V pomlčkovej vojne sa bojovalo o spojovník

Spoločný štát mal zrazu dva názvy. Pre Slovákov to bolo Česko - Slovensko, kým pre Čechov - Československo. Pred 20 rokmi tak rozhodli poslanci federálneho parlamentu v presvedčení, že našli šalamúnske riešenie. Čoskoro však zistili, ako veľmi sa mýlili.

28.03.2010 10:02 , aktualizované: 10:36
Česko-slovensko, československo
Ilustračné foto
debata

Hoci išlo o spojovník, ktorý predsa spája, pre nasledujúce udalosti sa aj v historiografii ujalo označenie „pomlčková vojna“. Sprevádzali ju vášnivé spory, masové petície i pouličné demonštrácie. Spustilo ich prijatie ústavného zákona o názve republiky z 29. marca 1990.

Spisovateľ Anton Hykisch ho považuje za „paškvil, aký nemá obdobu ani v medzinárodnom práve, ani v geografii či kartografii“. Podľa neho totiž kodifikoval „nerovnoprávnosť za každú cenu“.

Konečnej podobe tohto zákona však predchádzala vyše dvojmesačná diskusia, ktorú v dobrej viere otvoril svojím návrhom iný spisovateľ, vtedy už prezident Václav Havel.

Mohla za to moravská orlica?

Nech sa náš spoločný štát opäť menuje Československá republika, navrhol 23. januára 1990 Havel. To znamenalo vypustiť z platného názvu prívlastok „socialistická“.

Proti tomu sa verejne neozval nikto. Už na druhý deň však priniesol bratislavský rozhlas názory niektorých historikov na iný problém. „Federatívny princíp usporiadania nášho štátu najlepšie vyjadrí názov Česko (pomlčka)slovenská republika,“ vyhlásil Ján Bobák z Historického ústavu Matice slovenskej.

Bobák bol zrejme prvý, kto s tým vtedy prišiel. Nasledovala polemika, ktorá by za iných okolnosti patrila najskôr do nejakého jazykovedného či historického časopisu, v tom čase však rýchlo ovládla politickú scénu v Prahe i Bratislave.

Predpokladá sa, že všetko by možno prebehlo pokojnejšie, keby Havel najprv návrh konzultoval s hlavnými politickými hnutiami OF a VPN či s národnými orgánmi. Spoľahol sa však iba na svojich poradcov. V nedávno vydaných pamätiach mu to vyčíta vtedajší podpredseda slovenskej vlády Vladimír Ondruš.

Iní mu zase zazlievajú, že zmenu názvu štátu zahrnul do jedného „balíka“ s novou podobou štátneho znaku, ktorá nedostatočne zvýrazňovala svojbytnosť Slovenska. Prezident totiž navrhol do centra znaku umiestniť moravskú orlicu ako „motív naše dva národy spájajúci“.

Slovenský historik Anton Hrnko, neskôr známy ako politik SNS, vzápätí prišiel s protinávrhom: na ľavej strane znaku český lev, na pravej – slovenský dvojkríž. A nič viac!

Slovensko Slovákom!

Už koncom januára sa v uliciach Bratislavy objavili nápisy a letáky s heslom Slovenskom – Slovákom! „Nekonečné diskusie o zmenách názvu štátu boli vodou na mlyn formujúcim sa nacionalistickým zoskupeniam,“ napísal o niečo neskôr Fedor Gál.

V médiách začali vychádzať články, v ktorých autori pripomínali Pittsburskú dohodu z 30. mája 1918, kde sa hovorilo o budúcom „česko-slovenskom štáte“. Argumentovali aj parížskymi mierovými zmluvami, v nich sa nový štátny útvar v strede Európy označoval dôsledne cez spojovník ako „L'etat tchéco-slovaque“ alebo „Tchécho – Slovaquie“.

Už 8. februára 1990 vyjadrilo predsedníctvo Slovenskej národnej rady znepokojenie nad spôsobom prípravy viacerých zákonov federácie. O týždeň na to slovenská vláda vedená Milanom Čičom priamo navrhla, aby sa názov spoločného štátu písal so spojovníkom buď ako „Republika Česko-Slovensko“ alebo „Federácia Česko – Slovensko“.

Ako však upozorňuje český historik Jan Rychlík, spoločný štát Česko – Slovensko už raz v dejinách existoval, hoci veľmi krátko: od 22. novembra 1938 do 14. marca 1939. V pamäti českého národa oživoval tento názov spomienky na pomníchovskú (druhú) republiku a nasledujúce časy neslobody.

Džin nacionalizmu bol vonku

Krátko po prijatí ústavného zákona zažila Bratislava prvú masovú demonštráciu za samostatné Slovensko.

Praha sa spamätala a 23. apríla 1990 federálny parlament naprával chybu, keď rozhodol o novom názve „Česká a Slovenska federatívna republika“. V českej časti Snemovne národov však návrh prešiel až na opakovaný pokus a iba o jediný hlas!

Džin nacionalizmu bol však vonku a čoraz viac rozleptával česko-slovenské. Už 3. mája 1990 napísal český spisovateľ Ludvik Vaculík v Lidových novinách: „Česi nikdy nebudú schopní splniť slovenské predstavy o podobe spoločného štátu, a preto by bolo lepšie, keby sa oba národy kultivovane rozišli.“ O dva a pol roka sa to aj stalo.

Nedávno Havel verejne pripustil, že v januári 1990 urobil zrejme chybu, zároveň však dodal, že problém by sa beztak vynoril pri nejakej inej príležitosti. Zmena názvu nemohla uspokojiť prebudené ašpirácie Slovákov.

„Svet vždy vníma mnohonárodnostný štát ako štát väčšinového národa,“ poznamenáva v tejto súvislosti Rychlík.

debata chyba