Malý Siegbert chodil do škôlky vždy v nezvyklom oblečení, zakaždým trochu mrzutý, vždy mierne vychudnutý, predovšetkým v zime. Rodičia ho nenechávali jesť jedlo zo škôlky, musel mať jedine doma pripravené vločky. Prechladnutie u neho trvalo vždy mimoriadne dlho, pretože ísť k doktorovi alebo brať prášky, to u Siegbertových rodičov neprichádzalo do úvahy. Chlapec sa musí zoceliť, vysvetlili jeho vychovávateľke Doreen Krugerovej.
Pesničku, ktorú si pred ňou občas spieval, ultrapravicovú verziu uspávanky Mesiac vyšiel, už Doreen Krugerová nerozdýchala. Pre štvorročného, ktorý si pospevuje nenávistnú pieseň, nie je v jej materskej škole miesto. Doreen Krugerová je šťastná, že už tam malý Siegbert nechodí. „Keď neprišiel, z úľavy som sa rozplakala.“ Je si však vedomá, že tým zo Siegbertovho života zmizla posledná spojnica s normálnym, rozmanitým svetom.
Siegbert sa v skutočnosti nevolá Siegbert, ani Doreen Krugerová nie je pravé meno učiteľky, ktorá má strach z ľudí, ako sú Siegbertovi rodičia. Pracuje v škôlke na severe Nemecka medzi Rostockom a Schwerinom, v ktorej okolí sa usadili desiatky rodín neonacistov, ktorí sa tam snažia rozložiť školy, škôlky a ďalšie zariadenia svojou ideológiou.
Pôvabný tehlový kostolík, čarovný dedinský rybník, občas vo vzduchu volavka: tak vyzerá meklenburské Švajčiarsko, Fontaneland. V tejto idyle tu však podľa odhadov odborníkov evanjelickej cirkvi vyrastajú deti ako Siegbert asi v 60 rodinách. Volajú sa Arwin, Thor, Hildegund alebo Freya, nehovoria o pizzi, ale o zeleninovom koláčmi, neoslavujú Vianoce, ale germánsky sviatok Yule. A už štvorroční chalani často vedia, ako niekomu vykrútiť ruku a že Árijci sú lepší ako ľudia z „menejcenných národov“.
Ich rodičia sa považujú za Artamanov, krajne pravicovú nacionalistickú sektu, ktorá existovala už v čase Weimarskej republiky a neskôr sa zlúčila s Hitlerjugend. Niektorí sú úzko napojení na NPD alebo na iné ultrapravicové organizácie, časť ich vzišla z neonacistickej Vikingskej mládeže, Sliezskej mládeže alebo dnes už zo zakázaného spolku vlasti verná nemecká mládež (HDJ). V idyle meklenburského Švajčiarska, kde toho okrem čistého vzduchu a lacných pozemkov moc nie je, chcú teraz vychovávať v tomto duchu aj svoje deti.
„Neonácek s holou hlavou je na vymretie. Hnedí sú stále múdrejší, chodia tu v kravate a v oblekoch s jemným prúžkom alebo v oblečení z ekologických materiálov,“ tvrdia vedúci niekoľkých škôlok z okolia, ktorí si tiež nepriali byť menovaní.
Otec, ktorý sa chce nechať zvoliť do rodičovskej rady; matka, ktorá ide ako doprovod s deťmi na výlet a upečie im niečo na cestu; rodičia, ktorí navrhnú, že by sa spoločne mohla škôlka nanovo namaľovať. Rodičia z krajne pravicovej scény sú často veľmi angažovaní a aktívni, hovoria. Nezačnú hneď rozprávať lži o holokauste alebo štvať proti cudzincom, ale snažia sa získať dôveru personálu škôlky a ostatných rodičov.
„Čím sú milší, tým sú nebezpečnejší,“ dodáva. Jedna z pracovníčok v škôlke je aj politička a bojovníčka, ktorá sa nechce zmieriť so zmesou ľahostajnosti, strachu, rezignácie a slepoty, ktorú pozoruje u mnohých rodičov a vlastných spolupracovníkov. V škôlkach, za ktoré zodpovedá, nechala zrušiť tajné voľby do rodičovskej rady a učiteľky dostávajú školenia o demokracii a pluralizme. Čo to prinesie? Pokrčí ramenami.
Výchovné ideály novej pravice sú často kompletne prevzaté z čias nacizmu. Chlapci musia byť silní, odolní a vytrvalí, dievčatá sa majú naučiť, ako sa postarať o domácnosť a hospodárstvo. Na letných táboroch HDJ alebo iných organizácií sa učia názvy germánskych mesiacov a existujú fotografie organizovaného polovojenského výcviku detí predškolského veku.
Fyzické i psychické násilie je na dennom poriadku, tvrdí jedna dievčina, ktorá na takomto tábore bola. Do hlavy tam vtĺkajú bezpodmienečnú oddanosť vodcom v ich paralelnom svete a prepracovaný odpor voči inštitúciám „normálnej spoločnosti“. Vyrastá tak nová generácia pravicových extrémistov? Generácia, pre ktorú je nenávisť voči cudzincom normálna?