Cirkvám pôjde 37 miliónov, odluka sa nečrtá

Hoci ten napríklad financuje náboženskú výchovu na verejných aj súkromných školách, platí aktivity cirkvi v armáde, cirkevné nemocnice takisto žijú z peňazí verejného zdravotníctva a podobne.

Debata o odluke sa znovu stáva aktuálnou po udalostiach okolo odvolania trnavského arcibiskupa Róberta Bezáka, ale tiež v súvislosti s dianím v Českej republike. Tá chce skončiť s financovaním cirkví v roku 2030, keď im dovtedy v hmotnej či peňažnej forme odovzdá podstatnú časť cirkevného majetku.

Odborníci sú však skeptickí. Pripomínajú, že hoci štát veľkú časť majetkov už dávno vrátil, najmä najväčšej rímskokatolíckej cirkvi, beztak jej musí každoročne platiť miliónové sumy. Sociológ Miroslav Tížik pripomína, že na Slovensku je problém odluky právne neriešiteľný pre existenciu vatikánskej zmluvy, ale aj pre fakt, že cirkev už rozšírila svoj vplyv ďaleko mimo kostolov a s podporou štátu funguje v mnohých oblastiach spoločenského života.

Minister kultúry Marek Maďarič tvrdí, že má záujem skutočne odborne diskutovať o témach odluky cirkví od štátu a financovania cirkví, podľa politológa Tomáša Koziaka však politici nemajú veľkú chuť púšťať sa do tejto zložitej témy. „Vedia, že vplyv rímskokatolíckej cirkvi je u nás stále veľmi silný. Vďaka reštitúciám je bohatá, štát ju štedro financuje. Ona sa voči nemu zďaleka nespráva tak veľkoryso, veď solidaritu neprejavila ani v otázke zrušenia cirkevného sviatku. Do nadradenej pozície ju dostala zmluva s Vatikánom, ktorú Slovensko vôbec nepotrebovalo,“ pokračuje Koziak.

V zmysle ústavy je síce Slovensko ideologicky aj nábožensky neutrálna krajina, katolícka cirkevná hierarchia a časť politických špičiek sa však dlhodobo usilujú, aby taká nebola. „Cieľom cirkvi je zachovať si štátne peniaze aj vplyv – a za nič sa nezodpovedať,“ hodnotí historička Katarína Zavacká. Podľa nej je zrejmé, že ani v tomto volebnom období sa s odlukou nepohne. „Politici nemajú záujem zhoršiť si vzťahy s cirkvou, bojujú o veriaceho voliča. A cirkev bude tvrdošijne nástojiť na zachovaní status quo, ktorý jej absolútne vyhovuje,“ zdôrazňuje.

Akékoľvek snahy štátu získať prehľad o hospodárení cirkvi či vplyv na obsah školskej náboženskej výchovy sa doteraz skončili obvineniami druhej strany z pokusov o návrat pred rok 1989. Cirkev zastavila sexuálnu výchovu či jogu na školách, presadila zákaz predaja počas niektorých cirkevných sviatkov, prostredníctvom pastierskych listov veriacim odporúča, koho voliť, bráni legálnym interrupciám.

Možnosť odluky nateraz blokuje Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, ktorá sa začala pripravovať v roku 1997 za vlády Vladimíra Mečiara, no podpísal ju až v novembri 2000 premiér Mikuláš Dzurinda. Tá podmieňuje prijatie ďalších štyroch vykonávacích zmlúv. Dve najkontroverznejšie z nich, o výhrade svedomia a o financovaní rímskokatolíckej cirkvi, zatiaľ prijaté neboli. Pre tú prvú predčasne skončila druhá Dzurindova vláda. Pri druhej zatiaľ obe strany nenašli spoločnú reč, návrhy štátu cirkev odmieta, čím konzervuje súčasný stav.

„My sme v prvom rade za to, aby Slovenská republika splnila svoje záväzky a prijala aj zvyšné dve zmluvy. V rámci jednej by sa malo vyriešiť aj financovanie cirkvi,“ povedal Pravde hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik. K spôsobu financovania, aký by prijala cirkev, sa však vyjadriť nechcel. „To nie je téma pre médiá, ale na odbornú diskusiu. Závisí od partnerov, zástupcov štátu, kedy nás k nej prizvú,“ dodal.

Kováčik poukázal na rozdiely medzi českým a slovenským zákonom o náprave krívd komunizmu, pre ktoré reštitúcie cirkevného majetku prebiehajú v oboch krajinách rôznym tempom. Kým v Česku ich má odštartovať až novoprijatý zákon, na Slovensku už mnohé majetky cirkvi vrátené boli. „Mnohé však ešte nie. A my sme často tlačení do pozície, že zlodej kričí – chyťte zlodeja,“ uviedol.

Vyčísliť hodnotu odovzdaného a neodovzdaného majetku však Kováčik odmietol. A Maďaričov hovorca Jozef Bednár potvrdil, že ani štát takú evidenciu nemá. Presne vyčísliť reštitúcie bude podľa neho ďalšou úlohou expertnej komisie. V Česku by sa reštitučné nároky všetkých cirkví mali týkať zhruba 2 500 objektov, 175-tisíc hektárov lesa a 25-tisíc hektárov ornej pôdy.

Medzinárodná zmluva s Vatikánom má väčšiu právnu silu ako zákony štátu. Z jej dikcie vyplýva, že Slovenska ju nemôže zrušiť jednostranne, ale iba po dohode s Vatikánom. „Pre výhody, ktoré mu z nej plynú, to však ťažko urobí. Nechápem, ako mohli na takú zmluvu slovenskí politici pristúpiť. Ich úlohou, ale aj v záujme odbornej verejnosti či samotných veriacich, je predsa zastávať záujmy Slovenska, nie Vatikánu,“ zdôrazňuje Koziak.

„Som prekvapený, že v Česku prešli cirkevné reštitúcie v takejto podobe,“ hovorí Tížik. Podľa neho je síce schéma „my sa s vami majetkovo vysporiadame a potom vám prestaneme platiť“ na pohľad logická, no v konečnom dôsledku môže vyjsť český štát oveľa drahšie, ako pri zachovaní dnešného stavu.

Odborník na cirkev Jaroslav Šebek z Českej akadémie vied očakáva, že ani v Česku sa zatiaľ tému odluky dotiahnuť nepodarí, hoci krajinu v tomto smere neviaže nijaká nevýhodná zmluva a vplyv katolicizmu v nej zďaleka nie je taký silný ako na Slovensku. „Reštitučný zákon schválila len dolná komora parlamentu, horná ho určite zablokuje. A keď sa dolnej vráti nazad, budeme v predvolebnej kampani. A politici k nemu budú pristupovať krajne opatrne,“ hovorí Šebek. V Česku je totiž najväčším jablkom sváru otázka, či vôbec predmetný majetok cirkvi niekedy právne patril a či teda má nárok na jeho vrátenie.

Niektorí odborníci spochybňujú aj odovzdanie majetku cirkvi na Slovensku. Zavacká pripomína, že za rakúsko-uhorskej monarchie, za prvej Československej republiky a dokonca aj za vojnovej „farskej“ Slovenskej republiky boli cirkvi majetky iba „zverené do užívania“, nikdy ich reálne nevlastnila, bez súhlasu štátu s nimi nemohla nijako narábať a každý rok musela vyúčtovávať stav hospodárenia so zvereným majetkom.

Podľa Koziaka však aj kauza arcibiskupa Bezáka ukázala, že ani „najkonzervatív­nejšia inštitúcia na svete“ nie je nedotknuteľná. Situácia sa, aj keď pomaly, mení, vplyv cirkvi v štáte sa zmenšuje a rok 2030 by mohol byť termínom, keď sa na odluku bude hľadieť inou optikou. „Je spravodlivé, aby nie štát, ale každý veriaci prispieval svojej náboženskej obci. V mnohých štátoch to tak dobre funguje.“ A na základnú zmluvu by sa podľa Koziaka v prvom rade mali pozrieť právnici. „Je predsa nemysliteľné, aby bol štát viazaný takou nevýhodnou medzinárodnou zmluvou,“ uzatvára.

Financovanie cirkví štátom

• Slovenská republika v súčasnosti finančne podporuje činnosť 18 cirkví a ďalších siedmich náboženských zoskupení, rozhodujúca časť rozpočtovaných peňazí však plynie rímskokatolíc­kej cirkvi
• financovanie tejto cirkvi štátom sa traduje od čias rímskeho cisárstva, na Slovensku aj v Česku je to historický pozostatok rakúsko-uhorskej monarchie
• komunistický režim na finančnej odluke nemal záujem, vyhovoval mu stav, že cirkevníkom platí a oni sú za to „poslušní“, prakticky všetok majetok patril v tom období štátu
• po páde komunizmu už štát od cirkvi poslušnosť nežiada, financovanie však zostalo, plány o finančnej odluke rímskokatolíckej cirkvi od štátu dnes narážajú na ustanovenia Základnej zmluvy medzi SR a Vatikánom a na fakt, že sa jej ešte nevrátila časť majetku, na ktorý si robí nárok
• niektorí odborníci tento nárok spochybňujú, pripomínajú, že za monarchie, za prvej Československej republiky a dokonca aj za vojnovej „farskej“ Slovenskej republiky boli majetky cirkvi iba „zverené do užívania“, bez súhlasu štátu s ním nemohla nijako narábať a každý rok musela vyúčtovávať stav hospodárenia so zvereným majetkom, financovaná bola aj evanjelická cirkev, ostatné malé cirkvi boli zakázané
• štát nefinancuje len platy farárov či činnosť biskupstiev, ale napríklad aj výučbu náboženstva na školách všetkých typov, pričom nemá dosah na jej obsah, cez verejné zdravotné poistenie prispieva na cirkevné zdravotnícke zariadenia, kde sa neliečia len veriaci, financuje pôsobenie cirkvi v armáde a ďalších sférach verejného života

Možné spôsoby financovania cirkvi

• cirkevná daň – funguje napríklad v Rakúsku, Nemecku („Kirchensteuer“), vo Švajčiarsku a v Škandinávii, výška dane je rôzna, zväčša okolo deväť percent DPH. V Rakúsku sa ráta z ročného príjmu, priemerne sa tam platí asi 250 eur. V Rakúsku už pri nahlasovaní trvalého pobytu občan vyplní formulár, kde uvedie vierovyznanie. Ak je napr. katolík, cirkev si ho zaregistruje a vyrubí mu daň, veriaci do 19 rokov a študenti platiť nemusia
• daňová asignácia – daňový poplatník môže časť odvedenej dane previesť na isté subjekty, medzi ktoré patrí aj cirkev, systém sa používa napríklad v Taliansku, Španielsku či Maďarsku
• samofinancovanie – vo Francúzsku, v USA či Brazílii sa cirkvi financujú samy, štát však môže prispievať na cirkevné inštitúcie vo verejnom záujme (cirkevné školy, sociálne zariadenia, duchovných vo väzniciach alebo v nemocniciach, na charitu)
• podnikanie – na Západe bežný spôsob, s pozemkami alebo nehnuteľnosťami, ale aj prevádzkou vydavateľstiev, nemocníc, či dokonca bánk