Inváziou šokoval ruského spisovateľa Vasilija Aksionova tak, že okamžite prestal holdovať alkoholu. Prezradil to o ňom jeho dlhoročný kamarát a tiež spisovateľ Jevgenij Popov. (Túto nedeľu uplynie 54 rokov od vojenskej intervencie do niekdajšieho spoločného štátu Čechov a Slovákov).
Mimochodom, Aksionov sa narodil 20. augusta 1932 a Brežnevove tanky vtrhli do Českolovenska deň po jeho narodeninách 21. augusta 1968. Vpád vojsk znamenal pochovanie reforiem, ktoré sa spájali najmä s Alexandrom Dubčekom.
Popov poznamenal, že v mladosti si Aksionov dal na obed maximálne pohár vína alebo piva. No neskôr mu bol alkohol čoraz viac bližší…„Povedal mi, že alkoholickej závislosti sa zbavil bez lekárskej pomoci hneď, keď vojská Varšavskej zmluvy vtrhli v roku 1968 do Československa. A vtedy začal písať svoj prvý necenzurovaný román Popálenina – jednu z jeho najlepších kníh," uviedol Popov v texte, ktorý zverejnil denník Nezavisimaja gazeta.
Popov podotkol, že Aksionovova matka dávala svojmu milovanému synovi najavo, že by sa mal vrátiť k normálnemu popíjaniu. „Ako si sa stal známy a získal si peniaze, piješ príliš veľa a píšeš čoraz horšie," upozornila ho Jevgenija Ginzburgová, ktorá bola novinárka i uznávaná spisovateľka. Napokon Brežnevove tanky proti Dubčekovi, ako napísal Popov, zmenili Aksionova z alkoholika znovu na normálneho človeka.
Dobrovoľné zrieknutie sa veľkého objemu alkoholu stálo za to: román Popálenina (1975) podľa literárnych kritikov aj čitateľov patril medzi najcennejšie literárne diela Aksionova.
„V jednej knihe spisovateľ vyjadril všetko, čo je nemožné a možné: vtipné – o sovietskej realite, strašidelné – o stalinských táboroch, úprimné – úprimne o sexe, romanticky – o mladosti a o sebe, a ako vždy dojímavo – o osude ruskej inteligencie. Tento román unikol z duše ako výkrik, ako výdych," hodnotí toto dielo server FantLab.
Samozrejme, že v Sovietskom zväze by román Popálenina nemal dobré reakcie. Autor ho totiž nenapísal v duchu takzvaného socialistického realizmu, ktorým sa spisovatelia mali riadiť. Obsah knihy bol, naopak, celkom iný.
Komunistickým papalášom v Moskve sa knižná tvorba Aksionova v sedemdesiatych rokoch 20. storočia čoraz viac nepozdávala. A literárni kritici poplatní režimu ho začali označovať za „nesovietskeho".
Aký iný obsah však mohli očakávať od neho, keď odpor k neslobode a k útlaku mal takpovediac kódovaný v sebe odmalička? Jeho rodičia sa v roku 1937 stali obeťami stalinských čistiek. Otec mal menšiu funkciu v komunistickej strane, matka bola učiteľka a potom riadila rubriku kultúry v lokálnych novinách.
Oboch odsúdili na dlhoročné tresty odňatia slobody. Mali tri deti. Staršieho syna i staršiu dcéru si vzali k sebe príbuzní, ale tretie a zároveň najmladšie dieťa úrady umiestnili do sirotinca pre deti potrestaných ľudí. Malý Vasilij mal vtedy päť rokov. Jeho babička sa chcela oňho postarať, ale nebolo jej to umožnené. V roku 1938 sa to našťastie podarilo strýkovi (bratovi jeho otca).
Aksionov sa mohol znovu objať s matkou až v roku 1947, keď ju pustili z väzenia. Otec mal ešte ťažší osud. Dva roky po zadržaní mu súd vymeral trest 15 rokov nútených prác (bolo to pritom vykúpenie, lebo verdikt prvostupňového súdu znel trest smrti). Chvalabohu, dlhé roky útrap napokon prežil.
V polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia sa Aksionov angažoval proti úvahám rehabilitovať Stalina a podpísal niekoľko listov na podporu verejne známych ľudí, ktorí Kremľu začali prekážať. Dostal za to pokarhanie od moskovskej pobočky Zväzu spisovateľov Sovietskeho zväzu.
V roku 1980 sa mu podarilo odcestovať do USA, kde zostal žiť. „Odmenou" z Moskvy mu bolo odňatie sovietskeho štátneho občianstva (vrátili mu ho v roku 1990). V emigrácii nezostal do konca života. Zomrel v Moskve 6. júla 2009 vo veku 76 rokov.