Aj v Sýrii treba na dialóg dvoch

„Ak zoberieme do úvahy doterajšie krviprelievanie, tak je náročné predstaviť si proces, do ktorého by sa zapojil režim i opozícia. Jedna strana o tej druhej vyhlasuje, že je nelegitímna,“ povedal pre Pravdu James Denselow, britský expert na Blízky východ, v reakcii na najnovšiu ponuku Damasku rokovať s opozíciou. Tentoraz ide o ponuku, ktorá zaznela prvý raz z najvyšších vládnych miest v Damasku.

K sýrskej ponuke je pesimistický aj Washington. Veď podľa hovorkyne ministerstva zahraničných vecí USA Victorie Nulandovej „už sa tvorí nová vláda“. V tejto súvislosti viacerí politológovia poukazujú na skutočnosť, že USA tak naďalej nepovažujú dialóg medzi vládou v Damasku a opozíciou za nevyhnutný. A to napriek tomu, že ide o kľúčovú podmienku v rámci nielen dohody v Ženeve, ale aj mierového plánu Kofiho Annana. Pritom Washington deklaruje vernosť k obom dokumentom.

Jediným konkrétnym výsledkom doterajších aktivít zo strany západných spojencov sýrskych vzbúrencov a Ruska a Číny, podporujúcich Damask v snahe presadiť rozhodovanie samotných Sýrčanov, je aké-také rozdelenie úloh. Podľa novín Kommersant minimálne v prípade sýrskych chemických a bakteriologických zbraní. Rusko má na starosti Damask a USA opozíciu. Moskva tvrdí, že s režimom vedie v tomto smere „dôverný dialóg“. Washington, aspoň podľa Kommersantu, odvolávajúceho sa na dobre informovaný diplomatický zdroj, vraj zase dôrazne upozornili povstalcov, aby sa ani nepriblížili k skladom s chemickými zbraňami alebo k závodom, ktoré ich vyrábajú. V tejto súvislosti pozorovatelia upozorňujú na aj v tomto prípade slabú stránku taktiky. Predstavujú ju silné ozbrojené skupiny operujúce v Sýrii a riadiace sa vlastnými plánmi. Ide najmä o ozbrojencov prepojených na teroristické hnutie Al-Kajdá.

Podľa politológa Petra Schnura postup „medzinárodného spoločenstva, teda Západu a jeho politicko-ekonomickej periférie, spolu s Tureckom, Jordánskom a arabskými feudálmi, je rovnaký ako v prípade Líbye“. Ako konštatoval v denníku Právo, nik pritom nechce vysvetliť, prečo militantní salafisti, váhabisti a takfiristi dostávajú v Líbyi a v Sýrii vojenskú a logistickú podporu, zatiaľ čo v západných krajinách ich považujú za potenciálnych teroristov a nebezpečenstvo pre ústavný poriadok č. 1.

Podľa Schnura tzv. arabská jar, ktorá je výsledkom udalostí aj v Sýrii, priniesla mnohé rozpory. Medzi nimi napríklad neudržateľnosť mýtu, že v celom procese ide o prejav konfliktu demokracie s totalitou. Pritom sýrska realita je podľa neho niečo iné a oveľa zložitejšie. Nielen v Sýrii nejde o demokratickú reštrukturalizáciu celej oblasti, ale o jej hospodársko-politické zakotvenie. Cieľom nie je len prístup k prírodným surovinám a zisk nových trhov, ale predovšetkým oslabenie vplyvu Ruska, Číny a Iránu.

„Kľúčovú úlohu pritom hrajú, aspoň dočasne, radikálni konzervatívni sunniti. Ich odpor, ba nenávisť nielen k šiitom, ale aj k sekulárnym republikám a zároveň ochota pristúpiť na pravidlá neoliberálneho trhu, z nich urobili strategického partnera Washingtonu, Londýna a Paríža,“ dodáva politológ Schnur.