.
V septembri 2018 ste pre denník Pravda povedali, že ste nadmieru spokojný s existenciou českej koruny. Zmenil sa odvtedy váš názor na možnosť prijatia eura?
V tejto chvíli nie je prijatie eura pre Českú republiku vhodné. Občania si neželajú ručiť za dlhy cudzích štátov a bánk, ktoré sami nenarobili. Európska kríza ukázala, že euro je skôr politický projekt a že niektorým krajinám môže členstvo v eurozóne aj škodiť, ako napríklad Grécku.
Prečo si to myslíte?
Keby Grécko mohlo v krízových rokoch devalvovať vlastnú menu, nemuselo byť jeho zadlženie také vysoké. Navyše sú v eurozóne krajiny, ktoré majú pomerne závažné hospodárske problémy alebo veľké verejné dlhy, čo je situácia, ktorá hovorí proti prijatiu eura v takej podobe, aká je dnes. Eurozóna potrebuje reformu. Nezávislosť Českej národnej banky v prípadnej intervencii kurzu českej koruny je dôležitá. Na zasadnutia krajín eurozóny chodím a som presvedčený, že je dobre, že tam nie sme.
Česká republika zažíva rekordne nízku mieru nezamestnanosti, na čom sa podieľa aj vaše vládnutie. V čom však spočíva aj domáci problém – krajina zjavne potrebuje pracovnú silu zo zahraničia. Ako to vidíte? Ste proti nelegálnej migrácii, ale máte recept na zvyšovanie pôrodnosti v Česku?
Áno, sme jasne proti nelegálnej migrácii, ale príchod pracujúcich zo zahraničia je niečo iné. Česká republika zahraničných pracovníkov potrebuje, firmy musia odmietať veľké zákazky, lebo nemajú dosť zamestnancov. Obmedzuje to náš potenciál. Ľudia, ktorí prídu do Českej republiky na pracovné vízum, vyhovejú všetkým našim požiadavkám, splnia všetky vstupné náležitosti, tu sú po dobu, keď majú prácu a sú potrební. Nepočítame s tým, že by tu zostali natrvalo. Pracovnú silu potrebujeme akútne a vlastne teraz hneď. Zároveň je potrebné podporovať mladé rodiny, aby mali čo naviac detí, vytvoriť im na to podmienky vo forme dostupného bývania, dostupných jaslí, škôlok a škôl a ďalších podmienok.
Pristavme sa ešte pri tejto podpore.
To je dlhodobá záležitosť, ktorá sa prejaví až o generáciu, je to investícia do budúcnosti. Musíme vytvoriť také podmienky, aby naši ľudia mali viac ako dve deti, čo znamená veľký zásah do rozpočtu. Zvažujeme podporu prostredníctvom ďalšej daňovej úľavy pre rodiny s viacerými deťmi, riešime bývanie, ktoré je pre mladé rodiny často nedostupné, a tiež sa musíme zamerať na materiálnu a priamu pomoc. Pomerne dobrý prístup zvolili v Maďarsku, kde štát prispieva na nové auto, pretože rodinu s tromi deťmi a s tromi detskými sedačkami už do normálneho sedanu nenapcháte.
Obrovská migračná vlna do EÚ sa už zastavila. Turecko sa však vyhráža, že by mohlo utečencom na svojom území umožniť odísť preč, čo znamená do európskych krajín únie. Čo treba urobiť, prípadne v čom je potrebné pokračovať, aby sa nezopakoval obrovský nápor migrantov?
V prvom rade musíme poriadne chrániť hranicu Schengenu. To je absolútny základ. Niektoré krajiny to nerobia, takže im musíme pomôcť. Materiálne aj personálne. Jedine celkom nepriepustná hranica Schengenu zaručí jeho prežitie. Tiež musíme dať najavo, že pre nových prichádzajúcich už nie je v Európe miesto. Účinné opatrenia voči nelegálnym migrantom by napríklad bolo obmedziť priznávanie dávok tým, ktorí sa do Európy dostanú nelegálne. To by oddelilo špekulatívnych migrantov za dávkami a skutočných utečencov, ktorí utekajú pred vojnou. Skutoční utečenci nehľadajú dávky, ale úkryt a bezpečie. A nakoniec musíme pomáhať v krajinách, odkiaľ migranti prúdia. Je to pre Európu veľká výzva, musíme konať tak ako USA na konci druhej svetovej vojny, chce to Marshallov plán pre Afriku a perspektívne pre Sýriu. Stále sú aktivity jednotlivých krajín EÚ roztrieštené a stále kopírujú bývalé koloniálne hranice. Musíme tam pôsobiť ako celok a tiež to bude výzva pre naše firmy, ktoré by sa do toho tiež mali zapojiť.
Európska komisia sa chystá pýtať občanov, čo by chceli zmeniť vo fungovaní EÚ. Čo považujete za prioritu?
Reformovať treba veľa vecí. Únii chýba poriadna stratégia vo vzťahu k schengenskému priestoru, jej rozširovaniu, zahraničná politika bola slabá, vďaka novej Európskej komisii a Európskej rade sa zlepšuje. Je potrebné určiť si, čo máme robiť spoločne. Zvlášť to platí o oblasti bezpečnosti a aj o obchode. Prezident USA Donald Trump podpísal obchodnú dohodu s Čínou, naopak, EÚ s ňou žiadnu podobnú dohodu nemá. V neposlednom rade sa treba popasovať s byrokraciou.
Kolos v podobe viacerých orgánov a inštitúcií EÚ si však zjavne vyžaduje veľa zamestnancov.
Vám sa nezdá, že ročné náklady vo výške desať miliárd eur a 60-tisíc zamestnancov je priveľa? Mne určite áno. Istotne sa nájde priestor pre významné úspory. Uvediem jeden príklad. Bol som štyri hodiny na pôde Európskeho účtovného dvora v Luxemburgu a je nemysliteľné, aby sa rozpočet všetkých európskych inštitúcií na budúce obdobie zvýšil o 23 percent, keď navyše Británia odchádza z únie.
Minulý týždeň sa premiéri V4 stretli v Prahe s rakúskym kancelárom Sebastianom Kurzom. Jedny české noviny mali na prvej strane vašu fotku s ním a titulok, že napriek jadru sme sa usmievali…
…a prečo by sme sa neusmievali? Veď máme priateľský politický vzťah. Aj slovenský premiér Peter Pellegrini sa usmieval. Vieme pritom, že rakúski Zelení, ktorí sú vo vláde, majú v programe zámer bojovať proti jadrovej energetike a tiež zabrániť dostavbe Mochoviec. Ak majú Zelení takýto bod v programe, to neznamená, že predsedovia vlád budú na seba zazerať. Pánovi Kurzovi som povedal, že v roku 2018 jeho krajina pokryla 15 percent svojej spotreby elektriny z Českej republiky a išlo o jadrovú energiu.
Dal ľudovecký kancelár Kurz najavo, že by chcel splniť to, čo požaduje jeho koaličný partner?
Nemienim riešiť rakúsku vnútropolitickú scénu. Rakúski Zelení majú svoj názor a my máme svoj názor v Českej republike ten, že naše jadrové elektrárne sú bezpečné. Každý štát sa má suverénne rozhodovať, z čoho chce vyrábať elektrinu.
Minulý rok bol naplnený viacerými zlými správami zo sveta, ale vyskytli sa aj dobré. Vzťahy medzi Kyjevom a Moskvou sa konečne začali zlepšovať, pretože Ukrajina a Rusko urobili niekoľko vzájomne ústretových krokov. Myslíte si, že to môže viesť k tomu, že členské štáty EÚ by mohli počas tohto roku začať zvažovať zmäkčenie protiruských sankcií?
Sankcie závisia od toho, ako Rusko naloží s Krymom, ktorý jednoznačne anektovalo. Prvé diplomatické kroky sú pozitívne, ale tu ide o nápravu bezprávia, ktorého sa Rusko dopustilo. Zatiaľ nie sú kroky Ruska také presvedčivé. Navyše je tu stále nezodpovedaná otázka zostrelenia malajzijského lietadla, čo dosť skalilo vzťahy medzi EÚ a Moskvou. Očakávam od normandského formátu riešenie situácie a oceňujem aktivitu nemeckej kancelárky Angely Merkelovej a francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona v tomto smere.
Vaše hnutie ANO by podľa prieskumov volilo viac ako 30 percent opýtaných voličov. Pripisujete to výsledkom vašej vlády alebo skôr pochybnostiam mnohých občanov o alternatíve voči nej?
Je to jednoduché. Sme prvé politické hnutie, ktoré naozaj plní svoj politický program, ktorý sľúbilo pred voľbami, a voliči to vidia. V programovom vyhlásení vlády máme 651 úloh, ktoré kontrolujem a s ministrami ich musíme plniť. Sme ešte v ekonomickej konjunktúre, ale teraz dochádza k ochladeniu ekonomiky. Naprávame všetky nespravodlivosti, ktoré tu predchádzajúce vlády napáchali. My sme hnutie pre všetkých ľudí, takzvaná catch all party. Máme v ňom program pre všetkých. Pre dôchodcov, mladé rodiny, živnostníkov, podnikateľov, zamestnancov. Každému sa snažíme pomôcť, zlepšiť život. To je skutočne služba občanom, a tiež je nutné mať ťah na bránku. Predchádzajúci premiéri tiež málo chodili medzi ľudí. To je nesmierne dôležité, nebyť zakopaný na úrade, ale ísť si vypočuť obyčajných ľudí, čo ich trápi a čo treba riešiť.
Mali ste tradičný novoročný obed v Lánoch s Milošom Zemanom. Niekdajší premiér Mirek Topolánek si do vás rypol, že ste vzali k prezidentovi aj svoje deti, aby ste si spolu s nimi obhliadli do budúcnosti rezidenciu hlavy štátu. Môžete s istotou vylúčiť, že neprejavíte záujem kandidovať v prezidentských voľbách? Viackrát ste to síce popreli, ale táto otázka musí, pochopiteľne, zaznieť.
Neuvažujem o tom. Aj keď kurz v stávkových kanceláriách je celkom vysoký. Ale nie je to exekutívna funkcia, na ktorú som zvyknutý.
Viete stopercentne vylúčiť prípadnú prezidentskú kandidatúru?
Čo je na sto percent vylúčiť?
Povedzte vy.
Na sto percent môžete povedať, že jedného dňa zomrieme. Bohužiaľ. Každý z nás. Vôbec to neriešim. Mám kopu práce ako premiér. Povediem hnutie ANO do ďalších volieb, v ktorých chceme znovu výrazne uspieť.
Neľutujete občas, že ste sa vybrali do politiky? Veď ste si mohli spokojne užívať nadobudnuté bohatstvo a čo najviac sa venovať rodine.
To viete, že mi to občas napadne. Keď pracujem 16 hodín denne, svoj plat posielam na charitu a potom mi niekto na ulici nadáva, tak to vážne nie je príjemné. Keby som nešiel do politiky, tak by som si veľa vecí odpustil, žil by som v pokoji. Najviac ma mrzí, že sa to týka mojej rodiny, ktorá tým nesmierne trpí. Lenže ja taký nie som, aby som niečo ľahko vzdal. Chcem našu krajinu posunúť na špičku Európy. Je veľa vecí, ktoré treba riešiť. A mám radosť, že sa nám to darí. Máme jasné výsledky, a preto nám ľudia veria. Mne to jednoducho nedá a nedokážem sedieť s rukami v lone.