Zabudnutý čatár navždy odletel do neba

„Na bývalého výborného pilota sa ustavične zabúdalo,“ spomína spisovateľ Peter Valo, ktorý o slovenských letcoch napísal desiatky novinových článkov a niekoľko kníh. „Ešte 40 rokov po vojne bol čatárom ako za Povstania. A to už mnohí z letky boli plukovníci a generáli, hoci nikdy toľko nelietali.“

Kniha letov z povstaleckého letiska Tri Duby sa totiž po vojne kdesi zašantročila. S ňou navždy zmizli aj dátumy, počty, lety a mená tých, ktorí v SNP naozaj lietali. S letmi sa potom kupčilo. Štoselovi chceli po vojne niektorí „povojnoví odbojári“ dokonca ukradnúť aj jeho najznámejší let z 5. septembra 1944. Kvôli sebe sa preň hádať nechcel. Ale keď sa raz dozvedel, že let chcú ukradnúť aj jeho pozorovateľovi, ktorého počas letu takmer zabili, nahneval sa.

Letel vtedy s Rostom Kazanským na kravičke. Tak prezývali letci staručký dvojplošník Letov Š-328. „Dostali sme príkaz letieť na Veľké Pole. Vraj tam videli nemecké tanky,“ opakoval Štosel po vojne trpezlivo každému záujemcovi podrobnosti. „Od Radobice na nás spustili paľbu. Čím viac sme sa blížili k Oslanom, tým bola hustejšia.“ S Kazanským bol dohodnutý, že keď zakýva krídlami, odistí bomby. Vzápätí zaútočia.

Lenže pri nálete na nemecké guľometné hniezda sa bomby od lietadla nie a nie odlepiť. Mlčalo aj pozorovateľove guľometné dvojča.

Štosel odletel nabok. „Pozrel som dozadu doprava a videl iba baganče. Kazanský bol schúlený naľavo. Haubňa krvavá, prestrelená. Kus z nej bol vytrhnutý,“ spomínal veterán a do očí sa mu zakaždým tisli slzy.

Neskôr sa na zemi sa zistilo, že Kazanský má prestrelenú hlavu. Ale – prežil. Po vojne mu však pre stratenú Knihu letov nechceli priznať odbojársky príplatok k platu. Vraj v letectve jeho meno neevidujú. „Mal som toho plné zuby. Okamžite som odcestoval do Banskej Bystrice. Vyhlásil som, že Kazanského účasť v Povstaní môžem kedykoľvek dokázať. A keby sa vyšetrovalo, kto v SNP naozaj bol, možno polovica odbojárov by musela príplatok vrátiť,“ spomínal smutne po rokoch Štosel. Kazanský peniaze nakoniec dostal. O niekoľko dní. A pridali mu aj trafiku.

„Pedant Štosel si, našťastie, nechal svoje lety prepísať do osobného Zápisníka letov. Len vďaka tomu dnes vieme, že bol zrejme najvyťaženejší pilot Kombinovanej letky,“ objasňuje zástupca riaditeľa Vojenského historického ústavu podplukovník Peter Šumichrast. Na strane147 pilotovho zápisníka stojí: „Počas Slov. nár. povstania nalietané 25 bojových letov v dobe 32,50 Hod. na letišti Tri Duby. Uzavreté a celkove nalietané 1 065 letov v dobe 220 Hod. 53 minút.“ Pečiatka. Podpis.

V roku 1998 Pravda uverejnila Štoselov príbeh s titulkom Zabudnutý čatár. Vyvolal veľký záujem čitateľov, historikov, ľudí pracujúcich v rezorte obrany, vojenskom letectve, nadšencov. Slovenská televízia článok použila ako námet na krátky dokumentárny film. Zakrátko sa veci pohli. „Čoskoro by ma vraj mali povýšiť na poručíka. Načo? Doteraz si na mňa spomenúť nevedeli?! Mám 83 rokov a žijem od dôchodku k dôchodku. Radšej korunu keby pridali,“ spomínal vtedy v Pravde Štosel.

Napokon bola v Hronskom Beňadiku, v pilotovom rodnom meste, veľká sláva. Štosel dostal najvyššiu hodnosť, akú mu vtedy mohli dať. Z čatára skočil rovno na kapitána. Dostal vyznamenania. Osobne za ním prišli aj vtedajší minister obrany Ján Sitek a veliteľ letectva a neskorší štátny tajomník Jozef Pivarči. Stíhač Ivan Hůlek mu vtedy na MiG-u 29 zložil poklonu za všetkých letcov nad tamojším benediktínskym kláštorom a bývalým, takmer tisícročným opátstvom. Nad vežami predviedol špičkové akrobatické číslo, ktoré robieval na leteckých dňoch. Miesto to nebolo náhodné.

„O Štoselovi sa vie, že napriek prísnemu zákazu si trúfal preletieť dvojplošníkom pomedzi veže kláštora v Hronskom Beňadiku,“ vysvetľuje bývalý riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici Ján Stanislav. „Taký kúsok si dovolili iba vylietaní piloti. Robil, samozrejme, aj bežnejšie frajeriny. Podobne ako iní letci, aj on mame zhadzoval špinavú bielizeň vo vreci z lietadla na dvor.“

Stanislav, ktorý ťažko chorého Štosela ešte minulý týždeň pripomínal poslucháčom Slovenského rozhlasu archívnymi nahrávkami, pokračuje: „Pre Kombinovanú letku bol cenný v tom, že bol všestranný – vedel lietať takmer na každom stroji. A zbytočne nerozprával. On šiel a robil, čo bolo treba. Len odletel. Na prieskum, hádzať bomby či letáky. Bol taký nevšedne všedný. Veliteľ Kombinovanej letky Mikuláš Šinglovič o ňom kedysi dávno povedal, že bol robotník bojového poľa.“

Štosel sa v Povstaní ocitol ako skúsený pilot. „Prišiel zo zálohy. Mal more skúseností. Lietal už od roku 1936, keď sa ako 21-ročný zapojil do akcie Tisíc pilotov. Vyhlásila ju armáda, ktorej pred vojnou chýbali letci,“ dopĺňa podplukovník Peter Šumichrast.

„Bol som rezervista. Znova som narukoval 4. apríla 1944. Dovtedy som robil šoféra doma u lesov v Hronskom Beňadiku,“ spomínal Štosel pred desiatimi rokmi v Pravde. V marci 1941 ho narýchlo prepustili do zálohy. Oficiálne na vlastnú žiadosť z „dôležitých príčin rodinných.“ „Povedali mi, aby som sa do hodiny zbalil a zmizol. Na štábe sa povrávalo, že si po mňa prídu. Bol som totiž zapletený do útekov našich letcov do cudziny a mal som aj nezhody s jedným slovenským oficierom – členom Nemeckej strany.“

Keď sa vrátil, hneď mohol lietať. Aj bez máp. Slovenské hory a doliny mal v malíčku. „Hovoril, že Slovensko je z lietadla ako šperk na dlani. Krásny. Dobre sa naň díva. Tak prečo mapy?“ spomína na pilota Stanislav.

Napokon vďaka dobrej znalosti terénu Štosel zachránil aj spomínaného Rosta Kazanského. Guľometmi poškodená a pomalá kravička vtedy nechcela nabrať výšku, a tak s ňou pilot obletel Tríbeč, Vtáčnik i Kremnické vrchy. Bol zázrak, že vydržala až na Tri Duby.

„Štosel bol dušou a povahou nádherný človek. Skromný, spoľahlivý i veľký huncút. Jeho nenapodobiteľný domáci koňak pozná každý, kto ho raz navštívil. Ak existuje nebo, tak Štosel je určite už v ňom,“ uzatvára Stanislav.