Prečo sa vlastne začali stavať vysoké budovy?
Z prirodzenej túžby ľudí po výškach, po lietaní či pohľade zhora. Vertikalita je aj určitý mužský symbol. Vyjadruje moc a schopnosti. To všetko sa premietlo aj do architektúry. Najprv v podobe sakrálnych stavieb, neskôr do symbolov moci alebo sídiel významných firiem.
Išlo pritom len o psychologický moment?
Azda spočiatku. Vysoké budovy sú často aj praktickejšie. Jednoduchšie sa v nich komunikuje. Výškový rozdiel sa dá ľahko prekonať výťahom, zatiaľ čo v horizontálnych sa nabeháte. Prvoradá pri výstavbe vežiakov je však ekonomika. Mrakodrapy vyrastajú hlavne vo finančných centrách, kde je málo miesta a drahé pozemky.
Je pravda, že Manderla na Námestí SNP bol prvým bratislavským mrakodrapom?
Áno. Dal ho vybudovať začiatkom 30. rokov minulého stročia Rudolf Manderla, podnikateľ s mäsom a mäsovými výrobkami. Inšpirovalo ho americké Chicago, ktoré navštívil. Až o niekoľko desaťročí vznikli sídla Slovenskej televízie, Stavebnej fakulty STU, Presscentrum. Sú to stavebne nekvalitné objekty, pod ktoré sa podpísala vtedajšia stavebná výroba. Všetky si vyžadujú zásadné rekonštrukcie.
Stoja však mimo centrálnej mestskej oblasti. V nej v 90. rokoch vyrástla Národná banka Slovenska. Onedlho tu pribudnú vysoké objekty na Kollárovom námestí, na rohu Starohorskej aj Fazuľovej ulice. Nie je v tom chaos?
Mestu chýba koncepcia výškových budov. V prvom desaťročí tohto storočia však vznikol návrh, podľa ktorého sa výstavba vežiakov mala sústrediť po obvode centrálnej mestskej časti, napríklad na križovatkách radiál s tangentou. Jedným z nich je centrála VÚB a rozostavané objekty na Mlynských nivách. Stavebný proces však beží ďalej, treba ho usmerniť. Aby sme sa vyhli chybám typu Aupark Tower. Treba si uvedomiť, že developerom ide najmä o zisk. Postavia domy a obratom ich predajú. Mali by sme konkrétne menovať tých, čo sa eticky previnia nevhodnými zásahmi do obrazu mesta, čím poškodia historickú hodnotu Bratislavy. Či už ide o úradníčku s pečiatkou, starostu či bohatého investora. A okrem toho dosiahnuť, aby sa chybné rozhodnutia dali zvrátiť. Nie je predsa možné, že na území mesta vyrastie to, s čím sa jeho predstavitelia a väčšina obyvateľov nestotožnili!
Ako je to s vežiakmi v iných európskych mestách?
Viedeň sa poučila. V 50. rokoch v jej centre postavili 14-poschodový dom. Zistili, že to bola chyba. Nezopakovali ju. Vežiaky sa koncentrujú v Donaucity a Wienerbergu. Paríž ich má na rozvojovej osi Defance a tiež v okrajových štvrtiach, kde boli priemyselné budovy. V historickej časti Ríma by ste výškovú budovu márne hľadali. Chaoticky sa však rozvíja Moskva. Eldorádom výškových budov je tretí svet, najmä Šanghaj a Čína.
Aké problémy so sebou prinášajú domy s početnými poschodiami?
Ich vybudovanie je veľkým zásahom do štruktúry mesta. Zatienia výhľady, zmenia prúdenie vzduchu, mikroklímu. Určite si to po dokončení mrakodrapu na Šancovej všimnú obyvatelia v okolitých domoch. Vznikne tu nový dopravný uzol. Tých tisíc ľudí sa sem potrebuje dostať MHD či autom, musia parkovať, jesť, vzrastú nároky na prevádzky služieb. Iná bude sociálna štruktúra ľudí, ktorí sa sem nahrnú.
Tešiť sa azda možno z bytov, s ktorými sa vo vežiakoch tiež ráta. V Bratislave stále chýbajú.
Lebo je tu veľa zamestnaneckých príležitostí. Za prirodzené bývanie sa však považuje také, ktoré je v zeleni a dosahuje výšku stromov. Vo vežiakoch sa budujú najmä apartmány a luxusné vyhliadkové byty, ktoré však nevyriešia bytový problém. Skôr slúžia na dočasné ubytovanie. Na vyšších poschodiach okrem toho vznikajú problémy s otváraním okien pre veterné prúdy. Spomenul by som aj ďalšie odcudzovanie sa ľudí, ktoré sme doteraz spájali iba s veľkými sídliskami. V obrovských domoch bude žiť množstvo ľudí, ktorí spolu nebudú komunikovať, nebudú mať šancu sa poznať. Každý prejde vrátnicou a potom za sebou pribuchne dvere.
