"Pri športe si mladí ľudia rýchlo nájdu spoločnú reč. Prichádzajú k nám deti s rôznymi kultúrnymi a náboženskými zvyklosťami, kresťania, moslimovia, sikhovia, budhisti, hinduisti. My ich zvyky rešpektujeme a rešpektujú sa aj oni navzájom," vraví Jarmila Horváthová, sociálna pracovníčka detského domova.

Je to na Slovensku jediné zariadenie určené pre deti z cudzích krajín, ktoré sa ocitli na našom území bez sprievodu dospelých. Otvorili ho v roku 2005 a odvtedy sa v ňom vystriedalo vyše 700 malých utečencov. Momentálne je ich tu ubytovaných 23.

"Každé z nich má za sebou pohnutý osud a strastiplnú cestu. Mnohé utekali z domu pred vojnovým konfliktom, iné pred náboženskými represiami, niektoré vyhnala chudoba. Prichádzajú v zúboženom stave, úplne zničené. V nemocnici ich potom dávajú dokopy," hovorí o obyvateľoch tohto domova jeho riaditeľ Štefan Hlaváč.

Najsilnejšie naňho zapôsobil príbeh troch sestier z Čečenska, ktoré majú 7, 9 a 12 rokov. Keď prišli, pri maľovaní obrázkov používali len čiernu, tmavozelenú a iné pochmúrne farby. Dnes sú z nich veselé deti ako hociktoré iné. Riaditeľovi nosia žiacku knižku na podpis a volajú ho tato.

"Po roku Červený kríž našiel ich rodičov, a tak by sa mala rodina konečne opäť zlúčiť. Zatiaľ som im o tom nepovedal, pretože už viackrát boli prípady, že malo prísť k zlúčeniu, ale napokon sa nekonalo. Potom deti prežívajú strašné muky," dodal Štefan Hlaváč.

Veľa maloletých utečencov prichádza z Afganistanu, Somálska a Moldavska. Niektorí majú možno viac ako 18 rokov, ale pretože sú zvyčajne bez dokladov, detský domov sa riadi súdnym rozhodnutím. Čo ich čaká ďalej? Môžu požiadať o azyl alebo tolerovaný pobyt, môžu odísť do inej krajiny, ak tam žijú ich rodičia alebo súrodenci, alebo sa môžu vrátiť do vlasti.

"Chcem tu zostať. V Afganistane by som musel znova bojovať, strieľať na ľudí, a to nechcem. Preto som ušiel. Tu chodím do školy a učím sa slovenský jazyk," hovorí Mohammed Ismail, ktorý je na Slovensku 7 mesiacov.

Sana Sanaie je tiež z Afganistanu a na Slovensku žije už dva roky. Nechce rozprávať o tom, ako sa sem dostal, podľa mimiky to však musela byť hororová cesta. Vraj cestoval vyše mesiaca, ani nevie, cez ktoré krajiny. Chytili ho na českej strane hneď za hranicami a poslali späť na Slovensko.

"Mám strach vrátiť sa do Afganistanu, stále mám strach. Preto sa niekedy nemôžem dobre učiť, stále musím myslieť na to, že doma je vojna, čo je s bratom a ostatnou rodinou. Dúfam len, že jedného dňa sa tam vojna skončí a všetci budeme spokojne žiť, že tam bude bezpečie, aby Afganci neutekali," povedal Sanaie.