Dáni na Slovensku gazdujú, nekolonizujú ho

Pre slovenských poľnohospodárov sú Dáni postrachom. Jednak sú dobrí hospodári, jednak majú silné finančné zázemie. Preto kupujú družstvá, zvyšujú cenu nájomného za pôdu a ponúkajú vlastníkom za ňu viac peňazí. Radosť riadiť taký podnik. Alebo je to inak?
Myslím si, že je to povrchný dojem. Predovšetkým cena pôdy a nájomné za ňu nerastú preto, že sú tu len dánski, ale aj nemeckí či anglickí farmári. Takmer sa zabúda na to, že pôdu a družstvá kupujú aj bohatí slovenskí investori. Tí, zdá sa, nikomu neprekážajú. Je to zložitejší proces, vidieť za ním len Dánov je zjednodušené. Tón, akým sa o Dánoch na Slovensku občas hovorí, sa nielen mne, ale ani kolegom z Dánska nepáči.

Možno ste tŕňom v očiach preto, lebo hospodárite dobre. A symbolom úspechu cudzincov preto, lebo ste na Slovensku začali gazdovať medzi prvými.
Veci vždy treba vidieť v širších súvislostiach. Na to, aby niekto čosi kúpil, musí byť niekto, kto chce niečo predať. Dôležité nie sú skazky o Dánoch, ale to, ako slovenský poľnohospodársky podnik s dánskym investorom hospodári, čo tejto krajine prináša. Dánom nejde o to, aby investovali do podniku, ktorý nechajú ležať ladom, alebo aby zobrali dotácie a tvárili sa, že hospodária. Naše podniky efektívne produkujú, zveľaďujú krajinu. To je náš cieľ. Čo je na tom neprirodzené?

Nič, malo by to byť úplne prirodzené. Čo vlastne pritiahlo dánskych investorov na Slovensko? Máme iné prírodné podmienky a sme aj dosť ďaleko od Dánska.
Nie sme tak ďaleko, ako sa zdá. Do blízkej Viedne je dobré letecké spojenie z Kodane a autom trvá cesta z Dánska do Bratislavy 10–12 hodín. Máme euro a, samozrejme, oblasti s úrodnou pôdou.

Lacnejšou ako v Dánsku, kde je málo voľnej pôdy a navyše je drahá. Okrem toho intenzívny chov ošípaných a dobytka regulujú prísne predpisy. Nebol toto dôvod pre odchod Dánov na Slovensko?
Súhlasím, že pôda i nájomné sú v Dánsku drahšie, ale pripomeniem, že je to kultúrna zelená krajina, do značnej miery dielo farmárov. V Dánsku je štandardom skôr menšia rodinná farma ako väčší poľnohospodársky podnik, teda je to naopak ako na Slovensku, kde družstvá vznikli ako produkt istého historického vývoja a politických pomerov. Kolektivizácia Dánom nič nehovorí. Ale za podnikateľskú príležitosť považujú to, že na Slovensku získajú podnik s väčšou výmerou pôdy, na ktorej môžu pracovať. A čo sa týka environpredpisov, nie sú pre nás prekážkou. Dáni sú na ne zvyknutí zo svojej krajiny, a tak ich striktne dodržiavajú aj na Slovensku.

Nechceli si na Slovensku vyskúšať americký model hospodárenia?
Nie, americký model s tým nemá nič spoločné, ale celkom určite bolo motiváciou mať väčšiu farmu, ktorá poskytuje väčšie podnikateľské príležitosti.

Podniky skupiny Donau Farm group obrábajú pôdu na ploche dovedna 10-tisíc hektárov. Vyrovnáte sa už dánskym farmám?
Výroba je skutočne efektívna, ale napriek značnému zlepšeniu ešte stále v niektorých smeroch nedosahujeme vysoké dánske štandardy. Všetko je to však otázka času. Dánski farmári sú tu iba pár rokov, stále sa oboznamujú so slovenským prostredím. Čas v poľnohospodárstve so živou výrobou pod holým nebom plynie inak ako v priemysle.

Najvýkonnejšie poľnohospodárstvo na svete je americké. Každý krok na pôde meria cez vydané a získané doláre. Sú Dáni rovnakí?
Dánske hospodárenie nie je bezhlavou honbou za ziskom, hoci každý, kto chce dobre hospodáriť, chce mať zisk. O to sa usilujeme, samozrejme, aj my. Ale poľnohospodárstvo nie je odvetvie, v ktorom sa dočkáte zisku každý rok. Zato náklady sú v našich rukách. Systém je nastavený tak, že výdavky dokážeme kontrolovať presne týždeň po týždni. Ak nám niekde vyskočí niečo nečakané, sme to schopní korigovať okamžite a priebežne vieme, aké výsledky môžeme očakávať.

Ekonómia a ekológia sa niekedy bijú. Výroba potravín sa odohráva na pôde, ktorá vznikala celé veky. Rešpektujete to, čomu sa v únii hovorí trvalá udržateľnosť poľnohospodárskej výroby?
Absolútne. Zopakujem, Dáni sú zo zelenej krajiny s prísnymi environpredpismi. Z vlastnej krajiny sú vychovaní, že ich musia dodržiavať aj na Slovensku. Je smutné, že aj u nás sú veľmi prísne sankcie za nedodržiavanie environpredpisov, ale inštitúcie, ktoré v tomto smere majú právo konať, sú niekedy nedostatočne činné. Spoločnosti Donau Farm group naozaj dodržiavajú všetky pravidlá správnej poľnohospodárskej praxe zaručujúce čisté životné prostredie.

Čím sa odlišuje dánsky vidiek od slovenského? Čo je na ňom inšpiratívne?
Vždy, keď som v Dánsku, veľmi sa mi tam páči. Úplne prvé, čo mi udrie do očí, je neskutočná čistota. Nemožno si ju nevšimnúť. Rovnako ako to, že rodinné domy neoddeľujú ploty, sú otvorené do ulíc, ešte aj okná sú bez záclon. Akoby takto demonštrovali svoju otvorenosť a ponúkali priateľstvo. Nemajú strach a neschovávajú sa za vysoké múry ako na Slovensku. Obdivujem, že nemajú bilbordy, čo umocňuje pocit čistoty z krajiny. U nás reklamné pútače lemujú cestu vari každých 15 metrov. Šoféri pre ne často nevidia dopravné značky, bilbordy hyzdia slovenskú krajinu.

A čo hovoríte na dánske farmy?
Dáni milujú čistotu, poriadok a to preniesli aj k nám. Máme zrekonštruované dvory a budovy, bola to jedna z prvých investícií, sklady sú absolútne čisté, nehovoriac o investíciách do strojov a technológií na pozberovú úpravu obilnín a olejnín.

Dávali ste podnik do "richtigu“ vy?
Pracujem v spoločnosti tri roky, a keď som nastúpila, neriešila som upratovanie dvorov, ale ako finančná riaditeľka vylaďovala jej ekonomiku. Nedoťahovala som poľnohospodársku výrobu ako takú, tá bola vždy na slušnej úrovni, ale administratívnu a finančnú stránku. Produkcia je hnací motor, dôležité bolo upraviť jeho spotrebu. Po finančnom nastavení jednotlivých systémov sa o čosi zlepšili aj hektárové výnosy, čo ma, prirodzene, teší.

Mimochodom, prečo Dáni uprednostnili pri hľadaní správneho človeka na manažérsky post mladú dámu pred niekým skúsenejším, v poľnohospodárstve viac rozhľadeným človekom?
Predovšetkým v prvom momente dánski investori nehľadali šéfa či šéfku celej spoločnosti, ale finančného riaditeľa. Mala som vtedy za sebou jedenásť rokov praxe vo financiách obchodu a služieb a v oblasti developmentu v nadnárodných spoločnostiach. Nadobudla som pomerne široké spektrum skúseností, čo bolo mojou výhodou. Do dánskeho hľadáčika som sa dostala po tom, čo ma odporučil headhunter (doslova lovec hláv – pozn. red.). V developerskom sektore sa začínala kríza, chystala som sa ho opustiť. Ponuka prišla v pravej chvíli. Prišla som na pohovor a vyšlo to.

Ako vyzerali vaše "prijímačky“?
Nebolo to zasa nič komplikované. Nerobila som žiadne testy, šlo o dva či tri ústne pohovory v angličtine, kde sme si prešli všetky moje dovtedajšie skúsenosti. Najmä prvý pohovor bol dosť dlhý.

Zaujímali sa aj o niektoré osobné záležitosti, zaskočili vás niečím?
Nespomínam si na nič také, ale ja nemám problém odpovedať na nepríjemné otázky, pokiaľ by, samozrejme, nešlo vyslovene o veľmi osobnú vec. Zrejme zapôsobilo to, že som robila v minulosti s pohľadávkami, vyz­nala sa v účtovníctve a daniach. Nastúpila som teda ako finančná manažérka a počas troch rokov som získala ďalšie skúsenosti v poľno­hospodárstve. Napokon po štrnástich rokoch pestrej praxe som sa stala riaditeľkou spoločnosti.

Foto: Ľuboš Pilc

Zuzana Benešová Zuzana Benešová.

Nehľadali Dáni niekoho, koho si, obrazne povedané, vychovajú na svoj obraz?
S istou dávkou zjednodušenia by som mohla povedať, že áno, ale bolo to obapolné. Oni ma naučili na svoj obraz to, čo sa týka poľnohospodárstva, pretože ja som bola v tomto smere nepopísaná tabuľa. Ja som zasa naučila ľudí vo firme na svoj obraz všetkému, čo sa týka financií. V praxi to však bolo, samozrejme, zložitejšie. Veľmi mi pomohli slovenskí kolegovia, poľnohospodári telom aj dušou. Som učenlivý typ, v rodine mi vravia večný študent. Je to pravda, aj teraz študujem MBA (master of business administration) na Nothigham Trent University.

Aké to bolo, keď kolegovia zistili, že ich spolupracovníkom je mladá žena z panelákovej Petržalky?
Keď som nastúpila do firmy, nemala som šajn o poľnohospodár­stve. Nie som ten typ, ktorý sa hanbí priznať, že čosi nevie. Čo neovládam, to si buď naštudujem, alebo sa rovno spýtam. A moji kolegovia – dnes vravím naši ľudia, som jednou z nich, mi nezištne pomohli. Dupľom, keď sa skúseného agronóma pýtala na to či ono mestská baba. Nerobili si zo mňa žarty, práve naopak, veľmi to oceňovali.

Neusmievali sa ani popod fúzy?
Vyriešili to takpovediac otcovsky. Hlavný agronóm v Šamoríne je Karol Blažko. Mohol by mi byť otcom. V Kalnej nad Hronom zasa Štefan Ivanič. Sú to úžasní chlapi, fanatici, ktorí milujú svoju prácu. Nikdy nepovedali nie, neviem, nemôžem, teraz nemám čas. Oplácala som rovnakou mincou. Uvedomovali si, že čím lepšie budem veci ovládať, tým jednoduchšie dokážem nastaviť finančné systémy a v konečnom dôsledku to pomôže aj im.

Systém, to je vlastne súkolesie – ekonomické, výrobné, ľudské. Keď príde nový človek, vždy je to zásah. Čo je najdôležitejšie?
Nerozbiť to, čo funguje, a zlepšiť či vytvoriť to, čo chýba. Mne vo firme úplne chýbal kontroling, to, čomu sa kedysi hovorilo kontrola korunou. Stávalo sa, že pravá ruka nevedela, čo robí ľavá. Niekto prišiel, čosi zaúčtoval. Chýbal prehľad, bolo treba nastaviť štruktúru jednotlivých systémov nadväzujúcich na seba, aby sme mali pod kontrolou firmu ako takú. Dnes každý presne vie, na čom je, koľko mal minúť a koľko reálne minul. Nastavila som systémy vo firme tak, že teraz perfektne spolupracuje pozemkové oddelenie s finančným a výrobou až po samotný manažment. Dobré hospodárenie prémiujeme, zlé sankcionujeme. To nesmierne disciplinuje a posúva firmu vpred.

Koľko je u vás dobrý plat?
O platoch verejne nehovoríme, to je naozaj vec kontraktu a rozhovoru firmy a daného zamestnanca. Ak to zamestnanec chce povedať, nech to povie on.

Priemer v poľnohospodárstve je zhruba o 20 až 25 percent menej, ako je priemer všetkých odvetví ekonomiky. Ako je to v Donau Farm group?
Sme na úrovni celoštátneho priemeru.

Ste Slovenka, ale vediete spoločnosť, ktorá patrí cudzincom. Ako môže človek prejaviť svoj vzťah k vlasti de facto v zahraničnej firme?
Rozčuľuje ma to ustavičné hľadanie rozdielov namiesto ich odstraňovania. Áno, de facto v zahraničnej, ale v skutočnosti slovenskej, lebo tu robia slovenskí občania. Na to by sme si mohli zvyknúť. Prekáža nám kórejský, nemecký alebo francúzsky kapitál v automobilkách? Nepočula som diskusiu na túto tému. Nepovažujem sa za horšiu Slovenku ako hocikto iný, kto sa bije do pŕs, aký je národovec. Dôležitý je výsledok, to, či krajina má z firmy prospech. V Rusku dávajú Dánom tri roky prázdnin pri prenájme pôdy, volajú ich do krajiny, aby sa naučili moderne hospodáriť. Na Slovensku však neraz hľadáme namiesto pozitív negatíva. Ja vidím know-how, ktoré Dáni priniesli, nové technológie a spôsoby obrábania pôdy. To vidia aj odborníci. Ak pomáham udomácňovať pokrok na Slovensku, som presvedčená, že pomáham krajine, kde som sa narodila a ktorú mám rada.

Vo firme však máte na starosti aj nákup pôdy a predaj gruntu cudzincom mnohí považujú za tabu. S pôdou sa totiž spája národná identita krajiny. Chápete, prečo je to mimoriadne citlivá otázka.
Súhlasím, ale predali Angličania svoje zámky arabským šejkom? Predali! Nepatria budovy na Manhattane Japoncom? Patria. Nekúpili symboly francúzskeho vinárstva v Bordeaux cudzinci? Kúpili, a napriek tomu stále hovoríme o zámkoch v Anglicku, o Manhattane v New Yorku a o francúzskych vínach. Obilie, ktoré dopestujeme, bude vždy slovenské. No a pokiaľ ide o pôdu, na predaj ju ponúkajú slovenskí vlastníci. A ešte nás sami vyhľadávajú.

Pretože, taká je mienka, Dáni platia za pôdu viac ako ostatní.
Nie je pravda, že by sme pôdu preplácali. Každú ponuku prehodnocujeme individuálne. Cena závisí od polohy, bonity pôdy, veľkosti parciel. Často sa stalo, že sme pozemok nekúpili práve pre vysokú cenu. Nie vždy si ľudia uvedomujú, že nakupujeme pôdu na poľnohospodárske využívanie. Majitelia pozemkov v blízkosti Bratislavy by chceli predať štvorcový meter pôdy za jedno euro i viac. To je pre farmárov, aj dánskych, nenormálna cena. Nie sme developeri, ale poľnohospodári.

Čiže nenakupujete za každú cenu?
Nie. Ak sa nedohodneme na cene, život ide ďalej. Navyše ľudia sú teraz opatrní a neponáhľajú sa s predajmi pozemkov, skôr si držia pôdu aj vzhľadom na svetovú hospodársku krízu ako kapitálovú poistku. Opakujem, sme štandardná slovenská firma.

Žiadne preplácanie?
Nie. Dostalo sa mi do uší, za koľko nakupujú pôdu slovenskí aj zahraniční podnikatelia, ktorí si tu urobia slovenskú spoločnosť, a nemyslím si, že platíme viac. Ak niekto hovorí, že to máme jednoduché, nevie, o čom hovorí. Vlani sme veľa hektárov pôdy stratili. My nie sme schopní platiť takú vysokú cenu, ako si niekto predstavuje.

Chcete povedať, že ste odmietli platiť vyššie nájomné a pôdu získal niekto iný?
Užívali sme pôdu a riadne platili nájomné, no neponúkli ju na predaj nám, ale niekomu inému. Očakávala by som, že ako férový užívateľ pôdy budeme oslovení prví, ale nestalo sa tak. Pokiaľ nás niekto osloví a zapýta si obrovskú sumu len preto, lebo si myslí, že v pozadí spoločnosti sú dánski investori, nedohodneme sa. Rozhodne neplatíme viac ako slovenskí podnikatelia. Počíname si ekonomicky. Nie lakomo. Poznáme hodnotu pôdy a nie sme ochotní preplácať cenu. A ešte čosi ma trápi.

Čo?
To, že Slováci sa tak strašne boja, že Dáni im zoberú pôdu, mi občas pripadá až smiešne. Ako keby sme si chceli pôdu naložiť na fúrik a odviezť ju do Dánska. Treba sa pozrieť na spôsob hospodárenia. Totiž sú medzi nami slovenské poľnohospodárske podniky, zdôrazňujem niektoré podniky, ktoré robia poľnohospodársku činnosť len na papieri, berú na ňu dotácie, ale keď sa pozriete na ich polia, všetko vyzerá úplne inak. Preto nás mrzí, že sa na nás ako na spoločnosť s dánskymi investormi pozerá ako na podnik, ktorý robí čosi nefér. Za vlaňajšok naša spoločnosť MMJ Mliečno skončila na prvom mieste medzi sto najlepšími poľnohospodárskymi podnikmi na Slovensku. Rok predtým to bolo druhé miesto inej našej spoločnosti. Súťaž Top Agro vyhodnocuje Výskumný ústav ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva. Aký argument máme ešte poskytnúť, že rozumieme pôde?

Je to najlepšia odpoveď, akú ste mohli dať. Ale uzavrime tému. Ak nakupujete pôdu, je to signál, že tu chcete zapustiť korene a hospodáriť dlhodobo.
Určite, vidíme na Slovensku perspektívu, myslíme to s krajinou úprimne. Cítime sa jej súčasťou, nemáme najmenší dôvod, prečo by sme chceli odtiaľto odísť.

Čo dala táto krajina Dánom? Čím ich obohatila?
To je otázka, na ktorú by mali odpovedať skôr Dáni. Ale vidím a cítim, že sa im na Slovensku páči. Každý máme inú históriu, ale schopnosť Slovákov nadviazať priateľstvo, otvorenosť, pohostinnosť, to sa im páči.

Sú vari Dáni uzavretejší?
Nie, ten dojem môže robiť rečová bariéra. Spoznala som ich ako otvorený národ. Nechápu neuveriteľnú byrokraciu, ktorá vládne Slovensku, to, aká slabá či pomalá je vymáhateľnosť práva. V Dánsku platí slovo, na Slovensku papier, papier a ešte aj tak sa vás snažia okabátiť. Viem, že toto im prekáža vari najviac. Nielen im, aj mne a zrejme celej mladej generácii Slovákov, ktorá má skúsenosti z práce v zahraničných spoločnostiach.

Spoznali ste štýl práce vo viacerých nadnárodných spoločnostiach. Čím sa Dáni odlišujú od ostatných národov?
Pracovala som s Čechmi, Poliakmi, Holanďanmi, Američanmi a napokon s Dánmi. Pravdu povediac, imponujú mi najviac, pretože nepozerajú sa na človeka ako na "money machine“. Takí Američania sa prebúdzali štandardne o štvrtej popoludní. Vtedy sa začal najväčší tlak a nikdy nebrali ohľad na to, dokedy budete v práci. Nemám problém pracovať dlhšie, ostatne robím v poľnohospodárskej firme, ale pre mňa je veľmi dôležité, ako s vami komunikujú.

Nuž teda ako vyzerá dánsky manažérsky prístup?
Prekvapujú otvorenosťou a ľudskosťou. Preto sú veľmi príjemní kolegovia a dnes i priatelia. Občas im rozhodnutia trvajú dosť dlho, ale to len preto, lebo naozaj si všetko kúsok po kúsku chcú prejsť aj niekoľkokrát po sebe. Nerobia rýchle, unáhlené rozhodnutia. Sú to rozvážni ľudia.

Otočme list. Čo vám dnes hovoria polia? Pozeráte sa na ne dnes inak ako kedysi?
V minulosti som si všimla napríklad kvitnúce pole repky alebo slnečníc a s dojatím som povedala: Aha, aká žltá nádhera. Dnes chodím na pole často a všímam si detaily, ktoré mi prv nič nehovorili. Vnímam farby krajiny, jej vône, ale aj to, čo je za nimi zamaskované. Keď som kedysi kupovala v obchode múku či chlieb, nepoznala som mlynárov, pekárov. Boli to anonymné výrobky. Dnes, keď po nich siahnem, vynoria sa mi konkrétni ľudia a obchodné vzťahy. Kvalitu našej pšenice porovnávam s kvalitou výrobku, ktorý si kupujem. Vďaka poľnohospodárskej praxi sa zo mňa stáva náročnejšia a vzdelanejšia spotrebiteľka, ktorá si viac ako predtým váži prácu kolegov a vôbec slovenských poľnohospodárov a potravinárov.

Odľahlo vám, keď po týždňoch tropických horúčav a nevídane dlhého sucha začalo pršať?
Veruže. Už som sa pristihla, ako pred manželom pri sledovaní televíznych správ o počasí vravím: doparoma, už by mohlo napršať, kukurica potrebuje vodu. Manžel nie je poľnohospodár, ale už aj mojou zásluhou vníma poľnohospodárstvo trochu inak. Slnečné počasie už preňho nie je automaticky dobré počasie.

Kedysi ste bývali v Bratislave, dnes v Šamoríne. Neľutujete?
Neľutujem ani jeden deň, čo som opustila hlavné mesto. Už by som sa doň nevrátila. Museli by to byť veľmi vážne okolnosti.

Zvykli ste si na to, že bývate v dvojjazyčnom meste?
To mi vôbec neprekáža, koľko jazykov človek ovláda, toľkokrát je človekom. Pravda, neviem po maďarsky. Skôr sa skúšam učiť po dánsky, ale zatiaľ mi nezostáva na dánčinu veľa času. Je to zložitý jazyk, najmä výslovnosť.

Veľa ľudí sa dnes vysťahovalo z Bratislavy, ale aj iných veľkých miest do priľahlých obcí. Čo myslíte, splnila sa im ich životná túžba?
To závisí od toho, čo považujú za svoj ideál dobrého bývania.

Povedzme zelený vidiek, pokojnejšie plynúci život.
Hm. Som rodená Bratislavčanka, ktorá bývala v Šamoríne najprv v mestskom byte, až neskôr som sa presťahovala do rodinného domu so záhradou. Pokiaľ niekto nie je vyslovene mestský typ človeka, určite svoje šťastie na vidieku nájde. Ale poznám exmešťanov-novovidiečanov, ktorí sa stále sťažujú na to, že na poli niečo občas zasmrdí alebo majú prach na okne, pretože kombajny práve zberajú obilie. Neviem, či sa títo ľudia mali sťahovať na vidiek. Poľnohospodárske podniky sú stále na svojom mieste, len obydlia ľudí sa približujú viac k farmám. Prečo má byť poľnohospodár ten, kto má stále ustupovať?

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí z mesta mieria na dedinu?
Aby si uvedomili, že chlieb, ktorý všetci jeme, pochádza z polí a nie z regálov Tesca či Billy. Zažila som telefonáty plné sťažností. Ľudia mi nadávali a nedokázali pochopiť, že keď žijú na vidieku, je prirodzené, že vedľa nich sú polia a občas hluční a uprášení poľnohospodári. S tým sa treba naučiť žiť. Kto to nechce rešpektovať a očakáva na vidieku typický mestský komfort, nech sa vráti do mesta.

Zdá sa, že ste už plnokrvnou poľnohospodárkou.
Riaditeľka firmy neznamená, že je poľnohospodárka, ale poľnohospodárstvo vnímam inak ako kedysi.

Keď slovenskí poľnohospodári nadávajú na nízke dotácie, nadávate spolu s nimi?
Nadávam. Štvú ma, samozrejme, otázky ako diskutované zastropovanie dotácií, teda ich obmedzenie pre veľké poľnohospodárske podniky, ktoré sú typické pre Slovensko, alebo to, prečo máme menej priamych platieb v prepočte na hektár ako západoeurópski farmári.

Ako sa na to pozerajú Dáni?
O tom sme sa nebavili, nepochybujem však, že jedného dňa sa úroveň podpôr vyrovná. Je to politický proces a politika je komplikovaná. Pozrite sa na to, ako sa svet zmenil za posledných sto rokov. Napriek všetkým zložitostiam, ktoré prežívame, som optimistka.