Diskusie o účinných sociálnych modeloch majú priniesť novodobý rozmer solidarity, ktorá umožní odstrániť bariéry medzi členskými štátmi EÚ a čo najviac sa priblíži potrebám občana. Európsky sociálny model naberá na význame v čase globálnej finančnej a ekonomickej krízy, ktorá je oveľa horšia ako kríza v tridsiatych rokoch minulého storočia. Politická vôľa spolupracovať a rôznorodosť prístupu zúčastnených štátov nedávali v minulosti reálnu šancu širšiemu zosúladeniu v sociálnej oblasti. Až Lisabonská zmluva dôkladne určila, že Európa je založená na právach a hodnotách, na slobode, solidarite a bezpečnosti. Zachovávajú sa a posilňujú sa „štyri slobody“: individuálna, politická, hospodárska a sociálna sloboda všetkých európskych občanov.
Ultraliberálne reformné pokusy boli a sú európskym tradíciám cudzie. Súčasnosť dokazuje, aké sú vzdialené humanizmu a sociálnej vyváženosti, prehlbujú priepasti medzi regiónmi a občanmi. Ignorovanie významu štátu, vyváženosti verejného i súkromného sektoru, spoliehanie sa trhový samovývoj a odmietanie vyváženosti uplatňovaných trhových pravidiel so štátnymi regulačnými opatreniami v prospech občanov doviedlo svet do súčasnej situácie. Blahobyt pre horných desaťtisíc a vzrastajúca chudoba ohrozujú sociálny zmier a stabilitu spoločnosti i civilizácie. Nekritickí, zaslepení zástancovia neoliberálnych teórií však stále aj po udalostiach na svetových finančných trhoch fetišizujú otázku ekonomického rastu a moc peňazí. Neoliberálna pravica prezentuje názor, že len prostredníctvom hospodárskeho rastu sa napriek otváraniu nožníc medzi bohatstvom a chudobou uskutočňuje sociálna politika a znižovanie chudoby sa považuje už len za jeho vedľajší produkt. Trh vie efektívne tvoriť zdroje, ale nevie ich spravodlivo rozdeľovať.
Harmonický a udržateľný rozvoj spoločnosti nesúvisí iba s otázkou ekonomického rastu, ale aj s otázkou prerozdeľovania zdrojov a sociálnych práv. Trhové hospodárstvo musí mať aj sociálny, ekologický, vedomostný a humanizujúci rozmer. Život ukázal, že izolované vnímanie pružnosti trhu práce je len slepou uličkou fetišu ekonomického rastu. Vedie k väčšej ekonomickej neistote zamestnancov, nerovnosti, nezabezpečuje plnú a najmä produktívnu zamestnanosť.
Hlavnými výzvami pre konkurencieschopnosť slovenskej ekonomiky a dlhodobo udržateľný rast, tak ako sa konštatovalo nedávno na rokovaní k Lisabonskej stratégii v Paríži, je zvýšenie kvality, najmä odborného vzdelávania, výstupov výskumu, vývoja a inovácií, ako aj odstraňovania bariér v záujme efektívnejšieho využívania podnikateľského potenciálu.
