Prvý raz sa asi štyridsaťtisícové Šebekino, ktoré leží zhruba šesť kilometrov od hraníc s Ukrajinou, stalo terčom ostreľovania v októbri minulého roka. Paľba vtedy zasiahla obchodné centrum Galereja, kde následkom toho vznikol požiar, dvaja ľudia podľa ruských médií zomreli a 14 ďalších utrpelo zranenia. Vtedy sa mnohí rozhodli z mesta odísť. Medzi nimi bola tiež Aljona, ktorá sa však neskôr vrátila. Po návrate pozorovala, že si ľudia na ostreľovanie postupne zvykli.
„V prvých dňoch ostreľovania, keď to nebolo ešte také intenzívne, sa ľudia kvôli pocitom neistoty schovávali v kúpeľniach, v pivniciach alebo na chodbách,“ spomína Aljona. „Ale potom si miestni zvykli, začali to brať s pokojom. Zásahy boli zvyčajne v stále rovnakých štvrtiach. Niekedy boli aj výnimky, ale každý si myslel, že jeho sa to nedotkne,“ opísala.
Aj Nikita, ďalší obyvateľ Šebekina, uviedol, že na jeseň nepociťoval žiadny zvláštny strach, ba naopak mal skôr pocit, akoby sa mu „vypli“ emócie. Inak na tom ale boli jeho rodičia, ktorí mu po každom ostreľovaní volali a vypytovali sa, či je v poriadku.
Čítajte aj Ruskí partizáni: Oslobodíme celé Rusko. Putinova armáda je zbabelá
Tento rok na jar sa intenzita ostreľovania prudko zvýšila. Začiatkom tohto mesiaca sa nakoniec ruské úrady rozhodli pre evakuáciu obyvateľov.
„Keď začali hovoriť o ukrajinskej protiofenzíve, tak napätie narástlo a v posledných jarných dňoch to bolo už hrozné. Nehanbili sa zacieliť na rezidenčné štvrte,“ sťažuje sa Nikita.
„O tri hodiny v noci 31. mája ma zobudilo, ako niečo letelo. Tak hlasno som to nikdy predtým nepočula. Hneď som bežala na chodbu. Ráno sa ukázalo, že to dopadlo v centre mesta,“ spomína Aljona. Počas jej popisovaného útoku utrpeli zranenia štyria ľudia.
Čítajte aj Rusko rieši dilemu: Posilniť vlastnú obranu alebo pozície na Ukrajine
Po tejto skúsenosti sa Aljona rozhodla druhýkrát z mesta utiecť. Jej rodina odišla veľmi narýchlo.
Organizovaná a systematická evakuácia podľa svedectiev miestnych príliš neprebiehala. Ľudia si zabezpečovali odchod prevažne sami, odchádzali autobusmi, taxíkmi alebo so susedmi v osobných autách. Napríklad Ilja opísal, že ho z mesta rovnako ako ďalších ľudí odviezli vojaci.
„Vyjsť z mesta naháňalo hrôzu, pretože ostreľovanie často zasahuje cesty. Zostať na mieste ale naháňalo hrôzu ešte väčšiu,“ hovorí Aljona.
Ľudia často odchádzali naľahko, pretože si mysleli, že sa čoskoro vrátia. V mnohých štvrtiach pritom ostreľovanie poškodilo infraštruktúru a na niektorých miestach boli problémy s dodávkami vody, elektriny alebo mobilného signálu.
Keď potom ostreľovanie v noci na 1. júna podľa lokálneho webu poškodilo ubytovňu a miestnu administratívnu budovu a spôsobilo zranenia ôsmim ľuďom, miestni obyvatelia začali na sociálnych sieťach šíriť heslo „Šebekino je Rusko“ s príslušným hashtagom, aby upútali na situáciu v meste pozornosť celonárodných médií a federálnych úradníkov.
Na nezáujem zo strany zvyšku Ruska sa miestni sťažujú tiež v internetových diskusiách v lokálnych skupinách. „Kto povie, kde je v Šebekine pokoj?“ pýtal sa napríklad podľa novinárov jeden z miestnych. „Najpokojnejšie je v Moskve, tej sa špeciálna vojenská operácia netýka,“ odpovedal mu iný obyvateľ Šebekina.
Počas jedného z nočných ostreľovaní si potom miestna obyvateľka na lokálnom telegramovom kanáli uľavila: „Do prdele, sme v Rusku, alebo kde? Zastanú sa nás?“
Podobné pocity frustrácie opísala novinárom aj Jelena. „Dúfali sme, že nás ochránia, aspoň vagnerovci alebo kadyrovci (milície čečenského vodcu Ramzana Kadyrova). Ale nikto sa o nás nezaujíma. Predtým sa zdalo, že vojna je niekde v diaľke, ale teraz sme sa aj my ocitli v neistote a nevieme, čo robiť,“ zhrnula. Podľa nej v meste panuje chaos a rabuje sa v ňom. Jelena opísala, že v supermarkete, kde pracuje, sú vyrazené dvere, a že niekoľko obchodov s mobilnými telefónmi bolo vykradnutých.