Foto: Juraj Chlík (reprofoto z publikácie Identity Petržalky)
Juraj Chlpík sa však v rámci niekoľkoročného dokumentárneho projektu Identity Petržalky nevenoval len najmladším. Na jeho fotkách a vo filme sú ľudia, ktorí bývajú v Petržalke iba preto, lebo nemajú inú možnosť a sú na sídlisku nešťastní. Ale aj takí, ktorí si tu zvykli, či si dokonca bývanie v panelákoch obľúbili. Akú správu možno podať o nových Petržalčanoch, 120-tisícovej komunite, ktorá ešte pred 35 rokmi vôbec neexistovala?
Správa o bývaní
Predovšetkým, že je rôznorodejšia, ako sa na prvý pohľad môže zdať. „Celú túto rozsiahlu štvrť postavili opakovaním niekoľkých jednoduchých vzorov bytov, domov a blokov. V očiach Bratislavčana navyknutého na štýlovú pestrosť Starého Mesta sa táto štvrť premieňala na plochý labyrint, kde sa cítil stratený, lebo mu chýbali orientačné body a všetko vyzeralo rovnako,“ píše v predslove filozof Miroslav Marcelli, ktorý sám býva v Petržalke.
Juraj Chlpík však Petržalku zobrazil inak. „Pri mojej práci som sa dostával často do súkromia ľudí, na rôzne obhliadky pri hľadaní miest na filmovanie. A vždy ma fascinovalo, ako si človek dokáže upraviť vlastný priestor, aby sa v ňom cítil príjemne. Že čo k tomu vlastne potrebuje,“ opisoval impulzy k svojmu projektu Chlpík, ktorý sám vyrastal v paneláku, nie však v Petržalke, ale v inej bratislavskej mestskej časti Karlova Ves.
Okolo roku 2003 teda začal vyhľadávať známych, ktorí žili v Petržalke, a vytvárať im fotografické diptychy. Nafotil ich portrét v jednotnom improvizovanom štúdiu a vedľa neho umiestnil fotografiu ich petržalského bytu. „Neraz to boli absurdné obrazy, inokedy príliš okázalé, provokovalo ma to zisťovať viac,“ spomína Chlpík. Zbierku teda ustavične rozširoval, hľadal vekové či sociálne kategórie, ktoré mu ešte chýbali, či typy bytov, ktoré dovtedy nemal nafotené.
Výsledok bol pozoruhodný. Napriek tomu, že pri fotografiách bol jediný údaj – počet dní, mesiacov či rokov, ktoré už daná osoba prežila v Petržalke, dalo sa z tých obrazov aj tak veľa vyčítať. Štartovú čiaru, teda panelový holobyt, mali všetci rovnakú, no časom sa niektoré byty menili na knižnice, iné na telocvične, drevené chalúpky, jednoducho na niečo také rozmanité, čo dokonale kontrastovalo s uniformitou vonkajšieho prostredia.
„Ja som tými fotkami nechcel hodnotiť, čo je dobré a čo zlé. Len som sa snažil podať správu výtvarnou formou. A postupne som začal uvažovať, kedy skončiť, kedy ten projekt považovať za dostačujúci,“ vysvetľuje Chlpík. To prvé zavŕšenie napokon nastalo v roku 2006, keď z fotiek po dlhej selekcii vybral niektoré dvojice, ktoré vystavil veľmi príznačne na Novom moste, ktorý spája Staré Mesto a Petržalku.
„Bol to skvele utrafený projekt. Niežeby sa z času na čas neobjavili na plochách oceľového mosta aj vizuálne diela, ale nikdy nie tak prepojené s geniom loci ako v Chlpíkovom prípade. Na chodníku moderného mosta, pre ktorý v šesťdesiatych rokoch zdemolovali podstatnú časť Starého Mesta, sa objavili portréty hrdých obyvateľov sídliska,“ napísal o výstave z roku 2006 riaditeľ Mesiaca fotografie Václav Macek.
Správa o ľuďoch
Výstava napokon na moste vydržala len dvanásť dní. Potom ju zničili vandali. Zrejme samotní Petržalčania. Možno aj to bol symbolicky jeden z podnetov, aby projekt ešte pokračoval. Fotografie ľudí s ich príbytkom vypovedali síce mnohé, Chlpík však počas rozhovorov so svojimi objektmi nadobudol pocit, že by ich mal nechať aj prehovoriť. A tak začala vznikať ďalšia správa – tentoraz v podobe dokumentárneho filmu.
„Kde som chodil ako muzikant, tam som si nosil v puzdre Dalího spánok a kde som bol čo i len týždeň, tak som si to zavesil nad posteľ a do kokakolovej fľašky som si dal ružu a cítil som sa tam doma. Ale tu sa necítim doma,“ načrtol atmosféru filmu hneď v úvode jeden z účinkujúcich Petržalčanov. Dokumentárny film však už zachádzal aj za hranice príbytkov. Staval Petržalčanov do kontextu celého sídliska, ktorému sa naučili hovoriť domov.
Z ich výpovedí sa často zdalo, akoby ani po 35 rokoch Petržalka nebola viac, ako len nocľahárňou. Mnohí mali dobré slovo práve a jedine na svoj príbytok. „V tom byte sa cítim dobre. Ale ja viac ako týždeň nevydržím v Petržalke, musím ísť do centra,“ hovorila jedna z Petržalčaniek. Výpovede o izolácii však nepramenili len z anonymného prostredia, ale aj z blízkych susedských vzťahov.
„Ja sa veľmi so susedmi nestýkam, nezaujímam sa o nich a nechcem, aby sa oni zaujímali o mňa,“ vyznala sa mladá žena. „My máme takú super susedu, ktorá vie, že máme kolieskové kreslo, rolldor, tvrdí, že v tom byte nebývame traja, lebo ona počuje viac nôh…“ pridala svoju skúsenosť študentka.
A priatelia? „Mám tu jedného takého. No, jedného. Jedného,“ dodáva muž, ktorý v Petržalke býva od prvej triedy na základnej, teda už 28 rokov.
Vyplýva z toho, že život na sídlisku je nešťastný? „Tak aj z toho zažitého pocitu, čo mám ja z paneláku v Karlovej Vsi, viem, že to určite nie je ideálne bývanie. Ale ľudia mi hovorili aj o mnohých pekných stránkach. A praktických – blízkosti do centra, parkoch, zeleni… Podľa mňa väčšina ľudí si naozaj zvykla. Ale je to také zvláštne miesto,“ nevedel napriek niekoľkoročnej práci úplne uchopiť svoj pohľad na Petržalku ani sám Chlpík.
Správa o identite
Práve preto asi muselo prísť zavŕšenie celého projektu. Treťou správou o sídlisku sa stala kniha fotografií Identity Petržalky, ktorá vyšla minulý týždeň. V nej sa veľké fotografie z výstavy a pocity z toho, aké je to byť Petržalčanom, miesia so zaujímavým doslovom publicistu Eugena Gindla. Okrem toho, že Petržalku opisuje ako nevlastnú sestru Bratislavy, využíva i text, v ktorom Marco Polo opisuje mongolskému chánovi mestá, ktoré spoznal a ktoré si vymyslel. Akurát Gindl za ne dosadzuje Petržalku.
"Keby som chcel opísať Petržalku a držal sa toho, čo som osobne videl a zažil, musel by som povedať, že je to mesto akoby vyblednuté, bez charakteristických čŕt, postavené bez ladu a skladu. Ale ani to by nebola pravda: v určitých hodinách na konci niektorých ulíc zazrieš naraz pred sebou niečo, o čom tušíš, že je to niečo vzácne, dokonca veľkolepé, chcel by si vyjadriť, čo to vlastne je, ale všetko, čo sa zatiaľ o Petržalke povedalo, zväzuje slová, núti ťa, aby si sa skôr opakoval, než aby si povedal niečo nové.
Obyvatelia Petržalky veria, že žijú v meste, ktoré vyrastá iba z mena Petržalka, ale Petržalku, ktorá vyrastá zo zeme, nevidia. Ani mne, a to som si chcel uchovať v pamäti obe mestá pekne odlíšené, neostáva nič iné, ako hovoriť iba o jednom z nich, pretože spomienka na to druhé sa rozplynula, pretože nebolo slov, ktoré by ju zafixovali," parafrázuje Gindl text spisovateľa Itala Calvina.
Opísať zmes 120-tisíc ľudí – vysokoškolákov, robotníkov, z východu, stredu i západu Slovenska, ktorí v Petržalke žijú, lebo musia, i preto, že chcú, ktorí nemajú spoločnú dlhoročnú históriu, to je naozaj úloha, ktorá nemá riešenie. Napriek tomu Chlpíkova niekoľkoročná práca za sebou zanecháva stopu, ktorá zaváňa akýmsi zvláštnym pocitom zo súčasnej Petržalky.
A možno ho opäť najlepšie vedia vysloviť tí, ktorí v novej, panelovej Petržalke prežili celý život. Keď sa Chlpík pýtal v úvode svojho filmu, čo ľudia vidia, keď sa pozrú z okna, každý menoval budovy a infraštruktúru v okolí. Len malé dievčatko povedalo – obláčiky. Nie že by si Petržalka voľkala na jednom z nich a bola čarovným miestom na život. Ale žijú v nej už aj ľudia, ktorí aj medzi panelmi vidia oblaky. Alebo si ich tam aspoň vedia predstaviť.