Musela som včera telefonicky upokojovať niekoľko hystérií.
Ľudia sa vrátili do Charkova a, s prepáčením, im preskočilo.
„Veď všade hovoria, že oblasť je oslobodená, ruských okupantov vyhnali,“ vzlyká Ira, a v mobile počuť salvy delostrelectva. „Vraveli, že v meste je ticho.“
Ira v televízii videla krásne veci: v Charkove sadia kvety, znova zapli fontány, starosta Terechov sa usmieva v novospustenom metre…
Schmatla dve deti a ponáhľala sa do rodného mesta na kedysi útulnú Krasnodarskú ulicu. To je v Saltovke, vo štvrti na severovýchode Charkova, ktorá bola dlhé týždne najviac na rane.
Nie, samozrejme, pripravila sa vopred – požiadala priateľov, aby išli pozrieť, v akom stave je jej dom. Dom je celý. „Hurá, hurá,“ zvolala Ira a nadšene zabuchla kufor niekde pri Užhorode. „Aňa, všetko tu hrmí, obchod je poloprázdny, škola rozbitá, škôlka zatvorená, plyn nie je, nechápem, čo robiť,“ reve Ira. „Veď som čítala správy, a Charkovčania písali, že mesto ožíva.“ Namiesto do znovuzrodeného mesta prišla Ira na rumovisko. Tak to vidí, tak to počuje, tak to cíti.
Nehovorím o situácii v Charkove, ale o vnímaní, ktoré je subjektívne.
Pojmy „ticho“ a „hluk“ sú relatívne. Pre tých, ktorí neopustili mesto, je v poslednom čase naozaj tichšie, a pre tých, ktorí sa zotavili z neustáleho ostreľovania, to znie ako neznesiteľná kanonáda. Mimochodom, ani Ira, ani jej deti vojnu na vlastné uši nepočuli. Manžel ich 24. februára ráno odviezol z Charkova. Áno, pozerali správy. Áno, videli fotky ruín. Toto sú však len kúsky skladačky, z ktorých sa nedá spraviť skutočný obraz.
Napríklad v spravodajstve sa sotva hovorí o chodníkoch obsypaných drobnými črepinami skla, ako to je v Saltovke takmer všade pri domoch. Akože maličkosť, áno. Ale ak ste psičkár, tak je to dôležité. Lenu napríklad nezaujíma situácia s benzínom, ale potrebuje vedieť, či jazdí autobus č. 45. A pre Sašu je možnosť tankovať zásadná, do kancelárie sa musí motať cez celé mesto.
Alla sa vrátila na svoje prízemie a netuší, čo sa stalo s výťahmi. A pre Fimu, obyvateľa mrakodrapu, je to otázka číslo jeden, aby sa rozhodol, či sa má vrátiť. Má 55 rokov a trpí záduchom. Viťa nevyhnutne potrebuje na prácu internet, inak pre neho nemá zmysel vracať sa. Pre Sveťu je dôležité pochopiť, či pyrotechnici pri dome skontrolovali detské ihrisko, či ordinuje obvodný pediater a či otvorili oddiel pre malé gymnastky.
Miša sa vrátil do centrálnej časti mesta a s radosťou opisuje chuť cappuccina v jeho obľúbenej kaviarni, zatiaľ čo Oxana na okraji Charkova môže piť kávu nanajvýš doma, aj to len vtedy, keď je elektrina.
Načo to spomínam? Vrátiť sa alebo nie? Pre Charkovčanov neexistuje univerzálna odpoveď. Ako ani pre obyvateľov iných miest, ktorí by sa najradšej rozbehli domov z evakuácie. Je dôležité to pochopiť.
Ira, ktorá dnes plače do telefónu na Krasnodarskej ulici, prešla viac ako tisíc kilometrov v nádeji, že sa vráti do dvadsiateho tretieho februára. A nie do dnešného Charkova. V dôsledku toho sa namiesto šťastia dočkala novej úzkosti, pocitu krivdy a sklamania.
Nebuďme ako Ira!
Dvadsiaty tretí február 2022 nikdy nepríde. Všetko bude inak. Najprv je to ťažké, potom je to ľahšie a jedného dňa bude lepšie.
Aby sme doma neplakali, musíme sa pokúsiť zistiť malé detaily pred návratom. Všetko, na čom presne nám záleží: či je byt v poriadku, či doviezli inzulín, či sa vrátil kaderník, veterinár, tréner, či sa otvorila škôlka, obchod, posilňovňa. Čo budeme robiť, čím môžeme byť mestu prospešní.
Potrebujeme silu. Mier. Víťazstvo. A výdrž do stretnutia.