Tunel zavreli. Pašeráci budú v lesoch sadiť televízory

Milan Čupka | 04.08.2012 10:00
Hranica, Petrovce Foto:
Policajti z Petroviec strážia jeden z najkratších a pritom najneschodnejších úsekov "zelenej" hranice.
Každé dva týždne ženy z jednej michalovskej fabriky netrpezlivo vyčkávajú svoju Avon lady. Volá sa Voloďa. V jeho ukrajinskom katalógu s kozmetikou sú aj o tretinu lacnejšie ceny, a tak je vždy na roztrhanie. Pašovanie na ukrajinsko-slovenskej hranici má toľko podôb, že nedávno objavený tunel hádam ani len nemal nikoho prekvapiť.

Na východe však nič nové. Z podzemnej cesty, ktorá smerovala z Užhorodu do priemyselného areálu medzi Nižným a Vyšným Nemeckým, sú miestni šokovaní. „Ani len vo sne!“ hovorí úsečne žena z Nižného Nemeckého, zatiaľ čo vytriasa prachovku. Pritom, ak by silnejšie zafúkalo, rozvírený prach by možno doletel až k tunelu. Keď zatvára dvere, ešte zakričí: „Ale teraz sme naň pyšní!“

Pohraničné dediny sú plné kontrastov. Staré domčeky už roky nenosia mejkap v podobe omietky. Tie nové sú zase pri plnej sile a zmaľované tak, že keby boli dievčatami z dobrej rodiny, otec by ich okamžite prefackal. Areál, kam ústil tunel, bol z prvej kategórie. Schátraný zostával aj keď ho prebrala „drevárska firma“. Za plechovým plotom staré autá a búdy. Nič na okukávanie.

„Prišli ste sa k nám z Bratislavy pozrieť, ako sa stavia metro?“ smejú sa dve ženy, ktoré prechádzajú na bicykloch po polomŕtvej ceste vedľa stráženého a zamknutého vstupu k tunelu. Na naše otázky reagujú rýchlejším šliapaním do pedálov. Naopak, veľkú pozornosť nám venujú oči dvoch policajtov, ktorí za krátky čas dvakrát prejdú okolo v terénnom aute.

„Niekto ich musel natrieť. Neverím, že by si nikto z nich nič nevšimol,“ prihovorí sa neskôr spoza plotu pán v Nižnom Nemeckom. Má prestávku pri rúbania dreva, utrie si pot z čela a hlavou kývne na pohraničnú hliadku miznúcu v zákrute. „Ale… na druhej strane, ani Jano o ničom nevedel. A ten im tam robil strážnika,“ dodáva.

Jano doma nie je, ale pani, ktorá nám otvorí, poopravuje informáciu od suseda. Jej muž objekt nestrážil, len tam chodieval kŕmiť strážneho psa. Miestnych údajne k ničomu riadnemu v areáli nepustili, na to mali svojich ľudí. „Niečo také by mu nenapadlo. Jemu je len ľúto psa, čo tam zostal. Myslím, že sa s nimi dohodne a dajú mu ho. Je to pekný vlčiak, škoda, keby ho utratili.“

Pre pár kartónov si draho upravili bavoráka

Keď sme približne pred rokom pracovali na reportáži o živote na slovensko-ukrajinskej hranici, zhodou okolností v tom čase objavili medzi Mexikom a Spojenými štátmi podzemný tunel na pašovanie drog. Policajtov a colníkov sme sa vtedy skôr žartom pýtali, či by niečo podobné mohlo fungovať aj na našej východnej hranici. Nik to nepovažoval ani len za pravdepodobné.

Nebolo to do roka a do dňa… ale špeciálna jednotka Daňová kobra objavila podzemnú cestu, ktorú mohli našim pašerákom závidieť aj obávaní mexickí narkobaróni. Sedemstometrová podzemná železnička, po ktorej sa za minimálne rok fungovania prepravili nepredstaviteľné množstvá cigariet a možno i migrantov. Nečudo, že miestni sú na svoje „metro“ hrdí.

„Či nás to prekvapilo? Odpoviem iným príkladom,“ rozhovorí sa na citlivú tému riaditeľ Colného úradu Michalovce Milan Kačurik. „Našli sme aj nové BMW, v ktorom bola polovica motora funkčná a v druhej bolo skrytých pätnásť kartónov cigariet. Keď ktosi prerobí za veľké peniaze nové luxusné auto pre pár kartónov, potom vás už neprekvapí nič,“ pokračuje.

Riaditeľ však význam podzemnej stavby nezľahčuje. Uznáva, že veľkosť a tiež výstup tunela je prekvapujúci. Podľa neho však takéto pašovanie vzniklo aj z núdze. Áno, súboj pašerákov s colníkmi je nekonečným príbehom. Aspoň na hraničných priechodoch však aj tie najdokonalejšie metódy prestávajú fungovať. Vďaka colníkom a policajtom, vďaka psom, vďaka skenerom.

Album slávy colníkov to potvrdzuje. Cigarety skryté v rezerve, v blatníku diaľkového autobusu, v dvojitej podlahe dodávky či v skrýši v streche vozidla, ktorá sa otvára jedine na diaľkové ovládanie. Slovom, keby nejaká automobilka potrebovala poradiť, kde vo svojom najnovšom modeli nájsť nové efektívne úložné priestory, vedia, na koho sa majú obrátiť…

Podľa štatistík to navyše ľudia stále skúšajú aj v malom. V nádrži či bandaske prenesú viac benzínu alebo nafty, ako je povolené. „Zabudnú“ na nejakých pár fľašiek ruskej vodky. Predovšetkým sa však zameriavajú na cigarety, keďže tam je cenový rozdiel najvýraznejší. A namiesto povolených dvoch škatuliek si do vesty kopírujúcej telo rozložia dva či tri kartóny.

Kto nie je v uniforme, je podozrivý

Pokiaľ si však cestu cez hraničný priechod pašeráci nepoistia spolupracujúcou čiernou ovcou spomedzi policajtov a colníkov, objektívne treba uznať, že organizované pašovanie cez priechody je ťažšie ako kedykoľvek predtým. Možno aj preto vznikol tunel a práve preto sme sa radšej viac zamerali na takzvanú zelenú hranicu. (Ne)strážené lesy, lúky a rieky.

„Z našich zásahov sa iba jeden týkal cigariet. Aj preto nás ten tunel až tak nezarazil. Jednoducho sme vnímali, že s cigaretami nám cez lesy ľudia utekajú pomenej. Že sa asi niečo deje,“ hovorí riaditeľ oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru v Petrovciach Ľuboš Morong, keď nám po privítaní vo svojej kancelárii ukazuje veľkú mapu so zásahmi v roku 2012.

Petrovce sme si nevybrali náhodou. Sú pohraničnou dedinou asi v polovici 98-kilometrovej hranice Slovenska a Ukrajiny. Práve v tomto obvode začína rásť južná nížina do severských vrchov. Ako funguje stráženie oboch terénov, máme si vyskúšať už o chvíľu, počas nočnej zmeny spolu s hliadkou hraničnej polície. Začína sa presne o osemnástej hodine.

„Hliadky sa nám však rôzne prekrývajú, aby si teraz niekto po prečítaní článku nemyslel, že keď vyrazí s pašovaným tovarom o šiestej večer, zastihne akurát striedanie stráží,“ vyprevádza nás s úsmevom Morong. Nasadáme do rovnakého Mercedesu G, z ktorého na nás v Nižnom Nemeckom zazerala iná hliadka. Vlastne počas nočnej služby stretávame najmä policajné tereniaky.

Služba sa začína stúpaním v aute po lesníckej ceste na hrebeň do výšky takmer 1 000 metrov nad morom. Potom sa ide asi tri a pol kilometra po vlastných. S dvojicou policajtov míňame stĺpiky – bielo-modro-červené a žlto-modré. Z ukrajinskej aj slovenskej strany je k hrebeňu prudké stúpanie. Má to aj výhody. Nie je tu kamerový systém a človek sa pohodlne skryje.

Policajti napredujú turistickým tempom a priebežne pozerajú raz na jednu, raz na druhú stranu. Na slovenskej sa človek môže beztrestne priblížiť až k hranici, z ukrajinskej tam legálne smú len vojaci. Miestni, ktorí nemajú bočné úmysly, sa sem však dostanú len občas. Keď sa zatúlajú pri zbieraní hríbov. Tu je každý neuniformovaný podozrivý.

Olympijský výkon za 50 eur

Policajti sa chcú rozhovoriť o migrantoch, no my sme ako pašeráci. Zaujímajú nás len cigarety. K pašerákom sa hliadky dostanú zriedkavejšie. Kým migranti sú často v zúboženom stave, pašeráci majú dobrú kondičku, poznajú terén a presne vedia, ako utiecť, keď ich nachytajú s tovarom. Aj Morong priznal, že po pašerákoch nachádzajú zväčša len tovar „zasadený“ v lese.

Na príjazdových cestách k hranici je podozrivý... Foto: Andrej Barát
Hranica, Petrovce Na príjazdových cestách k hranici je podozrivý takmer každý.

„Odhodia televízor a utekajú,“ hovoria so zveličením príslušníci, kým sa inou cestou vraciame k autu. Televízorom prezývajú vlastnoručne vyrobený „plecniak“, ktorý pripomína škatuľu od starej „bruchatej“ TV obrazovky. Býva oblepený lepiacou páskou a sú na ňom prirobené popruhy. Váži aj cez 80 kilogramov. Obsah? „Cigarety. Len cigarety,“ dodávajú policajti svorne.

Voľakedy robili takýchto kuriérov, či skôr horských nosičov, páni z okolitých obcí na oboch stranách hranice. Dnes však biznis prebrali do veľkej miery Ukrajinci. Nie, že by boli Slovákov vytlačili. To len pre junákov zo západnej strany stráženej čiary sa pred časom zmenil pomer riziko/zisk. Sankcie sú vysoké, vymáhajú sa exekúciami. A to všetko pre koľko?

„Obvykle pre 50 až 100 eur za doručenie,“ hovoria policajti. Pre Ukrajinca mesačný plat, pre Slováka zbytočné riziko za malú odmenu. A to aj v podvyživenom regióne. Ešte predtým, ako opustíme hory, naskytá sa nám krásny výhľad na Ukrajinu. Vidíme pred sebou ďalšie dva vysoké kopce. Aj tie musia ukrajinskí nosiči prekonať, kým sa konečne dostanú k poslednému – stráženému.

Na Ukrajine ich okrem kopcov veľa starostí nečaká. Hoci situácia na východnej strane hranice sa v posledných rokoch zlepšuje (napríklad už len tým, že čiaru nestrážia vojaci základnej vojenskej služby, ale profesionáli), aj tak sú v korupcii Ukrajinci ďaleko pred nami. Na slovenskej strane im život nestrpčujú iba hliadky, ale napríklad aj nenápadné fotopasce.

„Odfotia pohybujúci sa objekt a okamžite posielajú správu do centrály. Zo skúseností už vieme, kadiaľ bude osoba asi ďalej smerovať,“ hovoria policajti a tiež vysvetľujú, že okrem pochôdzok si občas zvyknú ľahnúť na niekoľko hodín na karimatku a byť tak menej nápadní. Do rúk im takto padnú najmä dezorientovaní migranti.

Šesťkrát ho chytili, príde aj siedmy

Aj oni tvoria veľkú časť pašeráckych ziskov. Cez hranice už však vo väčšine prípadov prechádzajú sami. Za prevádzačstvo sú totiž oveľa vyššie sadzby ako za pašovanie tovaru, takže riskuje len málokto. Ich cesta sa neraz začína v taxíku. Taxikár, ako člen prevádzačskej organizácie, privedie Somálčanov, Gruzíncov, Moldavcov a mnohé iné národnosti až k lesom na hranici.

Práve jemu mnohí odovzdajú doslova posledné peniaze. V lepšom prípade platia nielen za odvoz, ale aj za „ignorovanie“ zo strany ukrajinských vojakov a za radu, ako postupovať na slovenskej strane. „Najčastejšie im odporúčajú, aby išli pozdĺž elektrického vedenia, ktoré smeruje k Sabinovu. Hovoria im, čo majú povedať, keď ich zastaví hliadka,“ pokračujú policajti.

Skomolene vyslovené Michalovce však ešte nikoho nikdy nezachránili. Putovanie pozdĺž vedenia áno. Hoci, práve táto trasa je aj pascou, policajti ju dobre poznajú. Naša hliadka vôbec dobre pozná každého v okolí. Ďalšia časť služby spočíva v jazde po obciach a odľahlých cestičkách. Kde-tu sa vyskytne postava. „To je Jano. To je Peter. To je náš miestny štamgast,“ hovoria a idú ďalej.

Podobné je to aj s autami. Keď sa znenazdajky objaví cudzia ešpézetka, začne sa naháňačka. Šofér chvíľu nechápe, že má zastaviť. Napokon odstaví auto a vysvetlí, že sa vracia z návštevy u svokry. Ak by sme boli vo vtipe, policajti by sa zľutovali. Takto ho podrobia krátkej kontrole a môže pokračovať. Nie vždy však reakcie bývajú mierne. Najmä keď natrafia na migrantov.

„Sú takí aj takí. Dá sa povedať, že vo väčšine prípadov sa rozbehnú. Niektorí, najmä keď sú kdesi z tretieho sveta, sú však po dlhej ceste už takí zúbožení, že rezignovane zostanú stáť na mieste. A potom máme aj bitkárov. To sú obyčajne utečenci z bývalých sovietskych republík. Sú veľmi drzí, nemajú strach. Na nich si treba dávať veľký pozor,“ opisujú príslušníci.

A potom je ešte jeden prípad. Špecifický. Chytili ho už šesťkrát. Je to Ukrajinec, ktorý v rodnej krajine nemá absolútne nikoho a Slovensko je jeho (zatiaľ) nedosiahnuteľným snom. Naposledy prišiel na bicykli Ukrajina. „Mal na ňom pripevnenú fľašku s hadičkou, takže pil počas cesty. Je to ale skôr smutný osud. Dokonca neviem, či neskončil v blázinci,“ dodáva jeden z hliadky.

V pase treba zabudnúť päť hrivien

Noc je pokojná. Z vysielačky počujeme len toľko, že v Čiernej nad Tisou chytili dvoch migrantov vo vlaku. A že po hraničnej rieke sa splavuje akási maďarská omladina. Policajné terénne vozidlo občas spomalí a z oboch strán vystrelia lúče bateriek. Jeden raz sa ich svetlo do okolia zahryzne aj z 25 metrov vysokej strážnej veže.

V tomto kraji to majú milenci, ktorí majú radi vášnivé chvíle pod holým nebom, ťažké. „Tak tomu verte,“ zasmeje sa jeden z policajtov a dodá, že on pochádza práve z tohto regiónu. Hneď to využijeme a spýtame sa, ako je to so zapájaním sa miestnych do pašovania. Policajt sa dušuje, že v jeho obvode by sa to v obciach hneď rozkríklo.

Spomína príklad, keď si jeden miestny chcel spraviť s manželkou priam rodinný podnik. Pašovali, skladovali aj posúvali ďalej celkom sami. A dosť okato. Cigarety nosili len prikryté dekou na zadných sedadlách v Octavii. Zakrátko si dali na dome spraviť nové plastové okná. Ďalšiu rekonštrukciu z pašovania však už spraviť nestihli. Rozkríklo sa to.

Niektoré tajomstvá si však miestni predsa len dokážu ustrážiť. Vo viacerých obciach sa vraj dajú kúpiť cigarety a benzín priamo „z dvora“. Kartón za 14 eur, benzín ako kde. Ako novinárom, ale ani ako civilistom nám však nikde neprezradia presné miesto. Táto sieť je určená len pre domácich. Dôverujú, ale preverujú. Aj o cenách sa bavia len pod prísľubom anonymity.

„Aby vám dali Ukrajinci na hraničnom priechode Vyšné Nemecké pokoj, treba do pasu zastrčiť päť hrivien. Ale treba mať ešpézetku s písmenami MI,“ hovorí pani z dedinky neďaleko Michaloviec. Ďalší miestny zase dodáva švagrovu skúsenosť z minulosti. „Za nepovšimnutú dodávku sa Slovákom platilo 40-tisíc korún. V eurách neviem, už sa polepšil,“ usmieva sa.

„Viete, keď tu človek nie je policajtom, colníkom alebo nepracuje pre Kórejčanov, nemá veľa možností. Je tu bieda. Potom sa nemožno čudovať, že ľudia si privyrábajú, ako vedia. A okrem toho, na hranici sa vždy pašovalo a vždy sa pašovať bude,“ veľmi energicky uzatvára pani našu debatu o pašerákoch z miestnych radov.

Po tuneli už len veľké očakávania

Pašovať sa bude, len spôsoby sa menia. Kým bolo povolené vyviezť kartón, na ukrajinskej strane stáli babky, ktoré každému, kto cigarety neviezol, strčili do ruky kartón a na druhej strane hranice za drobný poplatok tovar vyzbierali a speňažili. Keď človek nechcel spolupracovať, ešte ho okríkli. V mnohých starých príbehoch vystupovali aj „spolupracujúci“ policajti a colníci.

„Máme veľa nových colníkov, navyše sa na jednotlivých pracoviskách vždy menia tak, že colník vopred nevie, na akom pracovisku bude slúžiť,“ začína o spôsoboch, ako vyradiť čierne ovce z colníckeho košiara, rozprávať Kačurik. Spomína aj rôzne kontroly a inšpekcie. Rovnako vraj pravidelne robia osvetu aj ľuďom z obcí, kde im v rámci prezentácií vysvetľujú , čo všetko im hrozí, povedzme len za jeden kartón.

„Dobré to bude, keď budú mať colníci kvalitnú techniku a budú dobre zaplatení. Aby si svoju prácu vážili a aby im aj istá finančná istota bránila dať sa na stranu pašerákov,“ uzatvára Kačurik. Lepšia ekonomická situácia v celom regióne by zase určite znížila počet drobných pašerákov či ochotu robiť poslíčkov veľkým hráčom.

Vráťme sa však ešte na chvíľu k tunelu. Okrem iného je pekným príkladom toho, že veľkých organizovaných pašerákov neodradí naozaj nič. Kým raz aj nášho východného suseda nepohltí bezhraničné pásmo, pašovať sa bude (čo je hudba supervzdialenej budúcnosti, keďže Európska únia len tento týždeň rozhodla, že do Schengenu nevpustí ani svojich členov Rumunsko a Bulharsko).

Po zavretí „metra“ sa predpovede rôznia. Kačurik sa obáva, aby nezačali byť pašeráci násilnejší. Ako tí na mexicko-americkej hranici, ktorú zažil na vlastné oči. Morong zase očakáva, že po útlme začne cez zelenú hranicu opäť prúdiť viac „televízorov“. Spomína aj prípad z nedávnej minulosti, keď nad hranicou preletelo malé rogalo. Slávnostný let nového vzdušného mosta?

Pašovanie cigariet

  • 1 809 463 pašo­vaných cigariet zachytili colníci od 1. januára do 30. júna tohto roku
  • 14 eur je údajne priemerná cena, za ktorú si miestni kupujú kartón pašovaných ukrajinských cigariet
  • 90 percent pašovaných cigariet sa vyrobí na Ukrajine, ďalšie napríklad v Moldavsku a Rusku
  • 50 eur dostávajú nosiči, ktorí na pleciach cez hory prenesú takmer 100-kilové balíky s cigaretami

Cigarety hľadajú na štyroch

Volajú ju Gina, je celá čierna a má jeden a pol roka. Je to také odrastené hravé šteňa, ktoré keď človek zbadá, musí sa stále usmievať. Teda, ak práve nepašuje cigarety.

Do budovy polície pri hraničnom priechode Vyšné Nemecké prichádzame spolu s mladou sučkou čierneho vlčiaka, ktorá má v papieroch zapísané meno Herine. Jej psovod František Kováč jej však nepovie inak ako Gina.

Ukážka sa podarí. Hoci je Gina ešte stále len vo výcviku, kartón cigariet označí hlasným štekaním už po pár sekundách. Odmenou je hračka – loptička na špagáte a jedna piškóta.

Po vzhliadnutí fotoalbumu colníkov s pašovacími skrýšami vo vozidlách je jasné, že psy vycvičené na vyhľadávanie cigariet sú naozaj obrovskou pomocou pri odhaľovaní pašerákov.

Rasovo sa vraj na tieto práce hodia vlčiaci, do tréningu idú šteňatá s dobrou povahou, ktoré nie sú agresívne a rady sa učia. Nie každý prejde celým výcvikom, niekedy psa vyradia aj po mesiacoch driny.

Keď sú cigarety skryté hocikde v aute, Gina, ale samozrejme aj ďalší štvornohí špecialisti, sú takmer neomylní. Horšie je to, keď sa na nich pašeráci vopred pripravia.

„Používa sa napríklad korenie či spreje. Ale zase, keď auto cítiť korením, hneď spozornieme,“ hovorí Kováč. Pašeráci často aj provokujú. Rozsypú cigaretové odrobiny po celom aute, aby psa zmiatli.

Na rozdiel od ľudských policajtov, psov nečakajú skoré výsluhové dôchodky. Štvornohí odhaľovači pašerákov pracujú vlastne dovtedy, kým fyzicky vládzu. Niekedy sú v službe aj desaťroční.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ