Banícka Hodruša šípi zlatú horúčku

Vlani vyťažili vo zvyškovom dobývacom priestore bane Rozália 15-tisíc ton rudy s obsahom drahých kovov. Vyrobili z nej takmer 90 kilogramov zlatonosného koncentrátu. Na ložisko v likvidácii to nie je málo. Sedemdesiatich hodrušských baníkov poháňali v práci najmä ustavične rastúce ceny žltého kovu na svetových burzách. Veď ešte pred desiatimi rokmi bol štyri razy lacnejší. Dvestopäťdesiat alebo vyše deväťsto až tisíc dolárov za 31 gramov zlata – to je predsa zásadný rozdiel.

„Prudký pokles cien bol vtedy vlastne hlavným dôvodom zatvárania bane,“ upozorňuje šéf tunajšej banskej spoločnosti Richard Kaňa. V roku 2001 padlo rozhodnutie prejsť do útlmu a v bani sa fáralo iba desať ráz mesačne. Predovšetkým na „doťažbu“ pilierov a na likvidačné práce.

Cesta za zlatom

Podľa jedného zo spoločníkov firmy Vojtecha Bobiša cenovo zaujímavý bol pre nich už vlaňajšok, počas ktorého zlato zdraželo o 50 percent. A v novom roku priaznivý vývoj pokračuje. Len za prvé dva týždne zaznamenali hlavné komoditné burzy 15-percentný rast ceny zlata. Aj udržiavacia ťažba v dobývacom priestore bane Rozália sa medzitým skončila, intenzívne však pokračuje geologický prieskum v bani aj mimo nej. Novú rudu získavajú vlastne už len z neho. Aké sú priebežné výsledky?

„Čo do obsahu drahých kovov, sú výsledky prieskumu už teraz zaujímavé, potrebujeme však zaistiť väčšie geologické zásoby rudy, aby mohla byť ťažba dlhodobá a perspektívna,“ prezrádza Kaňa. Do podrobností však nechce zachádzať a novinárov zatiaľ nepustia do prieskumného priestoru – z bezpečnostných dôvodov.

Dostaneme sa len po bránu Rozálie s blednúcim baníckym pozdravom Zdar Boh! v štíte. V blízkom okolí je síce rušno, chlapi v montérkach však nie sú baníci, ale robotníci stavajúci Ski centrum. Pôvodne Kaníkovo a teraz už bohviekoho, lebo minulý týždeň prepukol spor, v ktorom sa žaluje niekoľko spoločností z údajného vytunelovania Ski centra alebo aspoň rovnomennej firmy. Hodrušskych baníkov to navonok nezaujíma. „Oveľa horšie bude, že ide vari o najjužnejšie položené lyžiarske stredisko na Slovensku s nadmorskou výškou okolo šesťsto metrov, a tak môže mať problémy so snehom,“ prehodí Bobiš. Ak je tuhá zima, je tu snehu do konca apríla. Ale vlani i teraz je s ním bieda. Bývalú administratívnu budovu rudných baní však noví majitelia chcú prestavať na horský hotel. Kto raz bude ryžovať v tunajších vrchoch – hotelieri alebo zlatokopi? „Najlepšie by bolo, keby jedni aj druhí,“ odpovedá Bobiš.

Budúcnosť sa podľa Kaňu odhaduje čoraz ťažšie. „Keď Kanaďania pred piatimi rokmi predpovedali, že zlato sa raz ešte bude predávať po tisíc dolárov za uncu, neveril som. Zrejme mali nejaké tajné informácie,“ dodáva šéf Slovenskej banskej spoločnosti.

Reč príde aj na možnú domácu konkurenciu, firmu s kanadským pozadím Kremnica Gold. „Ťažiari by mali držať spolu, ale zásady ekológie a ochrany prírody by sa mali dodržiavať,“ poznamená Kaňa. Kanaďania už podľa Bobiša investovali do prieskumu na Slovensku také veľké peniaze, že nemôže ísť len o akúsi hru s akciami na burze.

Šanca pre chlapov

Niekto má tajné informácie, inému stačí inštinkt. Bobiš sa už vo februári 2001 stavil so svojimi partnermi vo vedení spoločnosti o kartón šampanského, že nastane obrat a cena zlata sa začne šplhať hore. Stávku vyhral – po teroristickom útoku na newyorské „dvojičky“ začal zneistený svet opäť investovať do zlata. A útlmová ťažba v bani Rozália sa odvtedy opakovane predlžovala o ďalšieho polroka či dokonca rok.

Vtedy v bani pracovalo 35 baníkov, teraz 75, ale pred desiatimi rokmi ich tam bolo takmer 250. Ozaj, kde zoberú haviarov, ak vyhľadávací prieskum overí dostatočné zásoby zlatonosnej rudy? Bobiš pripúšťa, že to bude problém, veď väčšine bývalých baníkov sa už naplnil expozičný čas a sú v dôchodku. Okrem toho platy v podzemí sa už vyrovnajú platom vonku. Do tretice, no nie v poslednom rade – banské učilištia aj stredné školy zanikli. Predbežný záver: „Neostane nič iné, ako dovážať baníkov z Rumunska, hoci ani tam ich nie je nadbytok.“

Hodrušu by mohla renesancia baníctva opäť postaviť na nohy. V súčasnosti je to zabudnutá dedina, ešte aj miestny futbal živorí a súcejšie dievčatá odišli za prácou do sveta. „Keď kráčaš po ulici, nie je ani okom o čo zavadiť,“ posťažuje sa mladý baník, ktorý nechce prezradiť svoje meno. Ulica je veľmi dlhá, vyše osemsto čísel, ale množstvo domov prázdnych. V Hodruši dnes narátate o tisícku menej ľudí ako pred štvrťstoročím. Kaňov syn Richard však skončil banskú fakultu v Košiciach. Pokračuje síce v štúdiu geodézie, ale ktovie či napokon nezakotví tam, kde kedysi začínal jeho dedo a podnes hľadá obživu otec.