Kňažko po nežnej revolúcii navrhoval odsúdiť Biľaka

Lídri nežnej revolúcie sa podľa Kňažka dohodli, že keď do nich komunistickí papaláši nestrieľali, oni ich nebudú vešať. Dnes je však presvedčený, že niektorých bolo treba odsúdiť.

„Ja som napríklad navrhoval, aby sme Biľaka (Vasiľ Biľak, člen ÚV KSS, pozn.) odsúdili na 150 rokov a po dvoch mesiacoch, aby sme ho prepustili. To nemal byť akt pomsty, ale mal nasledovať akt spravodlivosti. Oficiálne sme mali zaujať k tomu stanovisko, toto je minulosť, toto boli zločiny, tento zradil republiku, zaslúži si naše opovrhnutie a to je všetko. Nech si ďalej okopáva paradajky v tom svojom skonfiškovanom baraku,“ tvrdí.

Toto sa poľa neho nestalo a doteraz nevieme, čo je správne a žijeme v akejsi právnej dezorientácii. „Na to nadväzujú ďalšie veci, ktoré deštruujú právne vedomie. Niekto unesie prezidentovho syna, potom sa omilostí z pozície svojej dvojfunkcie,“ myslí si Kňažko.

Dôsledkom je podľa neho aj to, že eštebáci, ktorí terorizovali ľudí, sú dnes starčekovia s niekoľkonásobne vyššími penziami, ako majú prenasledovaní. „A súčasná kamarila sa na to pokojne díva. To je strašne nespravodlivé,“ dodáva.

Nechceli sme byť politici, tvrdí Kňažko

Fakt, že prvú ponovembrovú vládu viedli komunisti, bol podľa Kňažka dôsledkom naivity predstaviteľov Verejnosti proti násiliu (VPN). „My sme nechceli byť politici, nechceli sme byť vo vláde a v parlamente. Každý mal svoju prácu. Ja som točil filmy a robil v divadle. Nikto nechcel zobrať funkciu, to bol problém,“ tvrdí Kňažko.

„A potom odrazu prešiel týždeň, dva, tri, štyri a v rozhlase a televízii, kde vysielali relácie, čo si myslí premiér, už som počul Čiča hovoriť, že "naša“ revolúcia nám priniesla slobodu. Povedal som si, že niekde je chyba." V konečnom dôsledku sa títo ľudia podľa Kňažka stali veľmi populárni, pretože oni zosobnili to, čo sa stalo na námestiach a práve oni predstavovali novú moc.

Kňažko reagoval aj na vyhlásenia bývalého generálneho tajomníka ÚV KSČ Miloša Jakeša, ktorý v nedávno zverejnenom rozhovore pre český Reflex povedal, že november 1989 zorganizovalo niekoľko vysokopostavených členov strany spolu s ŠtB a za pomoci KGB. Podľa Biľaka sa im to však vymklo z rúk. Spolumoderátor a kľúčová osobnosť demonštrácií v Bratislave Kňažko považuje tieto vyjadrenia za absolútnu hlúposť. Keď sa 18. novembra stretol s Václavom Havlom, budúci český prezident ho vraj vyzval, aby sa pripravili na veľkú 40-tisícovú manifestáciu, ktorá mala byť 10. decembra na Palackého námestí. Situácia sa však nakoniec vyvinula úplne inak.

„Desiateho sme už strihali drôty a okolo 200-tisíc ľudí bolo len tak v Rakúsku na návšteve, na Devíne bolo okolo 20-tisíc ľudí. Čiže situácia sa dostala do úplne inej fázy a vymkla sa z rúk komukoľvek, kto si myslel, že tu bude opäť nejaká obroda komunistov,“ vysvetľuje Kňažko. Navyše od samého začiatku podľa neho zdôrazňovali, že si neželajú socialistickú demokraciu a že chcú škrtnúť v ústave článok číslo štyri, ktorý garantoval vedúcu úlohu komunistickej strany.

Mentálny prerod občana bude podľa Kňažka trvať 60 rokov

Občania Slovenska podľa Kňažka stále nepoznajú svoje práva. Mentálny prerod a dozrievanie slovenského občana bude podľa neho trvať aj 60 rokov. „Všetci sme postihnutí, aj mladí kvôli ich rodičom a starým rodičom. Chce to chvíľu času. To pritom nezávisí na tom, či to boli aktívni komunisti alebo nie, to kdesi v tom podvedomí zostane,“ tvrdí.

Ľudia na Slovensku podľa Kňažka nevedia, čo majú a že to treba chrániť, pretože o to môžu prísť. Aby sa to zmenilo, je potrebné začať už v školách. Žiaci vôbec netušia, čo je to byť občanom. Keď majú 15 rokov, mali by ich učiť, ako sa tvorí nejaký produkt, čo je to politická strana, čo to je demokracia, sloboda a pravda. „Lebo ich učia tí, ktorí sú sami postihnutí. Preto hovorím, že ten prerod trvá 60 rokov, preto si ešte aspoň 35 rokov počkajme, kým sa to dostane niekde inde,“ hodnotí líder nežnej revolúcie 21 rokov slovenskej samostatnosti.

Vznik samostatného Slovenska vníma pozitívne

Vznik samostatného Slovenska v roku 1993 vníma Kňažko pozitívne. „Máme štát, malo to zmysel. Aký je a bude, záleží len od nás.“ Oceňuje, že Slováci a Česi sa rozdelili kultivovane hádam ako jediná postkomunistická republika. „Naše rozdelenie bolo obrovskou devízou vo vzťahu k zahraničiu. Bol som vtedy minister zahraničných vecí, v jeden deň nás prijala drvivá väčšina všetkých krajín. A čo je podstatné, vďaka rozdeleniu máme také vzťahy s Čechmi, aké máme,“ dodáva.

S tým, čo Slovensko dosiahlo za 21 rokov, je Kňažko spokojný len čiastočne. Čiastočne je veľmi nespokojný a aj preto sa neustále verejne angažuje. Ťahá sa to s ním už 25 rokov. V tom čase do politiky ísť nechcel, ale po voľbách v roku 1990 videl približne 250 tisíc krúžkov pri svojom mene. Pociťoval to ako záväzok a preto prijal funkciu, v ktorej mohol aspoň časť sľubov ľuďom splniť. V politike chcel skončiť v roku 2002. „Povedal som si, že veľké veci sú za nami. Do politických strán už nevstupovali oduševnení ľudia, ale len ľudia, ktorí z toho chceli mať prospech alebo ľudia tretej kategórie, ktorí mentálne mali na omnoho menej ako na nejakú politickú činnosť,“ povedal.

Blízki priatelia ho však prehovorili, aby na základe svojho životného príbehu na jar tohto roku kandidoval za prezidenta. Skončil štvrtý, výrazne uspel v Bratislave. Vo víkendových komunálnych voľbách kandidoval za bratislavského primátora, skončil tretí.

Milan Kňažko bol v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia populárnym slovenským hercom. V roku 1989 podpísal Několik vět, dokument vypracovaný hnutím Charta 77, v ktorom jeho autori vyzývali režim, aby prepustil politických väzňov a prestal s porušovaním osobných a náboženských slobôd. Kňažko podpísal aj petíciu za oslobodenie tzv. Bratislavskej päťky, ktorú tvorili Ján Čarnogurský, Miroslav Kusý, Hana Ponická, Anton Selecký a Vladimír Maňák.

Ako sám hovorí, definitívne sa stal disidentom po tom, ako ho nepustili na festival československých filmov v Madride a Barcelone a on vrátil udelený titul zaslúžilého umelca. „Už som prestal skrývať, čo si myslím o tomto režime,“ ukončil.