Američania objavili roh hojnosti

Jozef Sedlák | 01.05.2012 02:00
Farmár, traktor Foto:
Ilustračné foto
Na začiatku tretieho tisícročia si obyvatelia USA môžu dožičiť kráľovské porcie jedla. Jeden Američan zje priemerne do roka 137 kilogramov mäsa a 24 litrov zmrzliny! Koľkože je to tristogramových steakov, kuracích krídeliek, hamburgerov a presladených pohárov vanilkovej zmrzliny s jahodami? Načo rátať. Aj bohov by z takýchto dávok rozbolelo brucho.

Americké poľnohospodárstvo zaplavuje trh potravinami ako rozprávkový hrnček var. Už dávno nekŕmi len svojich obyvateľov, ale niekoľko desaťročí je najväčším svetovým exportérom potravín. Ich výrobu považujú Američania za najistejší biznis na svete.

Majú to dobre spočítané. O necelých 40 rokov sa zvýši počet obyvateľov Zeme zo siedmich na deväť miliárd ľudí. Za tento krátky čas bude treba vyrobiť viac potravín ako za posledných desaťtisíc rokov.

Čo rok, to jedno Turecko

V neveľkom meste amerického stredozápadu Moline, ležiacom vari dvesto kilometrov južne od Chicaga, má výstavnú sieň najväčší výrobca traktorov a kombajnov na svete John Deere. Na svetelnom paneli blikajú čísla oznamujúce okamžitý prírastok obyvateľstva planéty. Každé dve sekundy sa narodí päť detí a do symbolickej sýpky padne za každé z nich zrniečko pšenice. Rok čo rok pribudne na svete 75 miliónov ľudí – jedna krajina veľká ako Turecko.

Ktože dopestuje viac obilia, aby zasýtil nových svetoobčanov? Američania sú pripravení kŕmiť nielen seba, ale aj zvyšok sveta. Neľutujú investovať miliardy dolárov do nových technológií a bez ohľadu na krízu podporujú svojich farmárov. Veria biotechnológiám a nemajú obavy z geneticky zmenených rastlín.

„Len nové technológie, šetrnejšie zaobchádzanie s pôdou a vodou sú zárukou prežitia ľudstva, pretože výmera poľnohospodárskej pôdy a zdroje vody na planéte sa každým novým ľudským životom zmenšujú,“ hlása ekonóm Don Paarlberg, ktorý roky viedol Ekonomický ústav Ministerstva poľnohospodár­stva USA.

Fakty sú veľavravné. Len jedna desatina zemskej súše je schopná prinášať úrodu. Najľudnatejšia Čína, kde žije o jednu miliardu obyvateľov viac ako v tristomiliónovej Amerike, má na výrobu potravín naporúdzi len 1,1 milióna štvorcových kilometrov. Zato farmári v USA využívajú poľnohospodárske územie s rozlohou až 1,5 milióna štvorcových kilometrov a pre prípad núdze majú v rezerve ešte pár desiatok miliónov hektárov pôdy.

Boh naozaj žehná Amerike.

Aká kríza, svet je hladný

Klaus Hoehn, viceprezident spoločnosti John Deere pre vývoj nových technológií, je sebavedomý muž. Jeho istota vyviera z čísel. Amerika sa nimi riadila vždy. Posledné predaje strojov sú vynikajúce. Polovicu svetovej úrody pozberali kombajny jedinej značky, ktorá má v logu skáčuceho jeleňa. Globálne pôsobiaci John Deere si trúfa do roku 2018 zdvojnásobiť súčasný obrat 26 miliárd dolárov na dvojnásobok. Aký to protiklad oproti General Motors, kedysi jednotke vo výrobe automobilov, alebo inej tiež bývalej jednotke, výrobcovi lietadiel Boeing.

„Aká kríza, svet je hladný a v najľudnatejších krajinách – Číne, Indii, ale aj v Rusku či Kazachstane rastie dopyt po kvalitnejších potravinách. Ľudia chcú jesť viac a lepšie. A to stimuluje rozvoj poľnohospodárskeho strojárstva,“ vyhlasuje Klaus Hoehn, Nemec v službách nadnárodnej spoločnosti.

Tento špičkový fachman nie je jediný nemecký, či presnejšie európsky odborník pracujúci pre Američanov.

V snahe udržať si náskok pred konkurenciou kupuje John Deere najlepšie inžinierske mozgy z Európy a vlastne celého sveta. Nie náhodou pracuje v americkej firme veľa Nemcov – pre talenty z Mannheimu, jedného z mnohých závodov rozrastajúcej sa spoločnosti, nebýva ďaleko do americkej centrály.

Amerika nerozpráva o multikultura­lizme. Načo aj, je všadeprítomný, aj keď preváraný v obrovskom americkom kotle na nový produkt. V umení a gastronómii sú stopy pôvodných kultúr vcelku ľahko identifikovateľné, ale prejavujú sa aj v poľnohospodár­stve.

Farmy v najbohatších obilniciach Ameriky v Illinois či Iowe vyzerajú zdanlivo rovnaké. Na rovine čnejú k nebu tri–štyri striebristé sýpky v tvare rotundy a betónové silážne veže, povedľa ktorých stoja domy farmárov, vyrobené zväčša z drevených sivasto–bielych prefabrikátov. Pás stromov zachytáva vetry a vytvára intimitu pre rodinu farmárov.

A predsa, keď sa podíde bližšie, možno rozoznať časom a štandardnou technológiou domov a hospodárskych budov stieraný pôvod majiteľov. Hnedočervené sýpky milujú farmári pochádzajúci zo Škandinávie. Pôvod majiteľov prezradí aj poriadok. Tam, kde vládne perfekcionizmus, ide spravidla o potomkov Nemcov, Dánov, Holanďanov. Naopak, ležérnosť až neporiadok sú príznačné pre Američanov z južnej Európy.

Družice navigujú kombajny

Ak niečo zjednocuje amerických farmárov, tak sú to stroje a nové technológie.

Praktickí Američania sú posadnutí novinkami a firmy si konkurujú tým, kto vyrobí výkonnejší, spoľahlivejší a pre farmárov pohodlnejší stroj.

Niekdajšia jednoduchosť strojov je minulosťou. Pred desiatimi rokmi boli družicami riadené traktory výkrikom módy. Dnes sú samozrejmosťou, pretože farmári musia šetriť na čoraz drahších postrekoch, hnojivách a osivách.

Satelity umožňujú viesť stroje po poli s presnosťou na dva a pol centimetra. Kozmická precíznosť znamená úsporu na palive, semenách, výžive a ochrane rastlín.

Najnovším hitom sú traktory úplne bez ľudskej obsluhy. Volantom otáča pokyn z rádia a družica. Predstavte si sad, po ktorom jazdí traktor s postrekovačom bez vodiča. Výhoda je jasná, farmár má istotu, že sa nenadýcha chemickej hmloviny, ktorou zahaľuje ovocné stromy postrekovač.

„Na strojoch máme čoraz viac senzorov, ktoré sú dokonalejšie ako ľudské zmysly. Absorbujú v sebe generačnú skúsenosť a farmársky cit. V okamihu vyhodnocujú množstvo faktorov, napríklad vlhkosť zberaného krmiva, a umožňujú farmárovi prijímať jednoznačné rozhodnutie – začať či ešte počkať so zberom,“ hovorí Klaus Hoehn.

Lenže traktor, kombajn stále riadi človek. Američania chceli zistiť, ako sa správa počas dlhých hodín, ktoré strávi v kabíne. Kedy je vodič ešte bystrý a kedy už naňho prichádza únava. Skúšobným vodičom urobili vyšetrenie ako pilotom nadzvukových stíhačiek elektroencefa­logramom, aby optimalizovali mieru mentálneho zaťaženia.

Aj Jelen jazdí na jeleňoch

Traktoristu povyšuje supermoderná technika na úroveň znalca prestížnej high techniky. A dvíha jeho spoločenskú prestíž. Ovládanie traktora či kombajna je totiž už zložitejšie ako jazda osobným autom.

„Kto ovláda všetky funkcie mobilných telefónov, iPhonov a zvláda komunikáciu s počítačom, nemá problém ani s obsluhou najmodernejších traktorov a kombajnov,“ hovorí Klaus Hoehn a podotkne, že modely, ktoré jazdia na amerických farmách, sa dobre predávajú aj na Slovensku.

V pamäti sa mi vynára jeden z rozhľadených slovenských poľnohospodárov. Ján Jelen, po anglicky John Deere, aká to zhoda okolností, päťstohektárový farmár z Novej Dediny neďaleko Levíc, začal súkromne hospodáriť hneď po revolúcii. Keď sa zmohol, kúpil si traktory a kombajny vybavené palubnými počítačmi, ktoré sú spojené so satelitmi. Je náročné obsluhovať tieto stroje?

"S palubným počítačom je to ako s ovládaním mobilného telefónu – niekto vie využiť dve–tri funkcie, iný, gramotnejší človek zvládne všetky možnosti tejto skvelej technologickej hračky.

V podstate nové stroje prinášajú na polia a vôbec do výroby potravín prv nepoznanú počítačovú gramotnosť," zhŕňa svoju skúsenosť Ján Jelen a popisuje zmenu, ktorú zažili na prelome tisícročí zásluhou globalizácie farmári na celom svete: „Sedliak, farmár od nepamäti stál za pluhom, ale jeho ovládanie pri orbe s traktorom už riadi počítač.“ A pridáva skúsenosť z nočnej orby. Ak je počítač správne naprogramovaný, automaticky na úvrati zodvihne otočný pluh, otočí ho a navedie traktor do brázdy. Je to jedna z mnohých funkcií, ktoré využívajú Jelenovi traktoristi. „Sú to inteligentní chlapi, myslím, že stroj nabitý špičkovou technikou im dvihol sebavedomie,“ podotkol Ján Jelen.

Tradičný farmár vymiera – aj v USA

Amerika už dávno nemá farmára, ktorý ju kolonizoval.

Už iba na obrázku v múzeách možno vidieť mužov, ktorí, krčiac sa za pluhom ťahaným párom koní, rozorávajú panenskú prériu. „Farmárov je v Amerike už tak málo, že sa stali vo vidieckej populácii menšinou,“ poukázal na hlavnú zmenu, ktorú prinieslo 21. storočie, americký ekonóm Don Paarlberg. V USA komerčne farmárči len necelý jeden milión farmárov.

Podobnou zmenou prešlo aj Slovensko. V priebehu posledných dvadsiatich rokov sa počet ľudí pracujúcich v poľnohospodárstve znížil z 350–tisíc na čosi viac ako 50–tisíc. Pôde zostali verní len tí, ktorých stačí uživiť.

Dnešní slovenskí poľnohospodári, vnuci a pravnuci koloritných postavičiek gazdov, ktorých farbisto opísal Martin Kukučín v Rysavej jalovici, sú prakticky zmýšľajúci ľudia. Ani si neuvedomujú, ako ich moderná technika, globálny trh „zjednocuje“ s farmármi za „veľkou mlákou“. Padajú hranice a s nimi aj národné rozdiely.

Američan Don Parlberg v tejto súvislosti konštatuje, že poľnohospodárstvo tretieho tisícročia už nie je odvetvím, ktorým bolo. „To najdôležitejšie, čo sa odohralo, je, že poľnohospodárstvo stratilo svoju jedinečnosť,“ konštatuje s istou dávkou nostalgie Don Parlberg.

Jeho generačný druh, nestor slovenskej poľnohospodárskej vedy profesor Ján Plesník sa v hodnotení zmien príliš neodlišuje. „Nemáme už tradičného farmára, roľníka, ktorý pracoval len na zdedenej hrude. Poľnohospodárstvo sa stáva čoraz viac výrobným odvetvím ako každé iné, kde prebiehajú podobné procesy charakterizujúce modernú výrobu.“

A výsledok? Prekvapujúco v Amerike v štáte Wisconsin objavíte farmy, ktoré veľkosťou a štýlom hospodárenia až nápadne pripomínajú najväčšie slovenské družstvá.

Pravda, je tu istá zmena – kým najväčšie americké mliečne farmy využívajúce Mexičanov ako lacnú námezdnú pracovnú silu odštartovali kedysi ako rýdzo rodinné hospodárstva, slovenské družstvá sa privatizujú. Ekonomickú moc v nich koncentrujú do rúk manažmenty, alebo sa ich zmocňuje zahraničný kapitál. A zo slovenských družstevníkov, nedávnych podielnikov, sa stávajú tiež iba námezdní pracovníci.

Ale vráťme sa do Wisconsinu po živý príklad.

Krava ako zlatá baňa

Štát Wisconsin si musí zapamätať každý, kto vkročí na jeho územie. Na hraničnom piedestáli zdraví návštevníka veselá čiernobiela krava.Na Slovensku máme v Terchovej celkom prirodzene sochu Jánošíka. Celkom neprirodzene sme mali rôzne betónové pútače, upozorňujúce, že ten či onen okres je dvojnásobný nositeľ Radu práce. Americká krava holštajnsko–frízskeho plemena by si spolu s farmármi tiež zaslúžila metál za pracovné nasadenie – je to absolútna rekordérka vo výrobe mlieka. Vidno to už na jej abnormálne vyvinutom vemene. Nečudo, že si ju každý fotí.

„Holštýnky“ sú najproduktívnejšie kravky na svete. Na amerických farmách nadoja do roka priemerne od jednej kravičky bežne desaťtisíc litrov mlieka, ale sú farmy, kde doja aj dvanásť– až pätnásťtisíc litrov mlieka. To už nie sú zvieratá, ale priam fabriky na mlieko. Kravka Adama Krta z Rysavej jalovice na úsvite 20. storočia dávala gazdovi ani nie tritisíc litrov mliečka do roka. Po vyše sto rokoch jedna krava dá toľko mlieka, čo prv dali gazdovi štyri.

S premenou kravy na mliečny stroj, ktorý ako prvý do dokonalosti priviedli Američania, sa však stratilo z chovu všetko niekdajšie čaro, odpadla spätosť chovateľov s prírodou, z poľnohospodárstva sa stalo jedno z mnohých odvetví priemyslu. Ani Larson Acres, ako sa volá Larsonova mliečna farma v Evansville, ktorá sa hrdo hlási k tradícii americkej rodinnej farmy, nie je výnimkou.

Rodinná farma? Nie, fabrika na mlieko

„Larson accres, to je kvalita, hrdosť a rodina,“ zdôrazňuje Jamie Larson. Mladý muž s módnym párdňovým strniskom na tvári je prapravnukom Dona a Virginie Larsonovcov, ktorí sa pred vyše 90 rokmi usadili vo Wisconsine.

Prarodičia by farmu, ktorá dnes živí šesť rodín Larsonovcov, nespoznali. Vlastne to už nie je typické rodinné hospodárstvo, čo vidno z dobrých troch míľ. Na pľaci oveľa väčšom, ako sú slovenské družstevné dvory, je vybudovaný komplex pavilónov, kde farmári chovajú úctyhodných 2 500 kráv.

Hneď oproti maštaliam sa nachádza niekoľko obrovských skládok krmiva. Lucernová senáž a siláž je navrstvená do 4– až 5–metrovej výšky a vyberajú ju špeciálne nakladače. Ďalšie stroje rozvážajú krmivo do maštalí, kde ho kravy v priebehu jedného dňa premenia na 25– tisíc galónov mlieka. To je zhruba stotisíc litrov mlieka. Ohromujúce jazero mlieka, postačujúce pre stotisícové mesto, napája farma s výmerou päťtisíc akrov, čosi viac ako dvetisíc hektárov.

Aj na Slovensku už je niekoľko veľkochovov. Jeden z nich vybudovali Dáni na bývalom družstve v Majcichove pri Trnave. Chovajú tu zatiaľ „len“ dvetisíc kráv. Obyvateľov v Križovanoch z toľkej koncentrácie kráv už bolí hlava, farma im smrdí. Larsonovský veľkochov vo Wisconsine je ďaleko od ľudských obydlí. Jedna farma od druhej je vzdialená na míľu či poldruha míle a nikomu z farmárov maštaľ nesmrdí.

Kravy sú ich živiteľkami, dobre chápu, prečo mlieko na mieste vzniku vonia inak ako v pohári.

Na farme však niet veľa zápachu. Pavilóny – aký krásny názov pre maštale – sú sústavne odvetrávané. Kravy neležia na slame ani na gumených či iných rohožiach, ale na piesku. Jamie sa pochváli, že piesok recyklujú, teda preperú a použijú znovu. Na konci farmy je obrovská lagúna, v ktorej sa sústreďuje hnojovica zo všetkých maštalí. Pripomína naše štrkoviská, až na to, že obsah je iný. Lenže jazero, ako vysvitá, má fóliou vystlané dno.

„Nebojte sa, chránime podzemné vody,“ ubezpečuje Jamie.

„Šťastné“ aj s pahýľmi chvostov

Larsonovci si zakladajú na tom, že chovajú „šťastné kravy.“ Takýto pojem môžu vymyslieť len Američania. Nuž krmiva majú kravy celkom iste do sýtosti, ale takmer všetky zvieratá zohavovali pahýle chvostov.

„Je to hnusné, ale prekvapujúco praktické. Kravy si na ležiskách špinia chvosty a od nich vemená. Výsledkom snahy postarať sa o zvieratá s najmenším možným počtom pracovníkov a mať pritom čisté vemená dojníc sú amputované chvosty,“ vysvetľuje americký ťah na produktivitu práce profesor Štefan Mihina zo Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre a dodáva, že v Európe amputácia chvostov nepripadá do úvahy. Ale Amerika je Amerika, hoci aj tam silnie snaha zakázať takúto „skratku“ k zvýšeniu hygieny výroby mlieka.

Málokto zo súčasných mestských spotrebiteľov sa dostane na farmu a ešte rovno do mliečnice. Larsonovci však otvorili novinárskym objektívom každý kút farmy. Nepoužívali mliečne automaty, ktoré sú rozšírené v Holandsku a skúšajú ich už napríklad aj na Slovensku na farme v Oslanoch.

„Prečo automaty? Mexickí dojiči sú lacnejší a presnejší,“ znela priama larsonovská odpoveď.

Otvorenosť je na Američanoch možno jedna z najcennejších vlastností. Čo na srdci, to na jazyku. Nekriví to vzťahy, každý vie, na čom je.

Larsonovská farma sa nezatvára pred verejnosťou.

Naopak, často sa otvára rodičom s deťmi, školám. Takéto kontakty slovenským poľnohospodárskym podnikom chýbajú. V čase, keď poľnohospodári nariekajú, že v obchodoch ubúdajú slovenské potraviny, by sa mali viac rozprávať so spoluobčanmi – sú to predsa ich zákazníci.

U Larsonovcov zanechali deti a mladí ľudia zaujímavé odkazy. Trojročná Ellie nakreslila kravu a mama dopísala jej želanie: „Viac mlieka, prosím!“ A študentka Kathy si spomenula, že už ako deväťročná pracovala na farme pri teliatkach. „Predstavovala som si, že maštaľ je hotel, v ktorom obsluhujem teliatka ako servírka.“

Američania neriešia svoj vzťah k farmárom. Sú organickou súčasťou tristomiliónového národa. Spoločnosť nestresuje ani na Slovensku často prepieraná otázka dotácií. Ešte v roku 2002 zdvihol vtedajší prezident George Bush farmárom na celé desaťročie dotácie o vyše sedemdesiat miliárd dolárov. Šikovne to zdôvodnil slovami, že „s americkým farmárom neslobodno zaobchádzať ako s nevlastným dieťaťom“.

A na tomto kurze nič nemení ani súčasný prezident Barack Obama. Ako by mohol, je pred voľbami a každý hlas sa počíta.

„Je nás iba necelý milión, ale vlasť nás má rada, vie, že sa na nás môže spoľahnúť,“ hrdo povedal Jamie Larson.

S takýmto pocitom sa pracuje dobre. Možno aj preto vejú na každej farme americké vlajky. Trepocú sa vo vetre, ktorý do diaľky nesie vyznanie úcty a obdivu k práci farmára.

Verše, ktoré napísala Helen G. Coonová by dojali aj slovenských farmárov.

Len farmár

Len farmár, povedal si
A ja som sa smiala, pretože som vedela,
Čo všetko farmári musia vedieť robiť.
Musia študovať krajinu,
Potom sa pozrieť na oblohu
A zistiť, kedy
Je správny čas a prečo.
Siať a sadiť
Kupovať a predávať Ísť na trh
S dobytkom a O. K.,
Poznáš knihy
Ktoré farmár musí viesť
Aby zaplatil všetky dane
A mohol dobre spať.
A vieš, všetky tie opravy
Ktoré farmár musí robiť
Keď stroje ako šialené monštrá
Roztrhnú jedno či dve tesnenia.
Myslím, že keď Boh potreboval
Ľudí, ktorí by sa starali o
Jeho krajinu
Vybral si „len“ farmárov
Pretože poznal ich pravú hodnotu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ