Práca za hranicami prináša aj hraničné situácie

Keďže práve v týchto prvých letných dňoch sa s myšlienkou na zárobok v zahraničí pohráva mnoho ľudí, rozhodli sme sa osloviť niektorých, ktorí mali s prácou mimo Slovenska dobré i horšie skúsenosti. Zisťovali sme aj to, ako ponuku prác v zahraničí ovplyvňuje ekonomická nestabilita v južných štátoch Európy. Oplatí sa toto leto odchádzať za robotou do cudziny?

„Ťažko predpovedať, aké bude toto leto,“ rozhovoril sa hovorca Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Peter Zeman.

„Faktom však je, že aspoň podľa ponúk sa zdá, že situácia je oproti minulým rokom skôr stabilizovaná. V systéme je možno až o tretinu viac zahraničných ponúk, ako to bolo pred letom v prvých krízových rokoch,“ dodáva a na monitore počítača načítava stránku Eures.sk.

EURES, alebo European Employment Services (Európske služby zamestnanosti), predstavuje sieť spolupracujúcich subjektov, ktorých cieľom je uľahčiť voľný pohyb pracovných síl v rámci Európskej únie. Nachádzajú sa tu aj oficiálne ponuky úradov prác v jednotlivých štátoch, a preto jeho ponuka môže byť akýmsi prvým ukazovateľom, ako to s ponukou práce v zahraničí vyzerá.

Ku koncu tohto týždňa sme v ponuke našli až 1 287 769 ponúk. „V krízových rokoch toto číslo niekedy klesalo k len 600-tisícom,“ opisuje rozdiel Zeman. Nevie však konkretizovať, ako je to s ponukou práce v krajinách ako Grécko či Španielsko, ktoré sa momentálne zmietajú v neistote. „Žiaľ, nemonitorujeme neštátne ponuky na zamestnanie, nemáme na to kapacity,“ dodáva.

O nižšom čísle ponúkaných prác v južanských štátoch nás však informuje Cyril Černák z agentúry Pro-Staff, ktorá sa špecializuje na sprostredkovanie práce v hoteloch. „Môžem potvrdiť, že pracovných miest v týchto krajinách máme menej ako minulé roky,“ hovorí. Zároveň však dodáva, že príležitosti na zamestnanie samozrejme stále sú aj na juhu Európy. V ich agentúre najviac letí Malta, Cyprus a Španielsko.

Ten, kto má záujem o prácu v hotelových službách, mal by sa však naozaj poponáhľať. Sezóna je totiž už niekoľko týždňov v plnom prúde. Podľa Černáka majú pri sezónnych prácach väčšiu šancu práve tí, ktorí môžu odísť na celú letnú sezónu, a teda v týchto dňoch sú už v pracovnom nasadení. „Tých, ktorí môžu vycestovať na šesť až osem mesiacov, je však menej. Prevažujú študenti, ktorí môžu odísť na tri či štyri mesiace,“ dodáva.

Podľa Zemana však sezónne práce nie sú len doménou študentov. „Je pravda, že vo veľkej miere takéto ponuky využívajú vysokoškoláci a čerství absolventi, keďže bez praxe si v súčasnej dobe ťažko hľadajú uplatnenie, a tak sa radšej vyberú na nejaký čas do cudziny. Registrujeme však aj záujem zo strany nezamestnaných, ktorí sa rozhodnú vrátiť sa do pracovnej praxe takýmto spôsobom,“ uzatvára Zeman.

Najlepšie poradili kamaráti

Práve do tejto skupiny patril pred tromi rokmi aj Allan Droppa z Liptovského Mikuláša. Keďže vtedy nemal zamestnanie, rozhodol sa privyrobiť si za hranicami. Do minulého leta vycestoval za prácou štyrikrát na tri rôzne miesta. Sezónne zamestnanie si vyskúšal v Anglicku, Grécku a napokon dvakrát v Taliansku. Jeho zážitky prechádzajú celou paletou – od otrasných po vynikajúce.

„Paradoxne najhoršie to bolo, keď sme sa spoľahli na agentúru. Bolo to pred tromi rokmi, keď sme s partiou vycestovali do Anglicka. Na Slovensku nám povedali, že budeme pracovať v sklade s ovocím a zeleninou, teda niečo, čo som ja osobne robil aj predtým, v čom som mal prax. Hneď po príchode do Anglicka sme však zistili, že to bude celkom inak,“ hovorí Droppa.

O partnerských zamestnávateľoch v Británii hovorí aj s odstupom času ako o „kupliaroch“. Po príchode do Anglicka im ľudia, ktorí tam biznis s pracovnou silou riadili, bez debaty oznámili, že každé ráno budú chodiť pracovať na kuraciu farmu. Ubytovali ich v holobyte, v ktorom okrem matracov nebolo nič iné. Do práce ich vozil mikrobus, za ktorý si museli každý deň platiť päť libier.

„Keď sme sa dožadovali práce v sklade so zeleninou, hovorili, že na Slovensku to poplietli a že oni nikdy so žiadnou zeleninou nerobili. Neboli násilnícki, do práce nás nenútili, ale človek nemal inú možnosť, veď ubytovanie bolo treba z niečoho zaplatiť,“ pokračuje Droppa. S chlapmi sa teda zaťali a skúsili to. Práca to však bola extrémne namáhavá, podmienky príšerné. Napokon sa polročný pobyt skrátil na dva týždne.

Na Slovensku už nemali nervy dohadovať sa s agentúrou, ktorá im žiadny vstupný poplatok nepreplatila. Partiu potešilo až to, keď agentúru riešili v publicistickej relácii jednej televízie, ktorá im spravila dostatočne odstrašujúcu reklamu. Droppa po zlej skúsenosti s agentúrou už ďalšiu prácu hľadal výlučne cez známych a osobné odporúčania. Vyhľadať rady od známych odporúča aj iným.

„Nechcem povedať, že by agentúry boli zlé, poznám aj ľudí, čo si cez ne našli dobrú prácu. Ale na ďalších skúsenostiach som si overil, že je dobré, keď človek pozná niekoho, kto si danú prácu už vyskúšal na vlastnej koži,“ hovorí Droppa. Jeho druhá cesta, tentoraz do Grécka, bola už vybavovaná cez kamaráta. Podmienky neboli najlepšie ani pláca, ale každá skúsenosť človeka posúva.

Najlepšie Droppa spomína na Taliansko. „Prvý raz som tam bol s kamarátom, pracovalo sa u farmárov, ktorí pestovali paradajky. Podmienky boli výborné. Overil som si, že najdôležitejšie je natrafiť na dobrých ľudí. Keď si kamarát vlani našiel prácu a ja som bol ešte stále bez roboty, vrátil som sa sám. Po taliansky som nevedel, ale môžem zodpovedne povedať, že človek sa vždy nejako rukami-nohami dohovorí,“ uzavrel s úsmevom.

Osobné odporúčania a referencie na dobrých zamestnávateľov sú v biznise sezónnych prác naozaj najcennejším artiklom. Keď si človek prelistuje internetové fóra s tematikou práce v zahraničí, zistí, že ľudia vyhľadávajú najmä odporúčania. Keď si človek nevie zohnať referenciu priamo na svojho budúceho šéfa, mal by si u známych preveriť aspoň agentúru, cez ktorú sa chystá vycestovať.

Pozor na zmluvy

„My referencie na agentúry ako štátna inštitúcia, samozrejme, vydávať nemôžeme,“ hovorí Zeman z Ústredia práce a dodáva, že od roku 2010 už nemajú ani možnosť odobrať pochybným agentúram licenciu. Od prvého júna 2010 totiž už agentúry, ktoré sprostredkúvajú prácu v zahraničí, nepotrebujú povolenie od úradu, ale iba živnosť. Kontrola zo strany úradu síce prebieha, ale zákon mu umožňuje len uloženie pokuty.

„Keď ľudia hľadajú prácu mimo systému Eures, odporúčam im, aby si v prvom rade overili v živnostenskom registri, či daná firma má vôbec oprávnenie takéto služby poskytovať. Opäť prízvukujem, že je dobré mať aj osobnú referenciu. Treťou vecou, ktorej treba venovať veľkú pozornosť, je zmluva, ktorú záujemca o prácu podpisuje,“ pokračoval Zeman.

Vo všeobecnosti platí, že čím viac podrobností je v zmluve pevne ukotvených, tým väčšia bude šanca klienta uspieť na prípadnom súde, keď agentúra podmienky poruší. Keď človek nevie, aké náležitosti má takáto zmluva presne obsahovať a nemá na to, aby sa poradil s právnikom, môže si všetko overiť v zákone o službách zamestnanosti. Ak má záujemca o prácu o agentúre pochybnosti, môže tiež podať podnet na Ústredie práce či miestny úrad práce.

Na zákutia zmluvy sa však dá aj doplatiť. Presvedčila sa o tom aj Lenka Dávidová z Bratislavy, ktorá sa tento rok predčasne vrátila zo sardínskeho Cannigione, kam začiatkom apríla odletela za prácou animátorky. Na talianskom ostrove mala zostať šesť mesiacov, do slovenskej metropoly sa však vrátila už po dvoch týždňoch. Jej „výlet“ ju stál paradoxne toľko, koľko tam mala zarobiť za mesiac.

„Nehovoriac o tom, že napriek dvom odpracovaným týždňom som nakoniec nezarobila ani cent,“ posťažovala sa a opisovala svoj príbeh: „S agentúrou som najskôr podpísala zmluvy. Za zmluvu o poskytnutí poradenstva a služieb som zaplatila 150 eur. Dnes viem, že som bola hlúpa,“ priznala. Za peniaze sa totiž dozvedela len to, ktorá letecká spoločnosť lieta do Alghery a informácie o krajine, ktoré sú bežne dostupné na webe.

„Prvý šok som zažila hneď po príchode do hotela. Podľa agentúry som mala bývať v jednom z apartmánov s jednou spolubývajúcou. V skutočnosti ma ubytovali v prízemnej kutici za garážami. Vzhľadom na celkom malé okno, na ktoré som nedočiahla, sa v nej nedalo poriadne vyvetrať. Cez chodbu fajčiareň už vôbec nie. V sprche bola pleseň. Podľa šéfa sa ku mne navyše postupne mali prisťahovať ešte ďalšie tri animátorky,“ opisuje Dávidová.

Bez inštrukcií ju poslali pracovať, pričom jej následne začali vyčítať absurdnosti – že nepozdravila šéfa hotela (ktorého nepoznala), alebo že sa s hosťami rozpráva príliš dlho. „Pracovať som mala šesť dní v týždni. Keď som s tým prišla za šéfom, rozčuľoval sa, že kto mi dal túto informáciu, že animátori predsa nijaké voľno nemajú a niekedy pracujú od rána do rána,“ pokračovala oklamaná klientka.

Vedenie hotela potom využilo situáciu, keď si Dávidová vymohla niekoľko hodín voľna a pridala sa k hosťom, ktorí ju pozvali na výlet, z ktorého sa vrátila neskôr, ako mala. Z talianskej agentúry jej zavolali a spýtali sa jej, či chce ísť pracovať do iného hotela alebo ísť domov. Rozhodla sa pre druhú možnosť, letenku si zaplatila z vlastného.

Obchodníci s ľuďmi idú po ženách i mužoch

Spokojná však nebola ani po návrate. Jej snaha získať 150 eur od agentúry vyšla navnivoč. „Tie peniaze som chcela, pretože keby ma spoločnosť konfrontovala s pravdivými informáciami, tak by som nezaplatila,“ vysvetľovala Dávidová. Agentúra najskôr na jej výzvy dlhý čas vôbec neodpovedala. Neskôr po informácii, že sa prípad môže medializovať, sa spoločnosť vyhovorila na to, že nedostala odpoveď z talianskej strany.

Napokon sa komunikácia zastavila na jednom ustanovení zmluvy. „Zo Sardínie som odišla bez toho, že by som s niekým z agentúry konzultovala moje problémy. Sťažovala som sa až po príchode na Slovensko, za čo už spoločnosť ako sprostredkovateľ podľa zmluvy nezodpovedá. Moja chyba, nepreštudovala som si zmluvu dôkladne,“ uzavrela svoj neveselý príbeh.

Celkom inú skúsenosť s agentúrou má zase Zuzana Straková. Vlani počas programu Work and Travel v Spojených štátoch mala v rámci práce pre zábavný park podobné problémy s ubytovaním ako Dávidová. „Nie som fajnová, ale ponúkli mi naozaj nedôstojné podmienky a o zmene nechceli počuť. Pomohla mi práve agentúra, ktorá sa do tohto sporu zaangažovala,“ hovorila študentka.

Straková si inak zamestnanie pochvaľovala, prvotné nedorozumenie s odstupom času označila za zlyhanie ľudského faktora. „O práci v zábavnom parku som vedela len z počutia, nik zo známych niečo podobné neabsolvoval. Takže to bol trochu risk. Ale agentúru som si vyberala na odporúčanie sesternice. Ja by som asi nemala odvahu vycestovať na vlastnú päsť. Napokon som s pobytom bola spokojná,“ dodala.

Využiť služby overenej agentúry odporúča aj polícia. Podľa nich sa tým znižuje riziko problémov, ktoré sú niekoľkonásobne horšie ako zlé izby či iný typ práce. „Napríklad za inzerátom, ktorý ponúka prácu čašníčky, animátorky, upratovačky alebo modelky, sa môžu skrývať sexuálne alebo erotické služby. V roku 2011 len bratislavská polícia evidovala tri prípady obchodovania s ľuďmi,“ povedala bratislavská policajná hovorkyňa Tatiana Kurucová.

Počet prípadov, ktoré polícia eviduje, však nemusí predstavovať skutočné číslo. Po návrate zo zahraničia domov sa nie vždy poškodení prihlásia na polícii a oznámia, že sa stali obeťami obchodovania s ľuďmi. S políciou odmietajú spolupracovať zo strachu pred následkami, ktoré im hrozia od priekupníkov, alebo skrátka preto, že nechcú, aby sa okolie dozvedelo o ich osude.

Polícia preto odporúča, aby ľudia dôverovali len overeným agentúram, a nie bombastickým ponukám. „V žiadnom prípade nech neprijímajú prácu na základe ústneho prísľubu. Pred cestou by si ľudia mali zistiť presný kontakt a adresu slovenského veľvyslanectva v danej krajine a počas pobytu by nikomu za žiadnych okolností nemali dávať svoj cestovný doklad, samozrejme, okrem pohraničnej stráže a polície,“ dodala Kurucová.

Hovorkyňa tiež zdôrazňuje, že obchodovanie s ľuďmi sa netýka len žien. „Nejde totiž len o prostitúciu a iné formy sexuálneho vykorisťovania, ale aj o nútenú prácu, nútenú službu či otroctvo. Obeťou sa teda môže stať mužská i ženská časť populácie,“ uzatvára Kurucová. V prípade skutočných problémov treba o pomôcť žiadať na verejných miestach či pokúsiť sa dostať k telefónu a vytočiť tiesňovú stodvanástku.

Je dobré mať aspoň nejaké zázemie

Vráťme sa však ešte raz späť k aktuálnej situácii na trhu práce v Európe. Získať sezónnu prácu nie je až taký problém. Ako však postupovať v prípade, keď človek hodlá odísť pracovať do cudziny na dlhší čas? Hoci samotné agentúry tvrdia, že uchádzači, ktorí majú neobmedzené časové možnosti, majú na pohovoroch väčšiu šancu, aj dlhodobých pracovných ponúk v posledných rokoch ubúdalo.

Peter Lukáč, rodák z Košíc, pracuje už vyše dvoch rokov v predajni s luxusnými kuchynskými doplnkami v Londýne. S odstupom času hovorí, že pri hľadaní práce mal šťastie, keďže uspel hneď na prvý pokus. Aj za relatívne krátky čas však vníma, že kríza uberá na pracovných miestach. „Nejde o nejaké prepúšťanie, to nie. Ale keď nejaký človek od nás odíde, náhradu šéf nehľadá,“ vysvetľuje.

Neistá situácia na juhu Európy však podľa neho pracovný trh v Spojenom kráľovstve príliš neovplyvňuje. „Nezaregistroval som, že by sem začali chodiť húfne ľudia z Grécka, zo Španielska či z Talianska za prácou. Mám známych aj z týchto štátov a nik tu nie je z ekonomických dôvodov. Skôr vždy z osobných príčin. Idú sem, lebo im viac vyhovuje tunajšia mentalita, či skrátka preto, že chcú mať novú skúsenosť,“ dodáva.

Lukáč však registruje, že zamestnávatelia zvyšujú nároky. „Môžu si určiť množstvo presných kritérií, ktoré požadujú, aj tak sa im nahrnie vždy dostatok uchádzačov. Človek by sa mal teda predtým, než vycestuje, zaujímať o to, v akej oblasti by chcel pôsobiť. Ideálne je mať v nej aj nejakú prax,“ odporúča. Upozorňuje, že aj v zahraničí sa neraz prijíma tak ako na Slovensku – cez známosti.

„Výhodou teda je, keď človek najskôr začne v danej krajine študovať, vytvorí si nejakú sociálnu sieť. Potom je všetko jednoduchšie,“ pokračuje Lukáč, ktorý sám začal v Londýne najskôr aspoň niekoľkomesačným jazykovým kurzom. „Viem, že nie každý si to môže dovoliť, ale odporúčam nechať si čas, aby sa človek mohol trochu porozhliadnuť po meste, v ktorom chce pracovať. Zistiť možnosti.“

Rovnako ako všetci ďalší ľudia, ktorí majú skúsenosť s prácou v zahraničí, vyzdvihuje cenu osobných vzťahov a odporúčaní. Tie človeku môžu pomôcť aj keď si hľadá odbornejšiu prácu. Keď si človek prelistuje napríklad server Eures.sk, zistí, že viaceré zo spomínaných 1,2 milióna ponúk sú zamerané na nedostatkové odbory. Vtedy si človek nájde odbornú prácu hneď.

„Ja mám za sebou školu s ekonomickým zameraním, a teda sa mi práca hľadá horšie, ako povedzme technikom. Na súčasnom mieste už dlhší čas nie som spokojný, ale zostávam tu pracovať, lebo sa mi zatiaľ nepodarilo nájsť prácu z môjho odboru. A to som za posledné mesiace rozoslal doslova stovky životopisov,“ uzatvára Lukáč. Pri hľadaní práce priamo v zahraničí sa teda záujemca musí obrniť aj nesmiernou trpezlivosťou.

Ako teda postupovať, keď chce človek odísť za prácou do cudziny? Predovšetkým využiť dostupné prostriedky, ako získať referencie. Možností je dnes veľa. Od internetových fór, cez sociálne siete až po poradcov Euresu či agentúr. V každom prípade však treba myslieť na to, že za hranicami môžu nastať hraničné situácie. A pripraviť sa. Pretože nie každý sa môže stovky či tisícky kilometrov od domova jednoducho rozhodnúť, že ide späť.