Kamenárski majstri z Talianska majú potomkov v Konrádovciach

Dejiny obce s tristo obyvateľmi na konci 19. storočia spoluvytvárali prisťahovalci z Talianska, ktorí v nej majú dodnes svojich potomkov. Ich prítomnosť na juhu Slovenska dokumentujú aj chladné náhrobné kamene na miestnom cintoríne. Vynímajú sa na nich mená ako Bruno, De La Maria, Martinelli, Cosentino, Querino, či Casagrande.

Riaditeľ múzea v susednom Hodejove Vladimír Gondáš vysvetľuje, ako a prečo sa na naše územie ľudia z Apeninského polostrova dostali. Prišli za prácou a všetkých ako kamenárskych majstrov k nám zlanárili majitelia spoločnosti Reiniss & Braun, ktorá v roku 1895 otvorila čadičový kameňolom v Konrádovciach. „Dôvodom bola ich zručnosť v danom remesle i nedostatok domácich záujemcov prácu. Odmenou im boli na tú dobu veľmi dobré platy,“ zdôrazňuje Gondáš.

Kameňolomu sa darilo, veľký záujem bol najmä o dlažobné kocky, ktoré tam vyrábali. „Použité boli okrem iných miest aj v Budapešti a Viedni, kde po nich chodievali a možno dodnes chodia ľudia,“ povedal Gondáš. Kameňolom prosperoval do prvej svetovej vojny, kedy mnohí zamestnanci museli na front a majitelia ho potom predali. Mnohí prisťahovalci za prácou sa však v Konrádovciach usadili a rozhodli sa tam žiť aj naďalej. Aj deväť talianskych rodín, ktorým sa kraj u nás zapáčil a nechceli ho už opustiť.

Oni a aj mnohí ich potomkovia už však nežijú a počet ľudí s talianskymi priezviskami sa preto v Konrádovciach scvrkol na minimum. Podľa miestneho starostu Tivadára Karkusa má talianske korene už iba Viliam Talian a rodina Cosentiniovcov. Jej najstarší člen osemdesiaťjeden­čočný Michal Cosentino je vnukom jedného z talianskych majstrov, ktorí prišli do kameňolomu za prácou.

„Môj starý otec sa volal Michelangelo a do Konrádoviec prišiel z Kalábrie aj so svojou manželkou Máriou Teréziou. Ešte predtým chodil za prácou sám, neskôr spolu so starou mamou a prešiel Ameriku, Francúzsko a Nemecko. Do kameňolomu prišiel ako strelmajster,“ rozpráva dôchodca, ktorému v Konrádovciach žijú aj obaja synovia. Michalov otec – Lorenz, ktorý bol synom prisťahovalcov a za manželku si vzal ženu z Konrádoviec, však dlho nežil.

„Keď zomrel, mal 28 rokov a ja tri. Mama zomrela rok na to,“ oprašuje najsmutnejšie chvíle života Michal Cosentino. Po smrti rodičov ho vychovávali talianski starí rodičia. S nimi sa do ich smrti rozprával iba po taliansky, neskôr sa naučil po maďarsky. K slovenčine sa dostal až na vojne.

Desiatky rokov po smrti starkých už Cosentino po taliansky nevie a pamätá si iba niekoľko slov. S rodnou Kalábriou a príbuznými, o ktorých ani nevie, či ich ešte má, neudržiava žiadne kontakty.

„Za môj domov považujem iba Slovensko,“ hovorí Cosentino. Do Talianska ho vraj už nič neťahá. Zato jeho potomkovia by výlet do miest, kde na konci 19. storočia hrdlačili Cosentinovi starí rodičia, neodmietli. „Keby sa raz tá možnosť objavila, rada by som ju využila a navštívila miesta mojich predkov,“ hovorí dvadsaťročná vnučka Michala Cosentina Karolína Cosentinová.