Prax je však taká, že sociálne zariadenia pre týrané ženy nie sú ani vo všetkých krajoch. Ženy sú nútené sťahovať sa z jedného sociálneho zariadenia do druhého. Nik totiž nerieši otázku, ako im zabezpečiť dostupné bývanie.
Sociálne zariadenia pre týrané ženy prevádzkujú župy alebo mestá, ktoré pre nedostatok peňazí začínajú takéto služby obmedzovať. Najčerstvejším príkladom je košická župa, ktorá do konca roka zruší krízové centrum na Adlerovej ulici v Košiciach. Pre 26 žien a 49 detí to znamená sťahovanie. Župa im síce ponúka ubytovanie v iných sociálnych zariadeniach, ale podľa matiek tie sú nevhodné pre deti. Náhradné bývanie si musia zohnať do konca roka. Tvrdia, že nemajú šancu.
Zariadenie núdzového bývania je súčasťou Strediska krízovej intervencie. Má kapacitu 73 miest, ktoré sú umiestnené v 19 bytoch. „Byty patria mestu Košice, ktoré nám ich prenajíma na základe nájomnej zmluvy. Ročne nás to stojí okolo 50-tisíc eur.Umiestnenie zariadenia v bytovom dome je dlhodobo problematické, pretože časť domu obývajú riadni nájomníci a časť je využívaná na sociálne účely. V bytoch prenajatých Stredisku krízovej intervencie sa dlhodobo nerobia žiadne rozsiahlejšie úpravy, pritom napríklad staré umakartové jadrá by to veľmi potrebovali,“ vysvetľuje vedúca odboru sociálnych vecí a zdravotníctva košickej župy Zuzana Jusková.
Ženy spísali petíciu, ktorú chcú odovzdať predsedovi kraja Zdenkovi Trebuľovi a druhú primátorovi Košíc Richardovi Rašimu. „Žiadame župana Trebuľu, aby zachoval toto zariadenie, a primátora Rašiho, aby na zachovaní tohto zariadenia spolupracoval so samosprávnym krajom,“ povedala obyvateľka centra Monika Lapošová. Pod petíciu sa podľa nej podpísalo 900 ľudí.
Ministerstvo sociálnych vecí sa však prikláňa na stranu župy. Aj ono považuje umiestnenie podobných zariadení v bytových domoch za problematické. „Nakoľko poskytovanie sociálnych služieb je výkonom samosprávnej pôsobnosti obcí a vyšších územných celkov, vo veci realizácie zámeru zrušenia predmetného zariadenia sociálnych služieb nemôže naše ministerstvo uplatniť svoj priamy vplyv,“ povedal Michal Jurči z komunikačného oddelenia ministerstva práce.
Na Slovensku celkovo funguje 44 zariadení núdzového bývania s počtom miest 1095. Záujem o takúto pomoc je však väčší. Podľa Evy Sopkovej z občianskeho združenia Pro Familia sú navyše zariadenia núdzového bývania prechodnou stanicou. „Slovensko nemá vytvorenú sieť zariadení pre týrané ženy. Putujú zo zariadenia do zariadenia s deťmi ako turistky. Aj ony sú marginalizovaná skupina, ktorá si nevie sama poradiť s riešením svojich problémov. Presunú ich stále inde, ale nevyrieši sa problém dlhodobejšieho cenovo dostupného bývania,“ poukazuje na problém Sopková.
Občianske združenie, ktoré založila, nakoniec muselo zavrieť krízové centrum. Dôvodom bol nedostatok prostriedkov na ďalšie financovanie. „Málokto to povie, ale spôsob financovania štátnych a neštátnych zariadení nie je rovnocenný. Navyše sa niekoľko rokov nemenil, pričom náklady išli hore,“ dodala.
Chýbajú tiež ženské domy, ktoré sú v krajinách západnej Európy bežné. Neposkytujú len ubytovanie, ale aj právne poradenstvo a komplexné služby pre týrané ženy a sú na utajenej adrese.
Podľa Dušany Karlovskej zo združenia Fenestra, ktoré sa zaoberá ochranou a právami týraných žien, je situácia dlhodobo zlá. „Ubytovacích zariadení pre týrané ženy je na Slovensku málo, v niektorých krajoch nie sú vôbec. Jediné zariadenie, ktoré spĺňa aj európske štandardy, je v Trebišove,“ hovorí Karlovská. Zákon o sociálnych službách síce definuje, že aj týrané ženy môžu bývať v zariadeniach sociálnych služieb, no ich postavenie osobitne nerieši.
Slovensko nenapĺňa štandardy Rady Európy a Európskej komisie a riešenie týraných žien existuje len na papieri. „Formálne sa robí na ministerstve sociálnych vecí veľa krokov, pripravuje sa projekt týkajúci sa násilia páchaného na ženách, poradenské centrá, ženské domy či krízové centrá. No reálne sa nič nerieši a reálne sa situácia nemení,“ vykresľuje situáciu Karlovská.