Čo bol najväčší úspech a najväčšie zlyhanie bývalého republikánskeho prezidenta Donalda Trumpa v súvislosti s jeho prístupom k Severnej Kórei?
Najväčší úspech aj najväčšie zlyhanie spočívali v tom, ako exšéf Bieleho domu dával dôraz na summity so severokórejským lídrom Kim Čong-unom. Bolo to po prvý raz v histórii, čo niečo také úradujúci americký prezident urobil. Trump dostal Kima k rokovaciemu stolu. Je však diskutabilné, či sa mu to podarilo vďaka líderstvu, alebo preto, že bol z geopolitického hľadiska v správnom čase na správnom mieste. Trumpovi sa podarilo sadnúť si s lídrom Severnej Kórey, ale atómovú hrozbu nedokázal obmedziť, hoci to bolo hlavným cieľom. Dokonca by som povedala, že Pchjongjang z tých stretnutí získal viac.
Prečo?
Severokórejčania sa stretli s americkým prezidentom, zaznamenali PR víťazstvo. Okrem toho si myslím, že dostali šancu lepšie pochopiť, kde sú hranice americkej tolerancie týkajúce sa jadrového a raketového programu KĽDR.
Demokratický prezident Joe Biden je v úrade len od 20. januára. Dajú sa už identifikovať nejaké trendy, ako bude on riešiť problém Severnej Kórey?
Bolo pre mňa zaujímavé sledovať, ako dlho Bidenovej vláde trvalo, kým sa začala zaoberať KĽDR. Vedeli sme, že Biely dom sa bude sústreďovať na Čínu, lebo to má širšie geopolitické dosahy. Ale v minulosti americké vlády dávali veľký dôraz na dianie týkajúce sa Severnej Kórey. Asi sme predpokladali, že to bude rovnaké s Bidenom. Na druhej strane by som chcela povedať, že keď Biely dom o KĽDR až tak veľa nehovorí, neznamená to, že režim v Pchjongjangu nie je jeho prioritou. A možno je tento prístup aj celkom efektívny. Kim Čong-un a Severná Kórea majú radosť, keď sa im venuje pozornosť. Či už to bol zámer, alebo nie, výsledkom je, že Bidenova vláda nedáva Kimovi to, čo chce. KĽDR sa dostala do úzadia a americká vláda pracovala na prehodnotení politiky týkajúcej sa Severnej Kórey, čo trvalo mesiace. Asi to bolo prekvapujúce aj pre Kim Čong-una. Možno si spomínate, že prvú severokórejskú raketovú provokáciu Biden vôbec neriešil.
Nebol to však riskantný prístup? Severná Kórea sa mohla rozhodnúť pre eskaláciu napätia.
Je to odkaz KĽDR, že sa nebude hrať podľa jej pravidiel a v porovnaní s Trumpom musí očakávať niečo úplne iné. Samozrejme, Pchjongjang len tak neustúpi. No hoci sú momentálne vzťahy napäté, nemusí to znamenať eskaláciu problémov či dokonca konflikt. Môžem sa mýliť, ale zdá sa, že Bidenova vláda má celkom dobrú predstavu, ako ďaleko môže zájsť pri zahrávaní sa s KĽDR. Nemyslím si, že budeme svedkami ohňa a zúrivosti (o nich spočiatku v súvislosti so Severnou Kóreou hovoril Trump, pozn. red.). Biely dom hovorí o cielenom a praktickom prístupe ku KĽDR. Podľa ma to nie sú len slová.
Ako sa k tomu postaví režim Kim Čong-una?
Nepredpokladám, že v porovnaní s minulosťou budeme svedkami niečoho výrazne iného zo strany Pchjongjangu. V zásade riešime vzťahy s rovnakou firmou, ktorá prešla z deda na otca a teraz na vnuka. Kim Čong-un v mnohých ohľadoch prekonal očakávania. Zneli skeptické hlasy, či zvládne diktátorskú pozíciu. Ukázal, že vie byť ešte brutálnejší ako jeho predchodcovia. Kim Čong-un používa rovnaký návod ako oni, ako riadiť krajinu. Chápe však, že časy sa zmenili. Vidí, že Severná Kórea sa nemôže spoliehať len Čínu a na takzvaných priateľov. KĽDR teda bude naďalej pokračovať vo vývoji zbraní. Nevieme presne, kedy bude robiť nejaké testy a podobne, ale môžeme v jej správaní sledovať isté trendy, ktoré budú stále platiť.
Má Kim úplnú kontrolu nad režimom?
Nie je ľahké na to odpovedať, ale nie sme svedkami žiadnych viditeľných náznakov, že by Kim nemal veci pod kontrolou. Samozrejme, KĽDR existuje preto, aby bola k dispozícii diktátorovi a jeho rodine. Ale Kim čelí a bude čeliť aj hrozbám. Či už skutočným, alebo imaginárnym. Keby sa Kim cítil úplne komfortne, možno by sa menej spoliehal na zbraňový program a asi by ho až tak netrápili informácie, ktoré prenikajú do KĽDR zvonku. Jeho vláda je veľmi pevná, ale vyžaduje si to veľa úsilia. Kim má veci pod kontrolou, ale musí vytvárať tlak na aktérov vnútri režimu aj na vonkajších hráčov, ako sú USA či Južná Kórea.
Je štruktúra Kimovej vlády v niečom iná ako za čias jeho otca a starého otca?
Niekedy riešime, či ten, alebo onen slogan, ktoré prichádzajú z KĽDR, sú dielom strany alebo armády. Je zaujímavé to pozorovať, ale nič to nemení na fakte, že je to režim Kima III. Využíva také nástroje, aby si udržal a upevnil moc, aké uzná za vhodné. Samozrejme, je mladý, predstavuje novú generáciu. Určite vníma vonkajší svet. Severná Kórea viac akceptuje sociálne médiá. K tomu pomohli aj summity s Trumpom. Čím dlhšie režim existuje, tým viac trhlín sa môže v systéme objaviť a je ťažké úplne odrezať krajinu od sveta. Takže možno budeme svedkami istých zmien. Ale neznamená to, že krajina sa otvorí svetu a prídu ekonomické a politické reformy. Kim je iný ako jeho predchodcovia, ale je z rovnakej krvi a má rovnaké ciele.
Keď hovoríme o rovnakej krvi, akú má rolu v rámci režimu Kimova sestra Kim Jo-čong?
Momentálne je jeho efektívnou hovorkyňou. Pre Kim Čong-una je dobré mať príbuznú, ktorá môže hovoriť v jeho mene, ponižovať Južnú Kórea a vyhrážať sa Amerike. Pre Kim Jo-čong je to zase príležitosť budovať si postavenie v rámci režimu, ak brat o nej uvažuje ako o prípadnej nástupkyni, minimálne dočasnej. Pravdou však je, že mnoho ráz nemáme z KĽDR dodatočné informácie a snažíme sa vývoj len čo najlepšie odhadnúť na základe existujúcich poznatkov. Predpokladáme, že Kim Jo-čong by mohla byť nástupníčkou brata, keby to bolo potrebné, lebo deti Kim Čong-una sú stále malé. Najstaršie má asi 11 rokov. Ani v KĽDR by sa lídrom nestalo 11-ročné dieťa a Biden či iní lídri by ho nebrali vážne. Kim Jo-čong vyzerá bystrá a je efektívna rečníčka. Je žena, čo vzbudzuje pochybnosti. Ale myslím si, že to, že je z líderskej rodiny, je dôležitejšie. A spôsobom, ako prekonať prípadnú skepsu iných predstaviteľov režimu, že je to mladá žena, je nechať ju vystupovať v mene brata.