V Tunise pokračuje vojna za mier v Sýrii

Boris Latta | 24.02.2012 09:47
Tunis Foto: ,
Radikálni islamisti demonštrovali v Tunise v predvečer rokovania "skupiny priateľov Sýrie" za presadenie islamského práva v Tunisku. Polícia proti ním tvrdo zakročila.
Predstavitelia z približne sedemdesiatich krajín rokujú ako Skupina priateľov Sýrie od štvrtka v Tunisku. Aj keď medzi priateľov Sýrie sa ráta Rusko, za rokovacím stolom chýba. Moskva totiž konferenciu bojkotuje.

„Do Tunisu pozvali organizátori predstaviteľov iba niektorých skupín sýrskej opozície a zástupcovia vlády v Damasku pozvánku na konferenciu tiež nedostali. Znamená to, že záujmy veľkej časti sýrskeho obyvateľstva, ktoré podporuje vládnu moc, nemajú zastúpenie v Tunise,“ vysvetľoval postoj Moskvy Alexandr Lukaševič, oficiálny predstaviteľ ministerstva zahraničia.

Tuniský summit, ktorí mnohí považujú za pokračovanie „vojny za mier v Sýrii“, sa koná v napätej atmosfére. Dôvodov je niekoľko. Počnúc zatiaľ neúspešným prehováraním znepriatelených strán zastaviť prejavy násilia cez odmietavé stanovisko Libanonu a Alžírska podporiť protisýrsku iniciatívu Ligy arabských štátov až po nesúhlas Turecka a Francúzska spoločne predsedať summitu. Nevraživosť medzi Parížom a Ankarou umocnil nedávno schválený zákon vo francúzskom parlamente, podľa ktorého je trestné verejné popieranie arménskej genocídy z obdobia Osmanskej ríše.

Francúzsko sa napriek tomu od začiatku usiluje hrať ústrednú úlohu v riešení tzv. sýrskeho problému. Zaujímavá je podľa niektorých komentátorov v tejto súvislosti informácia z diplomatickej kuchyne v Paríži. „Francúzsko prišlo do Tunisu s realistickým plánom, ktorý pomôže začať efektívne rokovať o zastavení násilia v Sýrii,“ cituje portál Newsru zdroj blízky francúzskemu ministerstvu zahraničia. Podľa neho sa vraj dokonca diplomatická centrála v Paríži usiluje presvedčiť prezidenta Nicolasa Sarkozyho, aby zaujal pragmatickejšie stanovisko a vzdal sa tak výhradne nepriateľského postoja k prezidentovi Bašarovi Asadovi. Francúzski diplomati to odôvodňujú o. i. strategickým významom Sýrie, ale aj oficiálnym odmietnutím USA vojensky zasiahnuť do riešenia krízy.

Po priblížení sa k realite diania v Sýrii volajú napokon aj Moskva a Peking, ktoré v BR OSN vetovali návrh rezolúcie. Považovali ju totiž za „nevyváženú“. Nespomínali sa v nej napríklad násilnosti zo strany vzbúrencov. „V prvom rade treba dosiahnuť dodržiavanie konkrétnych záväzkov vychádzajúcich zo súčasnej reálnej situácie. Napríklad obojstranné zastavenie násilia. Po dosiahnutí bezpečnosti civilistov treba posadiť za rokovací stôl zástupcov vlády i opozície. A to bez predchádzajúcich podmienok. Donútiť ich dohodnúť sa na takých potrebných spoločenských reformách v krajine,“ pripomenul Lukaševič. Podľa neho v súvislosti so summitom v Tunise sme svedkami mnohých nejasností. „Do poslednej chvíle nik nevedel, kto sa zúčastní na konferencii a v akom duchu bude návrh záverečného dokumentu. Existuje napríklad informácia, že nad dokumentom už pred summitom pracovala úzka skupina predstaviteľov niekoľkých krajín a ostatní návrh iba podpíšu,“ cituje ruského diplomata Interfax.

S iniciatívou zvolať do Tunisu Skupinu priateľov Sýrie prišlo Tunisko počas rokovania LAŠ 12. februára. Čoraz viac krajín však netají obavy, že v podmienkach, v ktorých sa summit pripravoval a aj koná, bude iba ďalším prostriedkom vojenského a politického nátlaku na Damask. Napriek ubezpečeniu USA, že vojenská pomoc ozbrojenej sýrskej opozícii v súčasnosti neprichádza do úvahy, existujú v tomto smere stále obavy. Hlavne u susedov Sýrie, ale aj v Izraeli. Aj preto francúzska diplomacia navrhuje Sarkozymu dnes skôr „reálny prístup“ ako „prerážanie steny hlavou“.

„Konferencia v Tunise má ukázať jednotný prístup medzinárodného spoločenstva k Asadovmu režimu a bude jasným signálom pre Rusko a Čínu, ale aj ďalšie krajiny, ktoré stále váhajú s reakciou na rastúce násilie, a, žiaľ, rozhodli sa nesprávne,“ cituje Reuters šéfku diplomacie USA Hillary Clintonovú tesne pred rokovaním v Tunise.

V zrkadle arabskej jari
**
**Tunisko
 – na prvom rokovaní v parlamente, 22. ¤novembra 2011, líder vedúcej sily Ennahda, strany umiernených islamistov, oznámil, že nechce zaviesť islamské právo šariát. Po rozsiahlych celonárodných protestoch abdikoval 14.¤januára 2012 prezident Zín Abidín bin Alí

Egypt – rozsiahle celonárodné protesty od 25.¤januára do 11.¤februára vyústili do odstúpenia prezidenta Husní Mubaraka. Počas protestov zahynulo najmenej 32 ľudí a asi 2000 utrpelo zranenie. Mubaraka obvinili zo sprisahania a zabitia celkove 850 demonštrantov.

Líbya – protesty časti obyvateľov a následná ochrana civilného obyvateľstva zo vzduchu silami NATO vyvolali občiansku vojnu, ktorá sa s pomocou zahraničia skončila zavraždením plukovníka Muammara Kaddáfího. Menovaný premiér Abdurrahim Kaíb zložil vládu, ale niektoré klany odmietli ho uznať. Kaddáfího syna Sajfa Isláma zajali 19. novembra. Smrť Kaddáfího ale už 23. októbra 2011 umožnila vyhlásiť krajinu za ,,slobodnú".

Sýria – rozsiahle protesty viedli k ozbrojenému povstaniu. Prezident Bašar Asad prisľúbil pokračovať v reformách, ale neutíchajúce hlavne ozbrojené protesty vyvolali rozsiahle vojenské akcie proti mnohým mestám ovládanými vzbúrencami. Hlavne Francúzsko sa usiluje o medzinárodné uznanie opozičnej sýrskej národnej rady. Turecko tvrdí, že Asadove násilné kroky, ktoré trvajú skoro rok uvrhli celú oblasť do chaosu a krviprelievania. Výsledkom nepokojov je podľa OSN viac ako 7000 obetí. Opozícia žiada odstúpenie prezidenta Bašara Asada. Nepokoje neprestali ani po rekonštrukcii vlády a zrušení výnimočného stavu, ktorý v krajine platil od roku 1963.

Alžírsko – rozsiahle protesty viedli k zrušeniu takmer 20 rokov trvajúceho výnimočného stavu

Jordánsko – výsledkom protestov bolo odvolanie premiéra a rozsiahle zmeny vo vláde

Omán – sultán Kábús ibn Saíd pristúpil na menšie ekonomické ústupky a vládne zmeny

Saudská Arábia – kráľ Abdalláh ibn Abd Azíz uskutočnil menšie ekonomické ústupky a prisľúbil čiastočne slobodné voľby v septembri 2011

Maroko – kráľ Muhammad¤VI. urobil viaceré politické ústupky

Jemen – rozsiahle protesty viedli k ozbrojenému povstaniu a krajina sa dostala na pokraj občianskej vojny. Nepokoje, ktoré vypukli koncom januára 2011 si vyžiadali približne 1400 mŕtvych. Prezident Alí Abdalláh Sálih urobil viaceré politické ústupky, ale napokon predsa len rezignoval a emigroval do USA. Jemenčania následne volili novú dočasnú hlavu štátu. Výsledkom demonštrácií bola niekoľkokrát odložená demisia prezidenta Alího Abdalláha Sáliha, ktorý vládol od roku 1978. Dokument o odchode podpísal v Saudskej Arábii, kde sa liečil zo zranení po neúspešnom atentáte.

Bahrajn – kráľ Hamad uskutočnil niektoré ekonomické ústupky a prepustil politických väzňov. Neutíchajúce protesty ho prinútili požiadať blízke arabské štáty, hlavne Saudskú Arábiu, o vojenskú intervenciu, ktorá protesty násilne potlačila
Menej rozsiahle protesty a nepokoje boli v Kuvajte, Libanone, Mauritánii, Katare, Sudáne, Iraku, Iráne, SAE, Palestíne a v Západnej Sahare