Prečo by Ukrajina a Gruzínsko mali byť členmi NATO

Dimitrios Triantaphyllou, Univerzita Kadira Hasa, Istanbul | 21.01.2016 11:30
NATO, centrála, Brusel, vlajky Foto:
Vlajky 28 členských štátov pred sídlom NATO v Bruseli.
Veľa som sa v poslednom čase zaoberal jednou otázkou. Súvisí s tým, či je vhodný čas, aby NATO na svojom nadchádzajúcom summite 8. – 9. júla 2016 vo Varšave pozvalo Gruzínsko a Ukrajinu do svojich radov.

Táto otázka alebo, lepšie povedané, toto inštinktívne presvedčenie bolo ďalej posilnené premysleným zásahom Ruska v Sýrii v rámci neutíchajúcej snahy byť uznávané ako globálna mocnosť, ktorá je rešpektovaná a s ktorou sa konzultuje všetko, čo sa deje na tejto planéte, v márnej snahe vymazať z pamäte anexiu Krymu a pokračujúcu prítomnosť na bojiskách v Donbase.

Koniec koncov zdá sa, že časy Bosny a Kosova, keď Západ v 90. rokoch 20. storočia konal a diktoval podmienky mieru na Balkáne, vystriedala jeho nervózna neistota, pokiaľ ide o to, ako sa vyrovnať so stále agresívnejšou, bojovnejšou a nestabilnejšou Ruskou federáciou, ktorá prvýkrát ukázala svoje zuby počas krátkej päťdňovej vojny s Gruzínskom. A od času anexie Krymu naznačuje, že jej kroky sú podľa medzinárodného práva legitímne.

Prejav ruského prezidenta Vladimira Putina z 18. marca 2014, v ktorom sa snažil vysvetliť, že anexia Krymu je v súlade s pravidlami medzinárodného práva, je majstrovským dielom preberania a prekrúcania noriem, ktoré sú jemu a jeho vláde zjavne cudzie, keď hovorí: Naši západní partneri na čele so Spojenými štátmi sa vo svojej praktickej politike nechcú riadiť medzinárodným právom, ale právom zbraní. Sú presvedčení o svojej výlučnosti a výnimočnosti, o tom, že môžu rozhodovať o osude sveta a že len oni musia mať vždy pravdu.

Správajú sa, ako sa im zapáči – tu i tam používajú silu proti suverénnym štátom a budujú koalície založené na princípe: „Kto nie je s nami, je proti nám“. Tejto agresii sa snažia dodať legitimitu tým, že v medzinárodných organizáciách presadzujú prijímanie potrebných rezolúcií, a pokiaľ to z nejakého dôvodu nevyjde, jednoducho ignorujú BR OSN aj celú OSN.

Putinovo Rusko sa nevzdalo svojej snahy o vytvorenie eurázijskej alternatívy v podobe Euroázijskej únie založenej na ideológii tzv. euroazianizmu, ktorá podľa Davida Lana „zahŕňa súbor predstáv založených na histórii, inštitúciách a hodnotách“ cárskeho Ruska a Sovietskeho zväzu, ako aj „hodnoty generované spoločnou historickou skúsenosťou rusky hovoriacich ľudí, konzervatívnym náboženským učením pravoslávnej cirkvi, kolektívnou úlohou štátu legitimizovanú silným vodcom a povinnosťou inštitúcií ,slúžiť ľudu‘.“ To všetko je reakciou alebo opozíciou voči Západu, čiže „iným“, ktorých charakterizuje neoliberalizmus a globalizácia.

Prečo je to, čo sme práve spomenuli, významné? Jednoducho preto, lebo ak sa má euroazianizmus stať relevantným, je použitie sily nevyhnutné na udržanie susedov a medzinárodného spoločenstva pod kontrolou. Koniec koncov bývalý ruský prezident Dmitrij Medvedev v roku 2011 pripustil, že „NATO by už teraz bolo rozšírené o bývalé sovietske republiky, keby Rusko v roku 2008 nebolo vpadlo do Gruzínska na obranu rebelského regiónu“.

Napriek ruskej prítomnosti na gruzínskom a ukrajinskom území je podpora vstupu do Aliancie v oboch krajinách veľmi vysoká. Zmena postojov na Ukrajine bola skutočne pozoruhodná. Zatiaľ čo v roku 2009 členstvo v NATO podporovalo iba 21 percent Ukrajincov a asi 60 percent bolo proti nemu, z prieskumu Nadácie demokratickej iniciatívy z júla 2015 vyplýva, že v hypotetickom referende by podporilo vstup do NATO až 64 % voličov. V Gruzínsku je podpora členstva v NATO ešte väčšia. Prieskum Medzinárodného republikánskeho inštitútu Gruzínska z februára 2015 ukazuje, že je na úrovni 78 %.

To všetko sa deje v čase, keď je vnímanie Ruska a Putina na celom svete pomerne negatívne. Podľa prieskumu inštitútu Pew Research Center uskutočneného v auguste 2015 „v krajinách zapojených do prieskumu dôveruje tomu, že Putin urobí vo svetových záležitostiach to, čo je správne, v priemere iba 24 %“.

Avšak kombinácia spoločného úsilia zo strany Ruska a medzinárodného spoločenstva, ako aj existujúce okolnosti zlepšili globálne postavenie Ruska. Otázkou je, či to musí byť za cenu toho, že Gruzínsko a Ukrajina budú ponechané mimo západného bezpečnostného systému, do ktorého sa snažia dostať.

Príspevok Ruska ako veľkej konštruktívnej sily k dosiahnutiu júlovej dohody medzi Iránom a krajinami P3 + 3, ako aj jeho účasť v rozhovoroch o Ukrajine v Minsku viedli k zásadnej zmene obrazu Ruska ako medzinárodného vydedenca tým, že prinútilo zvyšok medzinárodného spoločenstva zaujať ráznejšie stanovisko k situácii v Sýrii a podporovalo myšlienku, že ISIS môže byť porazený, len ak režim Bašára Asada zostane pri moci. Aj útoky v Paríži podporili „geopolitický posun“, ktorého výsledkom je, že Západ prijíma Rusko ako privilegovaného partnera v boji proti medzinárodnému terorizmu.

Čo to znamená pre osud Ukrajiny a Gruzínska? Existuje riziko, že budú „obetované“ momentálnym vyšším záujmom, keď je pravdepodobné, že v záujme zachovania jednotného frontu proti terorizmu bude programu varšavského summitu zrejme dominovať kolektívna obrana skôr ako ďalšie rozširovanie.

Rozhodnutie prizvať len Čiernu Horu, hoci je to v záujme stability a bezpečnosti juhovýchodnej Európy oprávnené a vítané, je iba formálnym potvrdením názoru, že rozšírenie NATO je vždy na programe Aliancie, a je aj znamením toho, že rozširovanie nebude v blízkej budúcnosti najvyššou prioritou.

Je to aj signál, že krajiny ako Gruzínsko, ktoré už zaplatilo daň za svoju prozápadnú voľbu, ktoré splnilo všetky povinnosti podľa MAP a naplnilo Individuálny akčný plán partnerstva, bude aj naďalej platiť cenu za svoju zemepisnú polohu a nikdy nebude schopné plne uniknúť z ruských pazúrov. To isté platí aj v prípade menej hviezdneho žiaka, u ktorého však stále rastie politický konsenzus o pristúpení k NATO, v prípade Ukrajiny.

Taktické rozhodnutie Západu upokojovať Rusko dostalo prednosť pred strategickou voľbou rozšírenia a vytvorenia hrádze proti veľmi reálnej možnosti eventuálneho úpadku stále agresívnejšieho Putinovho režimu v slabej krajine, ktorý použije všetky dostupné prostriedky, aby sa udržal pri moci.

Stojí ponechanie Ukrajiny a Gruzínska napospas supom za to? Aj keď sa dnes Putinovo Rusko stalo nevyhnutným a konštruktívnym hráčom na medzinárodnej scéne, robí to preto, že to považuje za dôležité pre svoje národné záujmy. Prečo by stratégia rozširovania Aliancie mala tým trpieť? V skutočnosti môže byť teraz ten správny čas na rozširovanie, lebo je v záujme Západu, aby posilnil svoj štandardný liberálno-demokratický priestor.

Veď napokon škoda na suverenite Gruzínska aj Ukrajiny už bola spáchaná a Rusko si nemôže dovoliť ďalej ich provokovať bez toho, aby bolo ochotné riskovať národnú samovraždu v prípade, že by ťarcha použitia „práva zbraní“, z ktorého Putin obviňuje Západ, padla naňho a na jeho režim.

Celý komentár (v angličtine) si prečítajte na www.defencematters.org

odkaz
Defense Matters, NATO

Projekt Defence Matters vznikol v spolupráci s európskymi médiami OnAlert (Grécko), Foreign Policy (Rumunsko), LETA News Agency (Lotyšsko)

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ