Stredoškolákov, ktorí v týchto dňoch začali posielať prihlášky na vysoké školy, však priťahujú iné povolania. „Najviac ľudí sa hlási na právo, medicínu, ekonómiu a cudzie jazyky, nie na pedagogické smery,“ uviedla výchovná poradkyňa trenčianskeho Gymnázia Ľ. Štúra Dagmar Mikulová.
Dôvodom môžu byť podľa odborníkov nízke platy v školstve, kde začínajúci učiteľ zarobí okolo 14-tisíc korún. Šéf Asociácie štátnych gymnázií Pavol Sadloň si myslí, že príčin je viacero. „Je to aj dôsledok toho, že škála ponúkaného vysokoškolského štúdia sa v posledných rokoch rozšírila,“ povedal.
Pre gymnazistov už takmer nie je vôbec zaujímavá elementárna pedagogika, ktorá vzdeláva učiteľov prvého stupňa. Priznali to aj viaceré pedagogické fakulty.
„Je pravda, že sa uchádzači hlásia aj z rôznych stredných odborných škôl, združených či učilíšť s maturitou,“ povedala prodekanka Renáta Bernátová z Pedagogickej fakulty Prešovskej univerzity. Ani na Trnavskú univerzitu sa na tieto smery nehlási veľa gymnazistov. „Je ich pomenej, študenti prichádzajú najmä z pedagogických škôl, ale aj odevných a strojníckych priemysloviek,“ dodal Branislav Pupala z univerzity.
Podobnú skúsenosť má aj prodekan Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre Peter Seidler, situáciu však nevidí dramaticky. „Ak študent, ktorý je absolventom priemyslovky alebo učilištia, nepodá dostatočný intelektuálny výkon, po prvom ročníku skončí,“ zdôraznil.
Dekan Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského Oto Majzlan tvrdí, že problém s klesajúcou úrovňou uchádzačov nemá. Napriek tomu chce predškolskú pedagogiku zatraktívniť tým, že spolu s ňou ponúkne aj štúdium cudzích jazykov.
Presné údaje o tom, aká je skladba študentov učiteľských programov, rezort školstva nevedie. Čísla Ústavu informácií a prognóz v školstve však poukazujú na to, že školy si už medzi uchádzačmi vyberajú menej ako kedysi.
Kým pred piatimi rokmi sa na pedagogickú fakultu dostal v priemere jeden zo štyroch, v súčasnosti je to len jeden z dvoch uchádzačov. Sú pritom aj školy, kde sa na učiteľské programy dostane každý, kto chce.
Výskumy, ktoré nedávno zverejnil britský týždenník The Economist, potvrdzujú, že najúspešnejšie školské systémy vo svete majú prísne sito na učiteľov a v školách učia len tí najlepší. Nesúvisí to pritom iba s peniazmi, ktorými ich zaplatia.
Vo Fínsku, ktoré patrí v školstve medzi špičku, sa kladie dôraz na vzdelávanie pedagógov, všetci musia mať magisterský titul. V Južnej Kórei sa učitelia základných škôl vyberajú z najlepších piatich percent absolventov, v Singapure a Hongkongu z najlepších tridsiatich percent.
Práve tieto krajiny dopadli najlepšie pri testovaní OECD, pokiaľ ide o vedomosti a zručnosti žiakov. Učiteľov pritom neplatia nadpriemerne. Naopak, štáty s najvyššími učiteľskými mzdami, ako je Nemecko, Španielsko a Švajčiarsko, nie sú na špici.
„Vo Fínsku je vysoký status učiteľa, u nás sa toto povolanie necení, učiť nie je prestíž a mladí ľudia si myslia, že kariéra je v tejto oblasti nemožná,“ konštatovala odborníčka na školstvo z Konzervatívneho inštitútu Zuzana Humajová. Podľa nej je kľúčom k zmene školská reforma, ktorá by zatraktívnila školy a ich prostredie.
Minister školstva Ján Mikolaj (SNS) chce problém riešiť zlepšením postavenia učiteľa, lepším platom a kariérovým rastom. Podľa šéfa školských odborov Jána Gašperana to situáciu zlepší. „Predpokladám, že tak do piatich rokov od prijatia zákonov,“ myslí si Gašparan. O tom však pochybuje Pupala z Trnavskej univerzity. „Maturant ešte neuvažuje o tom, či ho čaká nejaký kariérový rast,“ poznamenal.
Učiteľ bol kedysi pojem, dnes to neplatí
Stať sa učiteľom nemôže každý, na to sa treba narodiť, tvrdí bývalý pedagóg, 85-ročný Juraj Bobko z Prešova. Celý svoj profesionálny život venoval škole. Keď začal učiť, bol ako kantor pre ľudí v dedine „pojmom“. Do dôchodku odchádzal koncom 80. rokov, učiteľské povolanie medzitým stratilo svoj niekdajší lesk.
„Začal som vyučovať v roku 1945 na trojtriednej škole v Spišskom Hrušove, býval som na súkromnom byte a stravoval som sa na fare,“ spomína. V obci sa okrem vzdelávaniu venoval kultúre, nacvičoval divadlo. „Farár, učiteľ, notár a žandár boli vtedy najdôležitejšie osoby. Spomínam si na jeden vtedajší satirický časopis, kde bol na prvej strane zobrazený učiteľ s veľkou nošou na chrbte. V nej bolo popísané, čo robí. Bolo tam skoro všetko, okrem pôrodnej asistentky,“ hovorí.
Neskôr ho úrady poslali na západné Slovensko, kde 13 rokov učil v meštianskej škole v Močenku. Riaditeľoval v slovenskej škole v Tešedíkove a v polovici 60. rokov sa presťahoval do Prešova. „Tam som bol učiteľom, riaditeľom a sedem rokov školským inšpektorom,“ dodáva.
V školstve pôsobil takmer 40 rokov, počas toho prešla zmenou učiteľská profesia aj tí, ktorí ju vykonávajú. Už pred dvadsiatimi rokmi, keď učiteľstvo opúšťal, bolo podľa neho toto zamestnanie pre niektorých východiskom z núdze.
„Na pedagogické fakulty išli mnohí iba preto, že ich neprijali inde. Hlavný dôvod, pre ktorý sa to ešte zhoršilo, vidím v slabom finančnom ohodnotení. Mladí ľudia idú dnes za biznisom a učiteľstvo je slabo platená, veľmi náročná práca,“ hovorí Bobko.
Podľa Bobka učiť nemôže hocikto. „Dieťa je človek s veľkými myšlienkami,“ tvrdí. Podľa neho deti ľahko odhalia, ak učiteľ nemá potrebné nadanie, vzťah k škole a nemôže byť pre ne vzorom.