Chrípka dokázala zastaviť nástup armád

Áno, zase je tu chrípka a veru – nevyberá si. Málo sa však vie, že najslávnejšou obeťou chrípky bol cisár Wilhelm II., lebo ho pripravila o trón. Zastavila totiž poslednú ofenzívu nemeckej armády, ktorú ochromil vírus "španielky“. Takto ľudovo nazvali vtedy vari najzhubnejšiu chrípkovú epidémiu v novodobých dejinách ľudstva. Nemecko napokon prvú svetovú vojnu prehralo…

Pravda, španielska chrípka decimovala na sklonku tejto strašnej vojny aj šíky ďalších bojujúcich armád. Až neskôr sa ukázalo, že väčšina amerických vojakov, ktorí v roku 1918 zahynuli na európskych frontoch, v skutočnosti podľahla tejto zákernej pliage. To isté však potom možno tvrdiť aj o stratách c. k. armády Rakúsko-Uhorska, v ktorej bojovali naši predkovia.

Vojna sa skončila, ale "španielka“ pokračovala vo svojom zničujúcom ťažení ešte dva roky a v niekoľkých vlnách. Napríklad v roku 1919 postihla všetky kontinenty, ale úmrtnosť tentoraz stúpla až 10-násobne.

"Na španielsku nádchu zomrelo vo svete už 6 miliónov ľudí,“ písali noviny Slovák 16. januára 1919, odvolávajúc sa na informáciu z Timesov. "A u nás ,španielčina' tiež hojný počet ukoristila.“

Konečná bilancia tejto pandémie však bola oveľa horšia. Odhaduje sa, že zavinila smrť viac ako 21 miliónov ľudí, presné číslo sa nikdy nepodarilo zistiť. Najčastejšie zomierali na zápal pľúc a sprievodné komplikácie. Len v USA to bolo okolo 550-tisíc osôb iba za 16 týždňov!

Možno sa potom čudovať, že v odbornej literatúre získala španielska chrípka označenie "najväčší medicínsky holokaust v dejinách“?

Prežili iba najodolnejší

Nazvali ju "španielska“, hoci prišla pravdepodobne z Číny. Profesor Fedor Čiampor z Virologického ústavu SAV pripisuje jej strašné účinky najmä "mimoriadne agresívnemu vírusu, ktorý postupne útočil až v desiatich mutáciách“. (Mimochodom, vírus vtáčej chrípky, ktorý tu strašil pred siedmimi rokmi, mal iba dve mutácie.)

Svetoznámy švajčiarsky imunológ Ivan Lefkovits (ináč rodák z Prešova), však upozorňuje na dôležitú okolnosť, ktorá odlišuje pandémiu španielskej chrípky od všetkých nasledujúcich: "Nesmieme zabúdať, že prepukla v roku ukončenia prvej svetovej vojny, v situácii veľmi zlého zdravotného stavu tých, čo vojnu prežili.“

Okrem toho vakcína proti chrípke bola vtedy ešte len vo hviezdach. Nezabúdajme, že pôvodcu chrípky odhalila trojica britských vedcov Smith – Andrewes – Laidlaw až v roku 1933 (áno, svet si pripomína 80. výročie tohto prevratného objavu). A s hromadným očkovaním proti chrípkovému vírusu sa začalo až koncom 50. rokov minulého storočia.

Pred 90 rokmi nik ešte nechyroval ani o antibiotikách. Penicilín, tento objav ďalšieho Brita Alexandra Fleminga, umožnil liečiť infekcie až v čase druhej svetovej vojny.

Horkýže antibiotiká! V severných okresoch Slovenska nemali ľudia v prvých mesiacoch po vzniku ČSR čo jesť. Súc vyhladovaní a zoslabnutí na smrť, padali ako muchy.

Múka bola vtedy na Kysuciach iba na lekársky predpis – 20 dag na osobu a týždeň. Prv než britská misia Červeného kríža tam zriadila v novembri 1919 provizórnu nemocnicu pre postihnutých infekčnými ochoreniami, zomrelo len v Turzovke na "španielku“ okolo 250 ľudí. Boli vraj chalupy, kde mali naraz aj tri úmrtia. A boli dni, keď sa usporiadal pohreb pre 12 nebožtíkov. Zomierali najmä starci a deti.

"Španielka“ však kosila aj na juhozápade Slovenska. Dnes už ťažko nájsť človeka, ktorý to videl na vlastné oči. Predvlani však ešte žil inžinier Peter Danišovič, rodák z Bolerázu pri Trnave a duchovný otec gabčíkovského vodného diela. V čase pandémie mal 11 rokov a na jej vyčíňanie si dobre pamätal do svojich posledných dní.

"Chvalabohu, v našej rodine sme mali určitú odolnosť voči chorobám,“ spomínal v rozhovore pre Pravdu. "Kým v každej bolerázskej rodine vtedy niekto zomrel, u Danišovičovcov všetci prežili.“

V inej, menšej, obci Trnavského okresu, vo Vlčkovciach, zomrelo vtedy na "španielku“ 18 ľudí. Uvádza to obecná kronika. Stará Turá bola už vtedy mestečkom, a tak mesačne tam podľahlo epidémii do 80 ľudí.

Pri španielskej chrípke sa pristavujeme dlhšie, lebo mala aj silné sociálno-psychologické dôsledky, ktoré stále doznievajú. Ako píše francúzsky bádateľ Jean-Claud Houdret "zanechala dojem katastrofy, vyvolanej ničivou osudovosťou, ktorej nemožno postaviť hrádze“.

Hoci generácia prastarých otcov, ktorí "španielku“ prežili, už viac-menej vymrela, táto pandémia ostáva v pamäti národa. Dedili jej obraz z pokolenia na pokolenie a strašná chrípka vyvolávala čosi ako spomienky na mor. Preto každé jej verejné pripomenutie až dramaticky zvyšuje mediálne účinky aj bežnej sezónnej chrípky, nehovoriac už o menej známych, "exotických“ epidémiách, čo bol pred niekoľkými rokmi prípad vírusu vtáčej a prasacej chrípky…

„Najlepšie je obmedziť sa na vyčkávanie“

Pritom dávno pred vypuknutím španielskej chrípky sa určite vyskytli aj zhubnejšie chrípkové pandémie, len o nich nie sú presnejšie údaje.

Chrípku v minulosti aj ináč volali. V antike – potiacou chorobou, v stredoveku – katarovou horúčkou, ale už aj influenzou. Tento názov prešiel neskôr do odbornej terminológie. Pôvodne mal však vyjadrovať vplyv hviezd a chladu na ľudský osud.

Podľa veľkého lekára staroveku Hippokrata prvá epidémia chrípky sa svetom prehnala už v roku 412 pred naším letopočtom.

Historici medicíny kladú prvú zmienku o chrípkovej epidémii do roku 1173. Len v rokoch 1510 až 1875 sa malo vyskytnúť 15 významných pandémií tohto ochorenia, jedna v roku 1563. Zachoval sa list lorda Thomasa Randolpha, vtedy šľachtica na anglickom dvore, lordovi Williamovi Cecilovi, v ktorom podrobne opisuje chrípku kráľovnej Mary. Ochorenie nazvali z neznámeho dôvodu "novým priateľstvom“ a údajne postihlo celý dvor. "Páni a dámy trpia bolesťami hlavy, zápalom žalúdka a veľkým kašľom,“ písal Randolf. "Kráľovná zostala na lôžku šesť dní. Choroba sa nezdá nebezpečná, zomrelo na ňu iba niekoľko starých osôb.“ Pôvodca ochorenia bol dlho neznámy a podľa toho vyzerala aj jeho liečba či skôr neliečba. Ešte koncom 19. storočia sa v lekárskych kruhoch predpokladalo, že príčinou sú "nejaké škodliviny vo vzduchu, oddávna nazývané miasmaty“.

Vo svojom spise Chrípka – influenza to uvádzal Ferdinand Pečírka, profesor medicíny na Karlovej univerzite v Prahe. Jedným dychom však dodával. "Výrokom, že influenza je miasmatické ochorenie, nič nevysvetľujeme, iba kryjeme záhadu cudzím slovom.“

Vtedajšia veda síce vytýčila hypotézu, že v pozadí budú možno baktérie alebo iné mikroorganizmy a v niekoľkých laboratóriách sa výskumníci pokúšali zistiť, či chrípka nie je nákazlivá. Ale ako napísal prof. Pečírka: "Po objavení určitých mikrokokov v chrípkovom hliene sa nepodarilo vypestovať z nich čisté kultúry, ani preočkovaním vyvolať toto ochorenie u zvierat.“

Pacientov postihnutých chrípkou preto vtedajšia medicína odporúčala liečiť prevažne „neliečením“.

"Vieme, že choroba spravidla prejde pokojne, a tak sa obmedzíme na vyčkávanie,“ radil Pečírka. "Bolo by nezmyselné hneď pri prvých príznakoch podávať chorému množstvo liekov, možno by to síce zastavilo chrípku, ale ešte dlho po tom by si musel liečiť pokazený žalúdok.“

Lekári spozorneli až pri chrípkových komplikáciách. Najviac sa obávali zápalu priedušiek a pľúc, pri vysokých horúčkach sa odporúčal chinín.

No ľudia sa držali zásady: ak nás nabudúce navštívi chrípka, znesieme ju, lebo sme zniesli, chvalabohu, už aj horších hostí. Platilo to až do roku 1918, do roku španielskej chrípky…

Ľudia sa búrili proti očkovaniu

Po "španielke“ postihla svet ďalšia chrípková pandémia až o 39 rokov, medzitým sa však vyskytovali sezónne chrípkové ochorenia, ktoré zakaždým boli varovaním a predzvesťou čohosi horšieho.

Preto vedci nezaháľali a medicína vďaka ich výskumom – i bohatým sponzorom – napredovala míľovými krokmi. V hre totiž bolo veľa. V prvom rade, samozrejme, zdravie a životy ľudí. Ale aj fúra peňazí. Ako vypočítali v USA, náklady spojené s chrípkou predstavovali každoročne okolo 15 miliárd dolárov. Pričom väčšinu z tejto sumy tvorili nepriame náklady, vyplývajúce z vysokej práceneschopnosti a zo zníženej produktivity práce…

Po objave chrípkového vírusu v roku 1933 nasledoval o sedem rokov neskôr objav vírusu B a v roku 1951 aj vírusu C.

Veda zistila, ako sa tento vírus šíri – kvapôčkovou infekciou. Jedna nakazená osoba dokáže už pri reči infikovať stovky ďalších…

Onedlho uzreli svetlo sveta prvé protichrípkové vakcíny. Obsahovali celé usmrtené vírusy a ich účinnosť bola veľmi vysoká. Vyvolávali však pomerne veľa nežiaducich reakcií vrátane horúčky a celkovej slabosti.

Slovensko zažilo poslednú pandémiu chrípky pred viac ako polstoročím. V roku 1957 zachvátila svet tzv. ázijská chrípka typu A. V priebehu jednej zimy sa nakazilo vírusom H2N2 takmer 40 percent obyvateľov zemegule. Najprv ochoreli deti, neskôr aj starší ľudia.

Ako uvádza slovenský virológ Alexander Sabó, priebeh ochorenia bol pomerne ťažký, umieralo sa opäť najčastejšie na sekundárne pneumónie, zápal pľúc. Počet obetí tejto chrípky na celom svete sa odhaduje na 1 milión osôb.

Vtedy sa u nás začalo aj s hromadným očkovaním proti tejto nákaze. Prvé vakcíny však nahradili očkovacie látky pripravené z hlavných antigénov vírusového obalu alebo vyrobené štiepením vírusovej častice.

Bývalé Československo začalo s výrobou takejto vlastnej chrípkovej vakcíny už v roku 1956. „Keď vypukla pandémia, mohlo ministerstvo zdravotníctva vydať pokyn na hromadné očkovanie proti chrípke u vybraných skupín obyvateľstva,“ spomína vo svojich pamätiach známy český epidemiológ Vladimír Plesník. Nezmieňuje sa však o tom, že vakcínu vyvinul tím pod vedením profesora Dionýza Blaškoviča vo Virologickom ústave SAV v Bratislave. A že v tom istom roku 1956 ju začal vyrábať podnik Imuna v Šarišských Michaľanoch.

Tak ústav, ako aj podnik vznikli iba o tri roky skôr. „S touto výrobou neboli žiadne skúsenosti, preto som sám navrhol, doslova nakreslil, aj celú technológiu,“ uviedol Blaškovič v rozhovore pre Pravdu ešte pred svojou smrťou v roku 1998.

Počas pandémie vyšla Blaškovičovi brožúra Smernica pre boj proti pandemickej chrípke. Napísal ju pre lekárov a zdravotníkov vôbec. „Nemusím sa za ňu hanbiť, dodnes sú tie poznatky platné,“ povedal profesor v našom rozhovore.

Prvé hromadné očkovanie však napriek tomu narážalo na nepochopenie i odpor viacerých lekárov a mnohých pacientov, ktorí prepadli panike. „Spôsobila to obrovská neinformovanosť, časť verejnosti bola presvedčená, že očkovacia látka spôsobuje ochorenie,“ spomínal profesor. A dodal, že za desaťročia sa v tomto smere až tak veľa nezmenilo.

Bratislavský ústav sa neskôr stal jedným zo stredísk Svetovej zdravotníckej organizácie pre chrípkové vírusy.

Imuna Šarišské Michaľany skončila s výrobou vakcín proti chrípke v roku 2000, odvtedy sa všetky očkovacie látky na Slovensko dovážajú…

Odkaz dejín: majte sa na pozore!

V minulom storočí zažil svet štyri chrípkové pandémie, pričom pandémie nielen v z mysle geografie šírenia vírusu medzi kontinentmi (tým sa vyznačovala napokon aj tzv. prasacia chrípka pred štyrmi rokmi), ale aj závažnosťou vyvolaného ochorenia.

Posledná z nich sa vyskytla v roku 1977, čiže pred viac ako 35 rokmi. Mala pomerne mierny priebeh a najviac postihovala mladých ľudí do 20 rokov. Vyvolal ju však vírus, ktorý pravdepodobne unikol zo sovietskych výskumných laboratórií.

Vo voľnej prírode vznikol pandemický vírus naposledy v roku 1969. Išlo o tzv. hongkonskú chrípku, na ktorú zomrelo vo svete okolo 350-tisíc ľudí.

Či už 35, alebo 45 rokov je dlhý čas, v minulých storočiach sa chrípkové pandémie vyskytovali častejšie, podľa prof. Čiampora sa preto treba mať na pozore. V budúcich rokoch môže prepuknúť nová pandémia, zatiaľ však nikto nevie povedať, kedy presne a aký typ chrípkového vírusu ju spôsobí.