Aj najhoršie idey sa môžu vrátiť, varuje poľská expremiérka

Ako ste pred rokom 1989 vnímali vzťahy Poľska a Československa? Váš odpor proti režimu bol viditeľnejší.
Nechcela by som, aby to opäť raz vyznievalo, že Poliaci sú nejakí výnimoční. Mali sme však v odpore proti režimu tradíciu. Začalo sa to v roku 1956 povstaním v Poznani. Pochádzam z tej oblasti. Viem, ako to vyzeralo. V roku 1968 sme zažili ďalšie povstanie, takzvané marcové udalosti. Samozrejme, aj na Západe sa vtedy odohrávala revolúcia, ktorá však mala skôr morálny charakter. U nás mali protesty výrazne politický podtext. Môžeme povedať, že v tomto období sa Poľsko a Československo stretli a spoznali.

Boli udalosti Pražskej jari dôležité pre Poliakov?
Pražská jar a opozícia v Československu boli v tomto období také silné, až sa zdalo, že by ste mohli získať slobodu a oslobodiť sa zo socialistického tábora. Z Poľska sme pozorne sledovali všetko, čo sa u vás dialo a želali sme vám veľa šťastia. Vojská Varšavskej zmluvy však vaše hnutie potlačili. Medzi jednotkami takzvanej bratskej pomoci boli aj Poliaci, ktorí boli vnútorne na vašej strane. Mala som kamarátov, ktorých vtedy zobrali na vojenskú základnú službu.

Čo na to vraveli?
Hovorili mi, že nevedeli, kam idú. Povedali im, že na manévre. Nemali na výber. Opozícia však fungovala rovnako na vašej, ako aj na našej strane. V 70. rokoch sa stretávali v Tatrách, vymieňali si názory a odovzdávali zakázanú literatúru. Pre nás bol takou dôležitou ikonou Václav Havel. Kontakty však boli omnoho širšie. Veľmi intenzívne boli v 80. rokoch, keď vznikla Solidarita.

Nedávno zomrel poľský prezident Wojciech Jaruzelski. V komentári v denníku Gazeta Wyborcza napísali, že to bol človek Kremľa, ktorý sa stal mužom kompromisu. Aký máte na neho názor vy?
Generál Jaruzelski je veľmi kontroverzná osobnosť v moderných dejinách Poľska. Jeho hodnotenie by som prenechala historikom. Poliaci sú nepochybne značne rozdelení v pohľade na neho. Začalo to jeho úlohou v udalostiach v decembri 1970 (protesty robotníkov boli krvavo potlačené), pokračovalo vyhlásením výnimočného stavu v roku 1981. O Jaruzelskom možno napísať dlhé dejiny, ktoré budú negatívne. Neskôr sa však rozhodol rokovať s opozíciou a v roku 1989 ho už demokratický zvolený parlament vybral za prezidenta. Bola to Jaruzelského posledná funkcia. Nahradil ho Lech Walesa. To sú dôvody, prečo hovorím, že je jednou z najkontrover­znejších, priam tragických postáv v poľskej histórii.

Poľsko aj ďalšie krajiny strednej Európy, vrátane Slovenska, sú v Európskej únii a NATO. Existuje nebezpečenstvo, že by sa do nášho regiónu vrátila nejaká totalitná ideológia či autoritatívny režim?
Každý, kto sleduje históriu, môže vidieť, že aj tie najhoršie idey majú tendenciu vracať sa. Nedá sa povedať, že čo sa už raz stalo, nikdy v budúcnosti sa už nezopakuje. Môžeme sa len nádejať, že tvoríme taký systém, že by sa to už nestalo. V ostatných rokoch vidíme, že takéto myšlienky sa opäť objavujú. V žiadnej krajine sa však nepresadili výraznejšie aj preto, že sme v európskych štruktúrach a že kladieme dôraz na ľudské práva a právny štát. Musíme dúfať, že vytvárame taký systém, ktorý nedopustí návrat diktatúry a autoritatívnych režimov. Nevieme, ako sa situácia vyvinie. Dôležitá je však aj spolupráca vo visegrádskej štvorke. A nemalo by to byť len o stretávaní sa politických lídrov.

Čo je potrebné dodať?
Musí to by spolupráca, ktorá sa bude budovať zdola. Malo by to byť o organizovaní mladých ľudí, vzdelávaní, kultúre. Pomáha nám to vytvárať spoločenské postoje. Spoločne sa môžeme postaviť proti ideám fašizmu či komunizmu. Takéto vzdelávanie je veľmi dôležité a presahuje hranice.

U mnohých ľudí však vládne nostalgia za bývalým režimom. Niekedy sa im asi ani nedá veľmi diviť. Život v socializme bol pre mnohých jednoduchší. V demokracii sa nie vždy žije ľahko. Prežívame hospodársku krízu, v eurovoľbách v niektorých krajinách zvíťazili krajne pravicové či radikálne ľavicové strany. Takže tu vidíme spojenie nostalgie a nespokojnosti so systémom, ktorý vládne. Je to problém?
Zdá sa mi, že fenomén nostalgie za socializmom sa už vytráca. Týka sa najmä starších ľudí, ktorí si pamätajú, že systém im zabezpečoval prácu. Každý mal zamestnanie. Mzdy boli nízke, ale žili sme v uzavretom svete. Ľudia však mali pocit bezpečia. Myslím si, že ak by sa teraz osoby, ktoré pociťujú nostalgiu za bývalým režimom, preniesli do minulosti, cítili by sa ako v strašnom sne, z ktorého by sa chceli čo najskôr zobudiť. Je pravda, že systém trhového hospodárstva sa spája s istými rizikami. Jedným z najhorších fenoménov je nezamestnanosť. Vytvára to pocity frustrácie. Svedkami toho sme vo všetkých krajinách, týka sa to najmä mladých ľudí. Pred touto výzvou stojí celý svet. Poukazuje na to aj pápež František a zdôrazňuje potrebu rozvoja zásady solidarity medzi ľuďmi. Žijeme v globalizovanom svete, v ktorom dominuje kapitál. Otázka, na ktorú musíme odpovedať, je, ako rozvinúť zásady solidarity medzi ľuďmi.