Čo s neplatičmi? Mestá si stále nevedia dať rady

Andrej Barát | 19.02.2013 12:00
coburgova, trnava Foto: ,
Trnava si už dlhšie nevie dať s problémovými bytovkami na Coburgovej ulici.
Mestá si pre notorických neplatičov nájomného osvojili jednoduché riešenie. Umiestňujú ich v kontajnerových bytoch nízkeho štandardu na okraji mesta.

Podobné opatrenia chystajú samosprávy v Trebišove či Liptovskom Mikuláši, ktoré ich odôvodňujú tým, že takto naučia ľudí platobnej disciplíne. Odborníci varujú, že sústreďovanie neplatičov prináša so sebou veľké sociálne riziko.

Sťahovanie na kraj mesta

V Liptovskom Mikuláši dlhujú neplatiči celkom asi 350-tisíc eur. Vysťahovanie do náhradných bytoviek nízkej úrovne je podľa primátora Alexandra Slafkovského jediné riešenie, ako primať ľudí, aby platili. „Strechu nad hlavou tým, pri ktorých nám to zákon ukladá, zabezpečíme. Ale s podmienkou. Neplatíš, pôjdeš do horšieho a naopak,“ povedal primátor. Toto riešenie mestu vraj už raz vyšlo v prípade dlžníkov na najväčšom sídlisku Podbreziny. „Predstava presťahovania sa do nižšieho štandardu bola motiváciou čím skôr vysporiadať si záväzky,“ vysvetlil Slafkovský.

Mesto chce za 239-tisíc eur postaviť 12 nízkoštandar­dných bytov a 6 obytných kontajnerov, 75 percent z nákladov uhradí štát, zvyšok pôjde z úveru Štátneho fondu rozvoja a bývania. Stavať sa bude v osade Hlboké, kde bývajú prevažne Rómovia. Slafkovský tvrdí, že sem presťahujú každého neplatiča bez ohľadu na etnickú príslušnosť.

Presťahovanie neplatičov na kraj mesta plánuje aj Trebišov. „Mesto v lokalite I. Krasku vlastní pozemky vhodné na výstavbu bytov nižšieho štandardu, do ktorých budú presťahovaní neplatiči aj z iných bytoviek,“ uviedol primátor Marián Kolesár. Viacerí Rómovia sa však bránia odchodu do tejto lokality. Tvrdia, že to je tábor a žiť v ňom nechcú.

Úvahy o presťahovaní problémových obyvateľov sa objavili aj v Trnave. Samospráva si už dlhšie nevie dať rady s problémovými bytovkami na Coburgovej ulici, ktoré sa okrem permanentného narúšania verejného poriadku zapísali do štatistík hasičov, ako miesto s rekordne vysokým počtom lokálnych požiarov. Dlhy tu presiahli 115-tisíc eur. „Konkrétne riešenie zatiaľ nie je. Komisia na tom pracuje a mala by ho predložiť poslancom niekedy v marci,“ odpovedal hovorca mesta Pavol Tomašovič. Objavil sa návrh, aby všetkých neplatičov presťahovali za mesto na majer pri obci Ružindol.

Trebišov aj Liptovský Mikuláš majú v lokalitách, kam presťahujú neplatičov, postavené už komunitné centrá. Ladislavov dvor pri Leviciach ho nemá, čo výrazne sťažuje snahu dobrovoľníkov niečo urobiť s tunajšími ľuďmi. Podľa riaditeľky občianskeho združenia Miesto v dome Ľubice Prištiakovej tu bežne rodia 13-ročné dievčatá. Drogy sa objavujú u detí v škôlkarskom veku. V komunite boli drogy bežne aj predtým, než ich mesto Levice sem ako neplatičov vysťahovalo.

Na hrane práva

Obce pri vysťahovávaní zdôrazňujú, že zákony platia pre všetkých rovnako, a preto sa nikto nemôže vyhýbať platbe nájomného. Splnomocnenec vlády pre rómske komunity Peter Pollák však upozornil, že nútenému vysťahovaniu musí predchádzať konzultácia s postihnutou osobou, preskúmanie všetkých možností a prijatie všetkých opatrení na zabezpečenie náhradného bývania. Podľa Jarmily Lajčákovej z Centra pre výskum etnicity a kultúry môže v niektorých prípadoch takýto postup samosprávy odporovať medzinárodnému právu, ktorému sa slovenské zákony musia podriadiť. Hoci mestá zásadne odmietajú spájanie s rómskou otázkou, podľa Lajčákovej tu môže ísť o nepriamu diskrimináciu. „Sťahovať Rómov do separovaných či segregovaných osád je podľa interpretácie Výboru OSN na odstránenie rasovej diskriminácie v rozpore s medzinárodným právom. Ak je dôsledkom tohto sťahovania to, že v osade zostane väčšina Rómov, možno to považovať za nepriamu diskrimináciu.“ Je fakt, že väčšinu takýchto osád, dvorov tvoria Rómovia.

Predseda Združenia miest a obcí Slovenska Jozef Dvonč pripustil, že integrovať neplatičov je pre budúcnosť lepšie, ako ich vysťahovať preč za mesto. „Plne s tým súhlasím, teoreticky je to správne. Horšie je to však v praxi. Neprispôsobiví a neplatiči sa mimoriadne ťažko integrujú do normálnych podmienok. Zvlášť teraz, keď je málo roboty.“

Ťažký návrat späť

Koncentrovanie neplatičov neprinesie podľa odborníkov nič iné, len segregáciu. Komunita sa ešte viac izoluje, uzavrie. „To je to najhoršie, čo sa dá spraviť. Len čo sa skoncentrujú takíto ľudia mimo mesta, skoncentruje sa chudoba. Je to boj o prežitie, komunita tu začne žiť svojím životom, s vlastnými pravidlami, a to sa dotkne aj takých ľudí, ktorí predtým boli aspoň čiastočne integrovaní a udržiavali aspoň nejaký kontakt s majoritou. Už veľmi ťažko sa dostanú späť do spoločnosti,“ naznačil Rastislav Rosinský, riaditeľ Ústavu romologických štúdií. Aj podľa riaditeľky Rómskeho inštitútu Kláry Orgovánovej samosprávy robia často chybu, že dlhy riešia neskoro, keď sú vysoké.

Integráciu jednej takmer bezdomoveckej komunity zvládla obec Nitra nad Ipľom. Starosta Tivadar Berky nasťahoval 21-člennú rodinu do stredu dediny. „To preto, aby boli všetkým na očiach,“ vysvetlil. Nedal im sociálny byt, ale pustý a nezariadený dom. Lepšie vybavené sociálne bývanie dostali až neskôr, keď celá obec videla, že sa rodina snažila.

Vysťahovanie je rozsudok

Podľa sociologičky Zuzany Kusej majú samosprávy dostatok iných riešení, ako sa porátať s neplatičmi. Vysťahovaniu by sa mali vyhýbať.

Aké sú s vysťahovaním spojené riziká?
V prvom rade je to rozsudok na sociálne a ekonomické vylúčenie na niekoľko generácií dopredu. Segregácia je len inou formou väznenia. Priestorová izolácia, viac ako komplikovaná cesta do školy, do práce. Úbohý príjem z dávok pevne pripútava rodičov, deti aj ich deti k situácii, z ktorej niet úniku. Frustrácia a pocit poníženia môže prekypieť do agresie a ničenia. Časť ľudí mieri deštrukciu proti sebe, berie lacné drogy, keďže je to jediná dostupná forma úniku z ťaživej existencie. A ešte je tu televízia, tá dáva pocit zabudnutia.

Ako inak sa však majú samosprávy vyrovnať s neplatičmi?
Je dosť vecí, ktoré by sme sa mali učiť zo zahraničia. Najprv však naše nástroje. Ak majú ľudia problém s úhradami poplatkov za bývanie a sú zároveň poberatelia dávok v hmotnej núdzi, obce môžu využiť inštitút osobitného príjemcu. Teda môžu prebrať dávku a uhradiť z nej služby spojené s bývaním a len zostatok vyplatiť nájomníkovi. Nie všetky samosprávy sú však ochotné to využívať.

Ale čo ak niet z čoho strhávať? Ak má domácnosť len základnú dávku a nepoberá príspevok na bývanie?
Je fakt, že neplatiči, ktorí nemajú s obcou dohodnutý splátkový kalendár, nemajú nárok na príspevok na bývanie. Ale obec sa musí človeku venovať. Musí ho vyzvať k dohode na splátkovom kalendári, jednoducho ho niekto musí poučiť. Na druhej strane, dávky sú neraz také nízke, že splácanie pôjde len po desaťeurových sumách a má len morálny význam. Dieru v obecnom rozpočte to nerieši. Pre obce je chudobný nájomník stratová záležitosť. Kým neexistuje štátna politika v tejto oblasti, ktorá by právo na bývanie dala na prvé miesto, situácia sa sotva zmení.

Aké sú príklady zo zahraničia?
Vo Veľkej Británii je obecné bývanie pre rodiny s deťmi, ktoré nemajú príjem, bezplatné, pretože príspevky na financovanie bývania pre rodiny v núdzi poberá priamo obec, nie konkrétne rodiny. V Česku sú takto financované azylové domy, domy na polceste. Svedčí to o tom, že v niektorých krajinách podpis Deklarácie práv dieťaťa ovplyvňuje aj verejnú politiku. (aba)

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ