V príjemnom prostredí starého domu na Zrínskeho č. 2 takto už rok, každý pondelok o 18. hodine, víta pravidelných aj nečakaných hostí 54-ročná Želmíra Praženicová. Všetkých spája spoločný nepriateľ – alkohol. Sama nad ním pred siedmimi rokmi zvíťazila, teraz v boji pomáha iným. „Volám sa XY a som alkoholik…“ zázračnou formulkou sa tu už otvorilo veľa ľudských príbehov. Nikdy sa neuzavrú, lebo súper je nesmrteľný. Človek môže abstinovať roky, ak sa však čo len raz k poháriku vráti, pokračuje v šialenej jazde presne odtiaľ, kde sa mu predtým podarilo zabrzdiť.
Pani Želka, tak ju každý oslovuje, je dnes abstinujúca alkoholička. Predtým to s ňou išlo riadne z kopca. Hoci, ako vraví, predstavu o typickom alkoholikovi celkom nespĺňala. „Nikdy som sa do nemoty neopila v krčme, neváľala som sa v jarkoch. Mala som dobrého manžela, tri deti. Alkohol som vlastne pila iba preto, lebo mi chutil,“ rozpráva bez zábran. S fľaškou sa skamarátila okolo tridsiatky, keď si dopĺňala vzdelanie postgraduálnym štúdiom. „Chodili sme na týždňovky do Dubnice nad Váhom. Cez deň boli prednášky či skúšky, večer sme z čírej nudy popíjali. Pivo, vínko, tuhé… začala som sa na tie posedenia tešiť,“ spomína.
„Dobré zvyky“ časom preniesla aj do rodiny. Ponúkla čímsi manžela, priťukli si, zvyšok fľaše zostal iba pre ňu. Na chalupe jej sused „lieval“ slivovicu, do jednej, do druhej nohy. Až jej muž začal vyčítať, že to pitie je akési časté. Odvtedy si alkohol kupovala len pre seba, pila tajne. Ráno sa cestou do roboty zastavila v obchode po „ploskačku“, skryla ju do kabelky…
„Začala som zlyhávať,“ priznáva otvorene. Zamotávala sa do vlastných lží, dookola klamala, veď som si dala iba malé pivo, len dve deci bieleho. Alebo doslova rozdávala dušu, kadekomu úprimne nasľubovala hory-doly a vzápätí na všetko zabudla. Krutých sedemnásť rokov postupne strácala priazeň priateľov a spolupracovníkov, lásku manžela a detí, ba aj vieru v Boha. „Stále som však nechápala, ako silno ma alkohol poznačil. Až neskôr som sa o sebe všeličo nelichotivé podozvedala,“ pokračuje.
Koniec tomu, našťastie, urobila kolegyňa z roboty. Rázne jej povedala – Žela, a dosť! Rob konečne niečo so sebou! Na radu inej známej teda navštívila A klub na Hraničnej. S pomocou výbornej terapeutky Daniely Cymbalovej, ale aj pacientov, ktorí sa pasovali s rovnakým problémom, sa napokon s alkoholom dokázala vyrovnať aj bez nemocničného liečenia. Stratené sa pomaly mohlo vrátiť späť. „Teraz sa cítim šťastná, slobodná, nemusím pred nikým nič zatĺkať,“ zdôrazní. Do pekla sa nevrátila aj napriek rodinnej tragédii, keď jej najstaršia dcéra pred dvoma rokmi podľahla ťažkej chorobe. Všetko prežité ju posilnilo a neskôr podnietilo založiť si na Zrínskeho vlastnú skupinu anonymných alkoholikov.
Pani Želka chápe, že nie je študovaný psychiater či psychológ. O „téme“ však čosi vie a tvrdí, že pre toho, kto sa už rozhodol so závislosťou skoncovať, je akýkoľvek začiatok novej cesty dobrý. „Môže prísť každý. Nikto mu tu nevynadá, nikto sa nebude zbytočne pýtať. Ak nechce, nemusí hovoriť vôbec, len počúvať,“ pozýva na pondelkové posedenia nielen tých, čo nezvládajú pitie, ale aj ich partnerov, priateľov, každého, komu metla ľudstva zákerne zasiahla do života. Kto zatiaľ nevie nabrať odvahu, s tým je ochotná rozprávať sa aj cez e-mailovú adresu zprazenicova@gmail.com.
