Židovské dievčatá netušili, do akej hrôzy idú

Milan Kráľ, Pravda | 25.03.2016 07:00
transport židov, druhá svetová vojna, Foto:
Nacistickí pohlavári sa 20. januára 1942 na tajnom stretnutí vo Wannsee dohodli, že Európa musí byť vyčistená od Židov.
Zo svojej vlasti odchádzali v presvedčení, že idú za prácou. Vlaky ich však doviezli do tábora smrti. Na Veľký piatok uplynie 74 rokov od prvého transportu slovenských Židov do Osvienčimu.

Nacistickí pohlavári sa 20. januára 1942 na tajnom stretnutí vo Wannsee dohodli, že Európa musí byť vyčistená od Židov. Vedenie Slovenského štátu proti tomu neprotestovalo, naopak, s fašistami kolaborovalo.

Na príkaz vtedajšieho predsedu vlády Vojtecha Tuku bol 25. marca 1942 vyslaný prvý transport z Popradu, v ktorom bolo 1¤000 mladých žien a dievčat zo Šarišsko-Zemplínskej župy, do nemeckých koncentračných táborov. Týmto sa začala prvá etapa deportácií Židov zo Slovenska, pod názvom Akcia Dávid.

"Z východného Slovenska ich začali zvážať už týždeň pred prvým transportom. Zhromažďovali ich v miestnych kasárňach. Podľa rozprávania pamätníčok vôbec netušili, do akej hrôzy idú. Hovorili im, že ich vezú na robotu mimo hraníc Slovenského štátu.

Keď prišli do koncentračného tábora Auschwitz, mali dojem, že blúznia, že to nie je možné. Videli tam ženy s oholenými hlavami, v oblečení, ktoré sa šatami ani nedá nazvať, s drevákmi na nohách," hovorí Pavol Mešťan, riaditeľ Múzea židovskej kultúry.

Už cesta vlakom bola tragická. V každom dobytčom vagóne boli dve vedrá, v jednom bola pitná voda, druhé slúžilo ako toaleta. Kým vlak prišiel do cieľa, bol v každom vagóne neznesiteľný zápach a nebolo čo piť.

Vlak síce zastavoval na niektorých staniciach, ale Židom nikto nesmel nič podať. Keď sa železničiari začali sťažovať na zápach, vagóny upravili. Do podlahy vyrezali diery, a tie slúžili ako WC.

V každom transporte muselo byť tisíc ľudí. Vlakovú súpravu tvorilo 25 vagónov, do jedného natlačili 40 ľudí. V prvom transporte boli dievčatá a ženy vo veku od 16 do 30 rokov. Keď sa nepodarilo zhromaždiť dosť dievčat v požadovanom veku, naložili aj 14-ročné.

Slovensko sa zaviazalo, že za každého vyvezeného Žida zaplatí Nemecku 500 ríšskych mariek. Tieto peniaze musela dodať Ústredňa Židov, čo bola za Slovenského štátu ich jediná verejnoprávna inštitúcia. Každý vagón bol zatvorený reťazou a zámkou. Aj tieto reťaze a zámky zaplatila židovská ústredňa.

V každom transporte muselo byť tisíc ľudí. Foto: YADVASHEM.ORG
transport židov, druhá svetová vojna, V každom transporte muselo byť tisíc ľudí.

Väzni z prvých transportov boli ubytovaní v Auschwitzi I., v bývalých kasárňach. Potom sa začal stavať o tri kilometre ďalej smutne známy tábor Auschwitz-Birkenau neďaleko poľského mesta Osvienčim, v ktorom boli aj plynové pece. Auschwitz-Birkenau bol najväčší nemecký vyhladzovací tábor v dobe nacizmu.

Deportovali sem približne 2,5 milióna ľudí. Z nich tu bolo približne 1,1 milióna povraždených – v plynových komorách, zastrelením alebo zomreli na následky týrania a chorôb. Auschwitz, čiže Osvienčim, sa stal symbolom holokaustu.

"Asi hodinu predtým ako prišli dievčatá z Popradu, prišlo do Auschwitzu 999 žien, čo si odpykávali tresty ako prostitútky a zlodejky. Presunuli ich sem z Ravensbrücku, aby robili väzenské dozorkyne.

Boli voči väzňom kruté a velitelia tábora si veľmi pochvaľovali, že to bol výborný materiál, čo im z Ravensbrücku poslali," dopĺňa Pavol Mešťan spomienky tých, čo Osvienčim prežili.

Po židovských dievčatách prišli na rad mladí muži, potom celé rodiny. Niektorým sa podarilo prežiť v úkrytoch. Viere Barátovej (80) z Trenčína najskôr v marci 1942 odvliekli otca, o pol roka neskôr aj matku. Mala vtedy iba sedem rokov, jej brat tri.

Obaja rodičia v Auschwitzi zomreli. Keď odviedli otca, mama sa pol roka ukrývala v trenčianskej nemocnici na psychiatrickom oddelení, umožnil jej to vtedajší primár. Potom sa rozšírilo, že budú razie v nemocnici a budú brať do transportu všetkých Židov, ktorí sa tam ukrývajú.

Viera Barátová sa neskôr dozvedela, že mame dali injekciu, ktorá vyvolala vysokú teplotu. Chceli ju preložiť na chirurgiu, že má byť operovaná na slepé črevo, aby sa odvlečeniu vyhla. Ale iný lekár nad ňou vyriekol ortieľ, že pacientka simuluje. Tak ju zobrali a odviezli do Auschwitzu. Hneď po príchode išla do plynovej komory.

„Ťažko sa mi o tom hovorí, aj keď je to po toľkých rokoch. Mám doteraz pohľadnicu, ktorú mi v deň odchodu zo psychiatrie poslala mama k 7. narodeninám. V nej sa lúči so mnou aj s bratom. Z Trenčianskych Teplíc, kde sme dovtedy žili u mojej babky, sme museli odísť. Situácia sa zhoršovala, každý nás poznal a každý vtedy udával Židov. Tak sme sa presťahovali do Trenčína,“ spomína na toto obdobie Viera Barátová.

S bratom a babkou bývali na Námestí sv. Anny, ale udali ich susedia. Starú mamu zobrali do pracovného tábora Nováky a detí sa ujala teta. „Bývali sme na Biskupickej ulici, pamätám si, že domáca pani sa volala Katarína Hašková. Po niekoľkých mesiacoch sme sa presťahovali na Hasičskú ulicu, kde sme zostali až do oslobodenia,“ povedala pani Barátová.

Ako je možné, že ľudia tieto hrozné tragédie dokážu spochybňovať a zľahčovať? Pavol Mešťan pripomína, že spochybňovanie holokaustu sa začalo hneď po vojne. Fašisti a nacisti boli veľmi prezieraví, snažili sa zničiť čo najviac kompromitujúceho materiálu. Povedali si, že ak nezostane dokumentácia, tak nič z toho, čo sa udialo, nebude pravda. A dnes vidíme, že sa nemýlili.

V súčasnosti je podľa Mešťana situácia taká, že čím ďalej sme od momentu prvého transportu a následného holokaustu, tým sa stretávame s väčším a väčším počtom ľudí, ktorí holokaust spochybňujú. Ľudia oveľa ľahšie podliehajú ideológii neonacizmu, neofašizmu a v podmienkach Slovenska aj neoľudáctva. "Je to úplne zvrátené, je to ideológia zla, ktorá opantala ľudí.

Najľahšie je vyhovoriť sa na školu. A čo rodiny? A predsudky, ktoré sú stále v rodinách a prenášajú sa na deti? Prídu k nám deti a kladú otázky. Podľa toho vieme, čo sa mohli dozvedieť doma, ale určite nie v škole.

Napríklad sa spýtali, či je pravda, že Židia používajú ľudskú krv do macesov. Všetky tie predsudky, ktoré sú v rodinách, u ich starých rodičov a preniesli sa na rodičov, sú aj medzi deťmi," upozorňuje Pavol Mešťan.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ