Odišiel Roman Kaliský, prvý hlas na križovatke dejín

Raz so zbraňou v ruke, ako príslušník partizánskeho oddielu Jánošík v časoch Slovenského národného povstania, predovšetkým však perom: prvýkrát na Zjazde slovenských novinárov v máji 1963, keď sa začínalo česko-slovenské predjarie, a potom v marci 1992, to sa už rozhodovalo o dovŕšení emancipačného zápasu Slovákov a o vzniku ich demokratickej štátnosti.

Pochádzal z Kališťa, malej dediny, ktorá sa koncom leta 1944 stala jedným z centier Partizánskej republiky. Nacisti ju za to vypálili, časť obyvateľov vyvraždili. „Keď všetko dotlelo, odišli ako z poľovačky,“ napísal Kaliský v spomienkovej črte Bola raz jedna dedinka. "S korisťou, rabovali z domov, čo len mohli. Aj chlieb. Aj posledné zemiaky. Nechali stáť šesť domov, len tak z pasie.“ Patril medzi veľkých autorov týždenníka Kultúrny život v jeho najlepšom období. V roku 1963, na vrchole reportérskej slávy, však vystúpil proti režimu. Na novinárskom zjazde vyhlásil, že politické vedenie spoločnosti iba deklaruje snahu vysporiadať sa s chybami a zločinmi 50. rokov. Na dôkaz svojho tvrdenia ukázal prstom na predsednícky stôl zjazdového rokovania, kde sedel bývalý minister spravodlivosti, priamo zodpovedný za zinscenované politické procesy.

Na Slovensku sa už vtedy začal politický odmäk, Kaliský mohol zostať v redakcii, po roku 1968 však dostal zákaz publikovania a dve desaťročia pracoval v robotníckych profesiách. Jeho čas prišiel zase v novembri 1989.

„Napoly intelektuál, napoly robotník,“ napísal o ňom neskôr spisovateľ Vladimír Mináč, "drvený starým režimom a bez milosti, príliš hrdý na to, aby prijal pomoc, osamelý aj medzi osamelými… vyzeral medzi budajovkami temer neprístojne, starodávno, akoby bol zablúdil na tribúnu z iného sveta.“ Krátko bol riaditeľom Slovenskej televízie, potom sa však vrátil k písaniu, publikoval najmä v Literárnom týždenníku a Koridore. V tomto denníku vyšla 10. marca 1992 aj jeho pamätná výzva, zvolávajúca na matičné zhromaždenie v Bratislave.

„Príďme a povedzme sebe aj im: Zbohom, federácia, dosť bolo, rozdeľme sa v pokoji!“ napísal. Podľa Mináča bol Kaliského hlas prvý, „ako prvý začal hovoriť: občan nemôže byť slobodný v neslobodnom národe“.

O desať rokov po tejto udalosti Kaliský v rozhovore pre Pravdu toto svoje prvenstvo (azda zo skromnosti) poprel, zároveň však povedal: "Pre mňa bol vznik samostatnej Slovenskej republiky vyvrcholením zmyslu slovenskej histórie. Bol to rozsudok dejín, proti ktorému niet odvolania. Ak som k nemu aspoň za máčny mak prispel, nežil som nadarmo.“

Od roku 1994 bol Roman Kaliský na dôchodku, ešte mu vyšlo niekoľko kníh, pravidelne prispieval do médií, závažné state (napríklad o nevyhnutnosti očistiť Maticu slovenskú) uverejnil aj v našom denníku. V posledných rokoch sa už pre chorobu odmlčal, ale až do svojich posledných dní, ako nám povedala jeho dcéra Gabriela Kaliská, sa živo zaujímal o dianie doma i vo svete. S Romanom Kaliským odchádza kus najnovšej slovenskej histórie.

Česť jeho pamiatke!