Céčka boli v ČSSR vzácne ako tvrdá mena

Plné balíky skončili na smetisku

O zrod céčok sa vraj prapôvodne zaslúžila minisukňa. Keď niekedy v ére Beatles odvážne odhalila ženské nohy, dizajnéri podniku na výrobu bižutérie v českom Jablonci sa rozhodli čímsi ju prizdobiť. Vymysleli farbisté dieliky, ktoré sa dali navzájom spájať na reťaze ľubovoľnej dĺžky. O „šperky“ obkrútené okolo pása však dievčatá takmer neprejavili záujem.

Asi po desiatich rokoch nasledoval druhý pokus. Módne trendy vtedy velili rušiť v bytoch dvere a prepájať miestnosti. Jabloneckí autori preto skúsili ponúknuť na „trh“ závesy z céčkových šnúr. Mali napodobniť tie orientálne. Prišlo však ďalšie fiasko. V celých balíkoch sa chúďatá céčka začali povaľovať pri kontajneroch výrobného závodu. Až si ich tam všimli deti…

Nastal zlomový moment – a od neho bol už len krok k céčkovému šialenstvu. Naplno vypuklo v roku 1984. Nevedno prečo, ale náramok z céčok zrazu povinne krášlil asi každú dievčenskú ruku. Z vreciek chalanov akoby nedbalo vytŕčali hrste prepojených céčok. Z rádia otrocky znelo „Céčka, sbírá céčka…“, ale aj „Iva má céčka, Pepík má céčka, Honza má céčka…“ Kto nemal céčka, bol prosto nikto. Niečo ako dnes človek bez e-mailovej adresy.

Jedno za tri žuvačky, sedem za srdce

„Vymeníš céčko za tri Pedro žuvačky?“ alebo „Dáš desať osmičiek za volejbalku?“ Stovky podobných obchodov sa uzatvárali na domových dvoroch, na chodbách škôl, ale aj vo fabrikách či na úradoch, keďže tie malé čudá pre svoje žobroniace ratolesti bezhlavo zháňali aj rodičia. Ešte vzácnejšími sa stali všetky odnože základného tvaru céčka, napr. ďalšie písmená abecedy, osmičky, paragrafy a iné tvary. Postupne sa objavili céčka priesvitné, perleťové či fosforeskujúce v tme.

S céčkami sa hrali rôzne hry. Pri najznámejšej „čiare“ sa zväzočky s určeným počtom céčok hádzali k vyznačenej línii. Kto dokázal dohodiť najbližšie, bral všetko. Čím väčšie „céčkové portfólio“, tým bol jeho majiteľ väčším sídliskovým kráľom.

„Pamätám si, že po retiazkach z céčok som vtedy úplne šalela. Nosila mi ich odkiaľsi bratova frajerka. Keď sa tí dvaja rozišli, od brata som to chápala ako podraz. Z celého srdca som ho nenávidela,“ spomína na búrlivú céčkovú mladosť Milada Knapková (33) z Veľkého Krtíša.

„Na sedem céčok sa mi podarilo zbaliť spolužiačku Martinu, ktorú som v štrnástich beznádejne miloval,“ hovorí o prvej láske Bratislavčan Vladislav Nemecsek (39). A priznáva, ako inak, že vzťah založený na čisto materiálnej báze mu dlho nevydržal.

Cibrili obchodného ducha

Kde sa vzal fenomén céčok? Mohol by sa dnes zopakovať? „Určite nie!“ tvrdí ekonomický analytik Pavel Kárász. Vzácnosť céčok podľa neho spočívala najmä v tom, že ich bolo veľmi málo. Výrobná cena céčok bola síce mizivá, ich hodnotu však prudko zvýšil obrovský dopyt. Hoci výroby sa časom zhostili aj niekoľkí drobní súkromníci, za socializmu si za tie „podnikateľské“ pokusy vykoledovali akurát problémy. Dnešný trh by podľa Kárásza zareagoval okamžite. Céčok by rýchlo boli plné obchody a ich „výmenný kurz“ by razom klesol.

„Céčka boli vo svojej ére peniazmi. Trochu v tomto smere nahradili hlinené guľôčky, ktoré sa v časoch mojej mladosti tiež dali vymeniť za vreckový nožík či knižku,“ prirovnáva ekonóm. Súčasníci majú podľa neho opäť iné „platidlá“, ktoré vedia premeniť na drobnosti vzácne ich srdcu. A rodičom zase zostáva len nechápať, prečo ich potomkovia túžia práve po takých „hlúpostiach“.

Sláva céčok je dnes dávno za zenitom. Kto však ešte nezabudol, musí súhlasiť, že tie nezmyselné plastové dieliky svojimi veselými farbami a osobitým kúzlom výrazne spestrili pomerne sivý detský svet za čias pokročilej normalizácie. Priblížili nielen deťom, ale aj dospelým princípy a zákonitosti trhu. Poučili ich, že sú často tvrdé a nie vždy spravodlivé. Aj preto v mnohých škatuliach, kde si ostrieľaní dospeláci skrývajú poklady svojho detstva, malé umelohmotné čudá navždy zaujali čestné miesto.