Prečo sa Martin nestal hlavným mestom

To všetko sa udialo 30. októbra 1918 v Martine. Dva dni predtým vyhlásili v Prahe Československú republiku, ale účastníci zhromaždenia sa to dozvedeli až po hlasovaní o deklarácii neskoro večer.

A Bratislava bola stále ešte Prešporkom (Pressburgom, Pozsony), čiže nemecko-maďarským mestom so slovenskou menšinou. Mestská samospráva sa naďalej riadila pokynmi vlády v Budapešti.

Zásluhy Turca, a najmä Martinčanov na prihlásení sa Slovenska k novému štátnemu útvaru boli teda, a sú dodnes, nespochybniteľné. Veď aj na zhromaždení (konalo sa, mimochodom, v budove Tatra banky) prevládali zástupcovia z Martina a blízkeho okolia (čo kritikom Deklarácie poslúžilo ako zámienka na jej spochybňovanie).

A tak sa nemožno čudovať, že predstavitelia Turca čoskoro vzniesli požiadavku, aby sa Martin stal novým hlavným mestom Slovenska a sídlom jeho ústredných štátnych orgánov. Tým skôr, že Slovensko vtedy ešte nemalo svoju metropolu a "dočasná slovenská vláda“, vlastne Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, kočovala z mesta do mesta.

Praha sľúbila Martinčanom podporu

Už dva mesiace po deklarácii podpisuje Július Vanovič, predseda Turčianskeho výboru SNR, memorandum, v ktorom žiada vládu československého štátu, aby „v srdci Slovenska, na historickej pôde Turca ustálila a založila hlavné mesto Slovenska a slovenského národa“. Zároveň vyzýva slovenskú verejnosť, aby si tento návrh tiež osvojila a žiadosť výboru podporovala.

To sa stalo 30. decembra 1918. Až o dva dni vstúpilo československé vojsko do Prešporku. Minister Vavro Šrobár, vybavený priam diktátorskými právomocami vo vzťahu k Slovensku, zostával zatiaľ v Žiline. A predtým, do 12. decembra, sídlil dokonca v Skalici.

Do mesta na Dunaji sa Šrobár s aparátom úradníkov presťahoval 4. februára 1919. Ale už o desať dní skôr, 23. januára, nariadilo jeho ministerstvo zrušiť ústrednú martinskú Národnú radu i jej miestne výbory, turčiansky nevynímajúc. Vraj aby sa ich rozhodnutia nekrižovali so štátnymi orgánmi. Tým dal jasne najavo, čo si myslí o návrhu urobiť z Martina hlavné mesto Slovenska.

Martinčania sa však nevzdávali a 14. marca 1919 vyslali početnú deputáciu až k prezidentovi T. G. Masarykovi. Vlakom s ňou cestovala aj mladučká Hela Karlovská, budúca manželka básnika Štefana Krčméryho. Po desaťročiach spomínala, ako išli "orodovať za hlavné mesto“.

Išli tam vyzbrojení čerstvo vydaným spisom Fedora Ruppeldta, jedného zo signatárov Martinskej deklarácie a budúceho evanjelického biskupa, ktorý na 50 stranách zdôvodňoval, prečo sa má slovenská metropola nachádzať v "srdci národa“, a nie kdesi na "periférii“, čím narážal najmä na excentrickú polohu Prešporka.

Ruppeldt bojoval za Martin takmer tri desaťročia, k jeho štúdii sa ešte vrátime, teraz nás zaujíma, ako pochodila deputácia v "matičke Prahe“.

Krčméry vraj vyčítal advokátovi Milošovi Vančovi, že na audiencii u hlavy štátu hovoril dosť nepresvedčivo, zapamätala si H. Krčméryová-Karlovská. Dokonca sa radil so Šrobárom, ako to napraviť. Akoby Šrobár už nebol definitívne rozhodnutý pre Prešporok!

V Prahe dostali Martinčania plno sľubov, ale málokto im veril, hoci za nimi stáli najvyšší ústavní činitelia. Napríklad vtedajší československý premiér Antonín Švehla deputácii povedal: "Meno Martina je u nás zlatým písmom zaznačené, my budeme vás podporovať.“ Akurát!

Neuplynuli ani dva týždne a Prešporok sa premenoval na Bratislavu. A teda nie na Wilsonovo mesto, ako navrhovali tamojší Nemci. (Azda preto, aby si získali priazeň amerického prezidenta – pripomeňme si, že Woodrow Wilson svojím 14-bodovým programom výrazne podporil vznik ČSR.)

Tým padol ďalší z argumentov proti povýšenia Pressburgu či Pozsony na hlavné mesto. Veď sa naň nehodil, podľa odporcov, už svojím neslovenským (a neslovanským) názvom.

Ale stal sa Prešporok premenovaním slovenskejším? "Za centrum Slovenska sa absolútne nehodí,“ trval na svojom Ruppeldt, "lebo samo mesto je najviac v tretine slovenské, slovenskej inteligencie nemá, maďarský a nemecký pomerne vysokokultúrny živel bude veľmi prevládať už i pre blízkosť Viedne.“

Zato Martin je "rečove i citove najčistejším mestom Slovenska“, pokračoval Ruppeldt, "má pomerne najprebudenejšie a najpovedomejšie občianstvo, odoberá najviac slovenských časopisov…“ a tak ďalej.

Proti Martinu však boli i veľmi vážne, pričom štatisticky či ináč podložené výhrady a pripomienky. A v prospech Bratislavy hovorili viaceré jej výhody. Navyše, v tejto hre sa už dlhšie vyskytovali aj ďalšie slovenské mestá, ktoré mali svojich protežantov i neprajníkov…

A čo tak Nitra alebo Žilina?

Je zaujímavé, že sám Šrobár začal hľadať "stredisko“ Slovenska (tento pojem bol vtedy frekventovanejší ako hlavné mesto) už začiatkom roku 1917.

V pamätiach, ktoré vyšli hneď po druhej svetovej vojne, Šrobár spomína, ako sa s Františkom Votrubom, vtedy redaktorom pražských novín Venkov, zhodli na starobylej Nitre. Šrobár ju potom navštívil v lete 1917. Pohľad zhora, zo Zobora, ho nadchol, ale návšteva nitrianskych ulíc, predajní, reštaurácií a úradov zanechala v ňom "strašný dojem“.

Nitru označil po tejto návšteve za mesto janičiarov! "Nikde nepočuť slovenského slova,“ písal, "obyvateľstvo bez rozdielu prepadlo akejsi nadutej maďarizácii, ktorá znela ohavne, cudzo nemaďarsky. Na slovenskú objednávku kávy čašník nereaguje, ba pozrie na mňa opovržlivým okom.“

Nitra nemala vtedy, navyše, dobré dopravné spojenie s ďalšími oblasťami Slovenska, najmä s východom.

Do úvahy však prichádzali iní kandidáti, napríklad Žilina. Už v decembri 1918 sa však ukázalo, že 10-tisícové mesto nestačí na ubytovanie slovenskej vlády.

"Preto sme vyjednávali i s Martinom,“ tvrdil neskôr Šrobár, "a keďže tu bol ešte väčší nedostatok miestností ako v Žiline, veľmi vhod nám prišiel návrh župana Zocha, aby vláda a úrady k nej pričlenené prišli do Prešporku.“

Ale vyhrala Bratislava boj o hlavné mesto len vďaka dôvernej známosti Šrobára so Zochom a dostatku voľných kancelárskych priestorov?

Bez Prešporku by nebolo Dunaja

Povedzme si teraz niečo o starom Martine. Mladý Smrek tam v zlomovom období pôsobil ako začínajúci redaktor Národných novín a vo svojich pamätiach približuje metropolu Turca týmito slovami:

"Martin mal vtedy dlhšie meno ako dnes: Turčiansky svätý Martin. Mestečko menšie ako Modra, s asi päťtisíc obyvateľmi.“

Básnik sa ani veľmi nesekol. Podľa Ottovho náučného slovníka mal Martin v roku 1921 iba 5 657 obyvateľov, čiže takmer dvakrát menej ako Žilina alebo Nitra.

Martin však volali Mekkou slovenského národa, bol slovenským kultúrnym aj politickým centrom. Sídlila tu Matica slovenská, Muzeálna slovenská spoločnosť, Živena, Lipa, Kníhtlačiarsky spolok… V roku 1861 práve z Martina išlo do sveta slávne Memorandum, prvý politický program Slovákov, požadujúci rovnoprávnosť národa a zákonité vymedzenie jeho územia.

Budapešť preto brzdila ekonomický a urbanizačný rozvoj tohto mesta a zatláčala ho do čoraz väčšej izolácie. Martin sa tak v búrlivých časoch, na prelome historických epoch ocital v závetrí, ďaleko od ohnísk svetového i európskeho diania. Jeho národniarski politickí vodcovia prepadali pasivite a konzervativizmu.

//  kliknutím na obrázok text zväčšíte//

Foto: Archív autora

Turčiansky svätý Martin Titulná strana memoranda, žiadajúceho, aby sa Martin stal hlavným mestom Slovenska.

V roku 1921 bol Smrek už študentom v Bratislave (považoval ju za Štúrovo mesto) a mohol teda porovnávať.

"S obdivom som hľadel na palác Reduty a potom na dunajskú promenádu, ktorá tomuto pomerne malému mestu dávala ráz veľkomesta.“

Na slovenské pomery to však bolo už veľké mesto, počtom duší sa blížilo k "magickej hranici“ 100-tisíc (podľa čerstvého sčítania malo 93 189 obyvateľov).

Veľkosť však v tomto prípade nebola rozhodujúca. Dobrý znalec tejto problematiky, architekt a historik architektúry Igor Thurzo nás v tejto súvislosti upozornil na spomienky Ferdiša Jurigu, popredného politika ľudovej strany, ktorý podporoval kandidatúru Bratislavy za hlavné mesto. Nuž a Juriga tvrdil, že inej voľby ani nebolo – v opačnom prípade by mesto zrejme ani nepripadlo Slovensku!

Veď v polovici januára 1919 sa v Paríži začala mierová konferencia, ktorá okrem iného mala vymedziť aj hranice nových štátov v strednej Európe. Maďarská delegácia tam tvrdo bojovala o celý juh Felvidéku a vtedajší premiér Károlyi dokonca vyhlásil, že maďarský národ sa nikdy nezriekne bratov v Prešporku a Košiciach.

Keď Šrobára začiatkom februára varovali pred sťahovaním zo Žiliny do Prešporka, lebo sa tam začína štrajk železničiarov, ktorý inscenuje Budapešť, a hrozí mu dokonca atentát, postavil si hlavu – rozhodol sa riskovať. A prečo? "Pre nedohľadný význam sídla Prešporku pre celé Slovensko a pre štát,“ vysvetľoval neskôr. "Nejsť do Prešporka značilo zriecť sa Dunaja, Žitného ostrova.“

Martin musel ustúpiť, hoci jeho priaznivci opakovali, že veľkosť mesta ešte nič neznamená. Veď Turci odstrčili Istanbul a vystavali si z mestečka v strede krajiny nové hlavné mesto – Ankaru.

V ankete časopisu Slovenské pohľady sa väčšina jej účastníkov priklonila k Martinu. Ruppeldt prízvukoval kompromisné riešenie. Nech sa rozvíja Bratislava i Martin, nech si trebárs aj podelia ústredné orgány. Ale ani tak nepresvedčil…

Ak už nie Martin, tak postavme Fatrín

Podľa Thurzu mal Martin šancu stať sa hlavným mestom Slovenska po oboch svetových vojnách – nielen v roku 1918, ale aj v roku 1945. Paradoxne, v oboch prípadoch hovorila v prospech Bratislavy jej poloha na Dunaji. Nevýhodná vo vzťahu k ostatnému slovenskému územiu, najmä k slovenskému východu, ale priaznivá z hľadiska blízkosti k strategickým európskym ťahom.

Už Masaryk trval na prístupe Československa k Dunaju a v tejto politike pokračovali i jeho nástupcovia. Darmo F. Ruppeldt po skončení druhej svetovej vojny upozorňoval (v brožúre Teraz alebo nikdy!) na zlyhania Bratislavy, najmä počas národného povstania proti fašizmu a na bezpečnejšiu polohu Martina vo vnútrozemí. Mnohí akoby ho nepočuli

Požiadavku sťahovať hlavné mesto do Martina podporila síce už začiatkom júla 1945 na svojom zjazde Demokratická strana, komunisti však boli zdržanliví (možno práve preto, že s iniciatívou prišla DS, s ktorou KSS už začala ostro súperiť o moc).

O rok neskôr oprášili predstavitelia Turca staré plány postaviť nové hlavné mesto. Ak už ním nemá byť Martin, tak vybudujme niečo celkom nové, ale v strede krajiny, v „záhradke Slovenska“. Pred vojnou túto myšlienku živil kníhkupec a vydavateľ Július Kustra, ktorý pre novú metropolu v priestore medzi Martinom, Vrútkami a Sučanmi vymýšľal už aj mená: Kotlín, Fatrín, Sláva…

Vo februári 1947 však Zbor povereníkov (čosi ako slovenská vláda s obmedzenými právomocami) žiadateľom oznámil, že presídlenie hlavného mesta na stredné Slovensko nepripadá momentálne do úvahy, oveľa aktuálnejšie sú iné úlohy. Mimochodom, Zbor povereníkov vtedy viedol Gustáv Husák (inak rodák z Dúbravky, ktorá je dnes súčasťou Bratislavy).

Po februári 1948 myšlienka celkom zaspala. A dnes už nikomu ani nenapadne ju zobúdzať.