Mladá generácia sa už nebude mať lepšie ako jej rodičia

Christian Schweiger Christian Schweiger

Ľudia reálne pociťujú, že sa ich životná úroveň za posledné roky nezlepšuje. Je v tejto dobe zložitejšie postúpiť v príjmovom rebríčku vyššie v porovnaní napríklad s povojnovými rokmi?
Je to zložitejšie a zároveň to vytvára politické riziko pre európsky projekt z dlhodobého hľadiska. Ekonomická a politická integrácia v Európe po druhej svetovej vojne bola budovaná na predpoklade, že ďalšie generácie budú mať lepšie podmienky na život ako ich predchodcovia. Tento predpoklad však stroskotal na krutej ekonomickej realite v čase globalizácie, keď každá nová generácia mladých ľudí čelí narastajúcim prekážkam v dosiahnutí aspoň rovnakej životnej úrovne ako mali ich rodičia či starí rodičia.

Aktuálne ekonomické ukazovatele však hovoria o opaku.
Reálny život bežných ľudí však nie sú štatistiky a ekonomické tabuľky. Výsledkom znižovania životnej úrovne ľudí je strata dôvery v politický systém, aký tu bol dosiaľ, jednak na národnej, ako aj európskej úrovni. Zvyšuje to však aj popularitu radikálnych populistov a extrémistických strán.

Tí však reálne neprichádzajú s riešeniami.
Už v nedávnej minulosti sa ukázalo, že populistické strany a extrémne pravicové strany v Európe, ktoré zasadli do parlamentu, zvyčajne rýchlo stratili podporu ľudí. Ukázalo sa, že ich sľuby nesplnia očakávania voličov. V týchto stranách takisto viac vidieť mocenské boje v rámci strany, čo v tradičných stranách je v menšej miere, respektíve neohrozujú tým samotnú existenciu strany.

Myslíte si, že súčasná generácia je „chudobnejšia“ ako bola generácia pred 20 rokmi?
Od príchodu globálnej finančnej krízy sa zvýšil počet ľudí, ktorí dennodenne zápasia s tým, že nemajú ani čo jesť. Vidno to aj na pribúdajúcom počte nových potravinových bánk, ktoré štáty zriaďujú pre chudobných, a na ktoré sú títo ľudia bytostne odkázaní. Ich nárast možno badať nielen v krízou najviac postihnutých južných štátoch Európy, ale aj v prosperujúcich ekonomikách, ako je napríklad Veľká Británia. Tiež záleží na tom, ako definujeme chudobného človeka. Chudoba má mnoho podôb, a nemusí automaticky znamenať materiálny nedostatok.

Môžete uviesť príklad?
Niekto môže byť na najnižšom stupni v príjmovom rebríčku alebo nezamestnaný, a stále môže byť vnímaný, že má slušné podmienky na život v porovnaní s predošlými generáciami. V realite mať primerané bývanie, televíziu či internet však neznamená, že títo ľudia sa necítia odstrihnutí od mainstreamovej spoločnosti. Napríklad chudobnejšie rodiny alebo osamelí rodičia majú často problémy poskytnúť deťom dostatočnú finančnú podporu, aby využili všetky možnosti, ktoré sa dnes mladým ľuďom ponúkajú. Spomeniem len takú triviálnu vec, ako je financovanie školského výletu, lyžovačky, tábora alebo dovolenky pre rodinu. Aj napriek tomu, že sa aj u nízkopríjmových zamestnancov môže zdať, že sa majú ekonomicky o čosi lepšie ako generácie chudobnejších a nezamestnaných v minulých rokoch, narastajúci počet psychických a fyzických chorôb u ľudí, ako aj alkoholizmus hovoria čosi iné. Títo ľudia sú nešťastnejší a vylúčení zo súčasnej na úspech orientovanej a materialistickej spoločnosti.

Zanikla už podľa vás v súčasnosti stredná trieda?
V mnohých krajinách EÚ je možné pozorovať, že stredná trieda stagnuje, respektíve sociálny status mnohých ľudí sa za ostatné roky skôr prepadával, ako sa zvyšoval. Prísľub kontinuálneho nárastu sociálnej mobility už nie je aktuálny. Vo väčšine európskych spoločností sme svedkami skôr narastajúceho počtu chudobnej skupiny obyvateľstva, a na druhej strane ešte väčšieho nárastu majetku bohatých ľudí. Ako som spomínal, ani mladí ľudia v súčasnosti nemajú garantované, že sa budú mať lepšie ako predošlé generácie. Ak politici alebo niektorí ekonómovia tvrdia, že to nie je pravda, klamú. Ak by boli úprimní, tak by na rovinu povedali, že súčasná, ani budúca generácia mladých ľudí nedosiahne takú úroveň prosperity ako ich rodičia alebo starí rodičia. v posledných dekádach sme svedkami zastavenia pokroku v sociálnej mobilite. Pred 20 rokmi sa pri mladých ľuďoch dalo predpokladať, že si v životnej úrovni polepšia. Teraz, v súčasných ekonomických podmienkach, to už nie je tak. Zlyháva totiž systém ako taký. Zlyháva kapitalizmus.

V čom?
Myslím si, že rozvoj globálnych ekonomických vzťahov, a teda globálny pokrok liberálneho kapitalizmu od konca studenej vojny jasne ukázal, že nepriniesol lepšiu ekonomickú stabilitu a vyššiu životnú úroveň pre bežných ľudí vo svete. O tom sme sa predsa presvedčili pri globálnej finančnej kríze na prelome rokov 2008 – 2009. Podľa môjho osobného názoru má kapitalizmus hlboké dedičné chyby, zo všetkého najviac tendenciu podporovať hospodársky rast cez neúnavnú chamtivosť jednotlivca. To možno napraviť len tým, že bude štát zohrávať významnú vedúcu úlohu v hospodárskej činnosti. To je sociálnodemokra­tický pohľad, o ktorom som presvedčený, že je správny. Moje politické presvedčenie je sociálnodemokra­tické, teda stredoľavé. Som členom SPD (Sociálnodemo­kratická strana Nemecka, pozn. red.), ale v rámci mojej akademickej práce sa snažím o nezaujatosť a stranícku neutralitu.

Takže riešením krízy je podľa vás jedine sociálna politika?
Povedal by som, že by to mala byť taká kombinácia ľavicovej a pravicovej politiky, respektíve smerovania. Správnym krokom na zabezpečenie stabilnej budúcnosti jednotného trhu EÚ je kombinovať účinnejší dohľad nad národnými rozpočtami s výrazným rozširovaním sociálnej agendy. Je, samozrejme, dôležité, aby krajiny, ktoré majú vysoké zadlženie a deficity, prijímali opatrenia na ich zníženie a aby sa v budúcnosti vyhli takýmto problémom. Na druhej strane čelíme dramatickej sociálnej kríze, najmä v južnej časti Európy. Sociálne trhové hospodárstvo môže zabezpečiť, že podniky majú dostatočnú voľnosť prosperovať a stanú sa motorom hospodárskeho rastu, zatiaľ čo v rovnakom čase štát vykonáva opatrenia na zabezpečenie toho, aby ekonomický zisk nezostal nakoniec iba podniku. Z môjho pohľadu by malo byť cieľom každého dobre spravovaného hospodárstva, aby slúžilo pre blahobyt všetkých, nie len vybraným skupinám jednotlivcov na samotnom vrchole. To môže zabezpečiť sociálna demokracia, ktorá sa líši od radikálneho voľného trhu liberálneho kapitalizmu a takisto komunizmu. Obe smerovania padli na tom, že sa im nepodarilo vytvoriť sociálnu súdržnosť a prosperitu pre všetky vrstvy spoločnosti. Problém je v tom, že mnoho moderných sociálnodemokra­tických strán v Európe sa od pôvodnej filozofie vzdialilo a skôr uplatňujú neoliberálne prvky od konca roka 1990, čo aj vysvetľuje pokles verejnej podpory pre tieto strany.

Narastá príjmová nerovnosť vo svete od vypuknutia globálnej krízy alebo tie rozdiely sa zväčšovali už predtým?
Enormný nárast príjmovej nerovnosti naprieč európskymi štátmi je zapríčinený a začal sa globálnou finančnou krízou, ktorá pred rokmi zasiahla všetky ekonomiky sveta. Niekoho viac, niekoho menej. Európy sa to dotklo o to viac, že sa k tomu pridružil aj problém s vysokými dlhmi niektorých štátov. Najmä krajiny eurozóny vrátane Slovenska zaznamenali v tom čase výrazný ekonomický pokles, ktorý zasiahol trh práce. Došlo k prepúšťaniu a k znižovaniu platov, čo malo za následok znižovanie životnej úrovne bežných ľudí. Nebuďme však v hodnotení narastajúcej príjmovej nerovnosti povrchní a nezvaľujme všetko len na to, že prišla kríza. Veľký podiel na roztváraní nožníc medzi bohatými a chudobnými mala neoliberálna hospodárska politika bývalého predsedu Európskej komisie Josého Manuela Barrosa.

Negatívny postoj k jeho politike mali však aj stredopraví politici v EÚ.
Barroso totiž hľadal vo všetkých táboroch podporu pre druhé funkčné obdobie ako predseda komisie, a preto jeho nasmerovanie politiky nemalo jasnú víziu. Komisia pod jeho vedením takmer jednu dekádu od jeho nástupu v roku 2005 však prioritne podporovala naprieč úniou ekonomické smerovanie, ktoré má za cieľ dereguláciu a trhový liberalizmus. Pritom sa zabúdalo na platové podmienky v Európe, ktoré sa zhoršovali a nie zlepšovali, zanedbala sa kvalita vytvorených pracovných miest. Celkovo sa zatvárali oči pred tým, ako každým rokom narastá rozdiel v životnej úrovni nízkopríjmových zamestnancov, strednej triedy a horných 10-tisíc. To má negatívny dosah na sociálnu súdržnosť v Európe, čoho sme svedkami, žiaľ, v tomto období.

Komisia teraz tlačí na členské štáty, aby znižovali príjmovú nerovnosť najmä cez boj s daňovými únikmi.
Zastavenie daňových únikov je správnym krokom, ale jedným dychom treba dodať, že behom na dlhú trať. Nie je to liekom na vyriešenie príjmovej nerovnosti. Na čo by sa mali jednotlivé vlády v členských štátoch únie predovšetkým zamerať, je zreformovanie daňového systému ako celku. V mnohých krajinách ľudia s nadštandardnými príjmami platia stále neúmerne menej na daniach, zatiaľ čo nízkopríjmoví zamestnanci a stredná trieda nesú na svojich pleciach najväčšiu časť daňového zaťaženia. Navyše, počas tejto krízy sme boli svedkami, že vlády naprieč EÚ zvyšovali sadzbu dane z pridanej hodnoty, aby zvýšili príjmy v štátnej kase.

Týmto spôsobom chceli dodržať pravidlá, stanovené Bruselom, a znížiť deficit verejných financií pod trojpercentnú hranicu. Okrem znižovania výdavkov na chod štátu.
Zvyšovanie DPH je však podľa môjho názoru jeden z najnespravo­dlivejších spôsobov zvyšovania štátnych príjmov, pretože tým narastá daňová záťaž pre všetky vrstvy obyvateľstva, teda postihuje aj nízkopríjmových zamestnancov a samotných nezamestnaných. Veľmi veľa krajín EÚ pritom stále nemá garantovanú minimálnu mzdu, alebo ak ju aj majú, tak je na neprijateľnej úrovni. Neprijateľnej preto, že nezabezpečuje ľuďom podmienky na slušný a dôstojný život. Zvyšovanie minimálnej mzdy je napríklad veľmi diskutovanou témou vo Veľkej Británii, najmä v tomto predvolebnom období.

No Briti s minimálnou mzdou vyššou ako 1 000 eur na tom nie sú tak zle. Napríklad Bulhari majú minimálnu mzdu na úrovni 194 eur.
Je pravda, že naprieč úniou sa výška minimálnej mzdy líši až jedenásťnásobne. Preto je potrebná v tejto oblasti zmena. Napríklad v Nemecku platí iba od tohto roku garantovaná minimálna mzda bez sektorového obmedzenia. To je vôbec po prvýkrát v histórii, čo tamojšia vláda schválila minimálnu mzdu garantovanú štátom. Doteraz ju vôbec nemali. Stalo sa tak v dôsledku narastajúceho počtu pracovných miest s nízkym finančným ohodnotením, čo zvyšovalo príjmovú nerovnosť v krajine.

Vráťme sa však k zvyšovaniu daní. Tvrdíte, že zvyšovanie DPH je nespravodlivé. Spravodlivé je podľa vás zdaňovať príjmy firiem, ktoré vytvárajú pracovné miesta?
Doplním ešte, že presadzujem názor, aby sa v Európe viac tlačilo na zvyšovanie minimálnej mzdy, pretože iba to reálne pomôže k uzatváraniu nožníc medzi bohatými a chudobnými. Ako som povedal, na to je dôležité zreformovať daňový systém a pozrieť sa aj na rozdielnosť v nastavení zdaňovania príjmov firiem. Menšie štáty, ako je napríklad Írsko, však tvrdia, že ponechanie sadzby dane z príjmu právnických osôb na nízkej úrovni je hlavným faktorom ich narastajúcej konkurencieschop­nosti. Je otázne, či takáto politika nízkeho zdaňovania príjmov firiem bola a je naozaj prínosom a mala by sa zachovať, pretože aj Írsko čelilo vážnym finančným problémom a muselo si požičať od medzinárodných veriteľov na splátku svojho dlhu.

Íri sú však z najhoršieho vonku a po rokoch v ekonomickom raste opäť na čele Európy.
Stále majú vysokú zadlženosť. Íri robili radikálne reformy v školstve, zdravotníctve, vo verejnej správe a v dôchodkovom systéme, takže v prípade zlepšovania ekonomickej situácie v krajine sa nedá všetko pripísať len nezvyšovaniu korporátnej dane. Myslím si, že tak členské štáty, ako aj únia samotná potrebujú v súčasnosti zvýšiť svoje príjmy, ktoré by mali byť využité na podporu investícií, infraštruktúry či na rôzne vzdelávacie programy pre mladých ľudí.

Takže podľa vás by sa mali viac zvyšovať dane pre firmy?
Dlhodobo tvrdím, že vyššie dane pre podniky a ľudí s vyššími príjmami by sa mohli viac podieľať na riešení naliehavých sociálnych problémov v Európe. Dá sa to docieliť cez harmonizovaný základ dane z príjmu právnických osôb či prípadne minimálnou úrovňou dane z príjmov v rámci EÚ. Únia ako celok sa dostáva pod konkurenčný tlak nízkych daní pre firmy zo štátov mimo Európy. Je potrebné to teda zjednotiť v rámci členských krajín EÚ. Nemyslím si, že nízke korporátne dane, ako som spomínal v prípade Írska, zákonite znamenajú, že firma vytvára nové pracovné miesta. Veľmi často tieto podniky využívajú nízke zdanenie na to, aby v danej krajine zaevidovali hlavné sídlo firmy a tu aj prelievali zisky z krajín, kde reálne pôsobia. Ukážkovým príkladom je firma Amazon, ktorá si takto zaregistrovala sídlo firmy v Luxembursku a využívala tak nízke daňové zaťaženie. Brusel už aktuálne vyšetruje podobné dohody medzi Írskom a spoločnosťou Apple, Holandskom a reťazcom kaviarní Starbucks a medzi Luxemburskom a automobilkou Fiat.

V prípade firmy Amazon išlo aj o údajnú dohodu so štátom. Vyšetrovanie prípadu vyvolalo otázniky nad bývalým dlhoročným premiérom Luxemburska, súčasným šéfom EK Jeanom-Claudom Junckerom a jeho úlohou v daňovej politike tejto západoeurópskej krajiny.
Paradoxne, práve to dopomohlo k tomu, že Európska komisia tlačí ešte viac na prijímanie opatrení na zastavenie daňových únikov. V poslednom čase badať väčšiu politickú vôľu zastaviť to. Aj v prípade Grécka vidieť, že sa krajina v tomto smere pohla dopredu.

Mnoho ekonómov však tvrdí, že zvyšovanie daní pre firmy podkope krehký ekonomický rast v Európe.
Tvrdia to pravicoví ekonómovia, ktorí sú presvedčení, že v dlhodobom horizonte to môže poškodiť hospodársky rast únie. Vyhlasujú, že sa takýmto spôsobom presunie kapitál mimo Európy. Tieto obavy však nie sú podporené faktmi.

A vaše tvrdenie je podporené akými faktmi?
Pozrite sa napríklad na škandinávske krajiny, ktoré majú vysoké daňové zaťaženie, no takisto aj malé rozdiely v platoch. Sú to najúspešnejšie ekonomiky v rámci EÚ, a neboli sme pri nich ani v čase krízy svedkami znižovania financií do rozvoja investícií. Krajiny, ako je napríklad Švédsko, ukazujú, že nízke príjmové rozdiely a väčšie daňové zaťaženie najmä lepšie zarábajúcich ľudí majú za následok väčšiu sociálnu súdržnosť, ale sú aj konkurencieschop­nejší. Najbohatší ľudia odovzdávajú štátu na daniach takmer polovicu svojho platu. Krajina však ponúka ľuďom za to sociálne istoty. Majú dobre nastavené školstvo, výrazne podporujú výskum a inovácie. Štát ponúka aj adekvátnu pomoc rodinám pri starostlivosti o dieťa, teda vytvára podmienky na to, aby mohli matky skombinovať prácu a rodinný život.

Švédi napríklad nemajú garantovanú minimálnu mzdu ako iné krajiny únie.
Vo Švédsku, a vôbec v škandinávskych krajinách, nie je minimálna mzda stanovená zákonom, tamojšia tradičná sila odborov však fakticky zabezpečuje primeranú výšku platu kolektívnymi zmluvami.

Spomínali ste však lepšie zarábajúcich ľudí, nie zdaňovanie podnikov.
Švédsko nemá také vysoké daňové zaťaženie firiem ako napríklad Nemecko či Francúzsko, ale je rovnaké ako v prípade Slovenska, teda na úrovni 22 percent. Krajina však dlhodobo potvrdzuje, že je stále lákadlom pre zahraničných investorov.

Ľudia však platiť vyššie dane nechcú aj preto, lebo nevidia, že za ich peniaze štát skvalitňuje verejné služby, že jazdia po lepších cestách, majú kvalitnejšie školy a dobrú zdravotnú starostlivosť.
Súhlasím s vami, že jedným z problémov je hlboká nedôvera k tomu, kam smerujú vládne výdavky. Týka sa to mnohých členských štátov EÚ. Ľudia v škandinávskych krajinách, ako je Švédsko, majú najväčšiu dôveru v štát a v to, kam smerujú dane, ktoré mu odvádzajú. Preto sú aj ochotní akceptovať vysokú úroveň zdanenia. Nemecko a Francúzsko sú niekde uprostred. Veľká Británia a Írsko sú zase na opačnom konci. Tam ľudia dávajú prednosť nízkemu daňovému zaťaženiu, neveria štátu. Ešte horšie je to v prípade krajín strednej a východnej Európy, kam patríte aj vy. Ak ľudia nevedia, kam smerujú ich dane, respektíve ich politici míňajú neúčelne, a nevidia to na lepších cestách a dobrej kvalite verejného sektora, plateniu sa vyhýbajú.

Čoraz viac sa stupňujú protesty ľudí v uliciach európskych miest. Na moje prekvapenie aj vo Veľkej Birátnii, konkrétne v Cambridgei, inak pokojnom študentskom meste, je množstvo ľudí, ktorí verejne prejavujú nespokojnosť s tým, že sa životná úroveň Britov nezvyšuje tak, ako tunajšia vláda deklaruje.
V prvom rade je nutné povedať, že vo všeobecnosti majú štáty s veľkými príjmovými rozdielmi nespokojnú spoločnosť, sú menej produktívne a viac ekonomicky nestabilné v dlhodobom časovom horizonte. Ako ste spomenuli, liberálne orientované ekonomiky, ako je napríklad Veľká Británia alebo Írsko, ktoré dekády deklarujú vysoký stupeň sociálnej nerovnosti, však majú periodicky slušný ekonomický rast s pribúdajúcimi pracovnými miestami. Treba vidieť aj odvrátenú stránku tohto „úspechu“. Krajiny majú vyšší stupeň kriminality a chorobnosti ako iné štáty Európy. Tento problém dobre vysvetľuje známa kniha The Spirit Level: Why Equality is Better for Everyone (Rovnováha, alebo prečo je rovnosť výhodná pre každého, v slovenskom preklade, pozn. red.) od britských akademikov Richarda Wilkinsona a Kate Pickettovej, ktorí ilustrujú, že čím väčší stupeň sociálnej nerovnosti, tým väčšie ekonomické problémy má krajina.

Niektorí ekonómovia zase tvrdia, že ekonomický úspech štátu stojí na diverzifikovanej spoločnosti.
Považujem to za ilúziu. V dlhodobom horizonte ekonomicky najúspešnejšie krajiny sú tie, kde štát vytvára podmienky na sociálnu rovnosť ako napríklad Nemecko, Švédsko, Fínsko či Dánsko. Liberálne orientované ekonomiky ako Veľká Británia, Írsko, ale aj Spojené štáty americké ukazujú, aké nebezpečné môžu byť príliš veľké sociálne rozdiely medzi ľuďmi. Pre krajiny je to finančná záťaž, keď musia riešiť narastajúcu kriminalitu, ako aj fakt, že sa zdravie ľudí zhoršuje. Mnoho ľudí preto zostáva ekonomicky neaktívnych.

Aj Junckerova komisia aktuálne presadzuje väčšiu liberalizáciu trhu ako podporu rastu a tvorby nových pracovných miest.
Je to politicky veľmi nebezpečné pokračovať v tomto trende, pretože ekonomická realita väčšiny členských štátov únie vykazuje stále vysoké čísla nezamestnaných a znižovanie životnej úrovne bežných ľudí. Napríklad u nás vo Veľkej Británii síce vláda vytvára nové pracovné miesta prostredníctvom pružnejšieho trhu práce a zavádza samoreguláciu pre podniky a finančný sektor, no nerieši problémy, ako sú nízka kvalita práce, výška mzdy a stabilné pracovné zmluvy. Najmä mladí ľudia bojujú, aby získali prácu na trvalý pracovný pomer, ale väčšinou sa dostávajú do akejsi pasce nezamestnanosti alebo krátkodobej pracovnej príležitosti, ktorá je veľmi nízko finančne ohodnotená. Ide o „zero hour contract“, teda máte nestabilnú prácu, bez garantovanej výšky mzdy, ako aj počtu odpracovaných hodín. Firma si vás zavolá iba vtedy, keď ma zákazky a potrebuje ľudí. Táto forma práce je veľmi riskantná a nerieši problém. Aj tí, čo majú stabilnú prácu, však pociťujú, že platy nejdú hore úmerne tomu, ako sa zvyšujú náklady na život. Je dôležité, aby Európska komisia riešila fakt, že narastá počet ľudí, ktorí sú klasifikovaní ako chudobní pracujúci alebo pracujúci na hranici chudoby. Toto musí byť v prvom rade európska priorita, nie stupňovanie liberalizácie trhu. Úspech jednotného európskeho trhu spočíva v tom, že bežní ľudia vnímajú hmotné výsledky pokroku v každodennom živote.