Viac nožíkov pre deti! A menej testov

Americký technik Gever Tulley mal zamestnanie snov. Pracoval pre softvérovú spoločnosť Adobe pod skvelým šéfom. Navyše v oddelení, ktoré vymýšľalo, aký bude svet budúcnosti. "Neraz som sa však prichytil, ako sa zaoberám viac tým, prečo sa deti už nešplhajú po stromoch, ako by som uvažoval o ďalšej generácii dotykových displejov," priznal v rozhovore pre Pravdu Tulley, ktorý vystupoval na konferencii TEDx v Bratislave.

10.06.2012 09:01
Gever Tulley Foto:
Gever Tulley vystúpil na konferencii TEDx v Bratislave.
debata (11)

Organizátori ho na Slovensko pozvali práve preto, aby porozprával o svojej novej vášni. O alternatívnej škole, v ktorej sa neznámkuje a netestuje. O projekte Brightworks, ktorý Komenského školu hrou berie skutočne doslovne. Kým sa však Tulley dostal k vzdelávaniu omladiny, musel jej najskôr prinavrátiť slobodu a odvahu. Preto napísal knihu 50 nebezpečných aktivít, ktoré by rodičia mali povoliť svojim deťom.

Ako rodičia prijali knihu, v ktorej navrhujete, aby sa deti hrali s ohňom, používali nožíky či skúsili šoférovať auto?
Hneď po vydaní knihy ma na telefonický rozhovor oslovila britská rozhlasová stanica BBC. Moderátor sa ma bez okolkov spýtal, či si myslím, že vydaním takejto knihy ohrozujem životy detí. Tak som mu trpezlivo vysvetľoval, že tá kniha je vlastne o bezpečnosti. Že môže podnietiť diskusiu medzi deťmi a rodičmi o tom, čo je a čo nie je nebezpečné a ako rozpoznať skutočne rizikové situácie. On však pokračoval. Pýtal sa ma, čo by som povedal matke, ktorá si myslí, že sa vlastne aktívne snažím zabiť jej dieťa. V podstate som mu vlastne zopakoval predchádzajúcu odpoveď. V tom momente sa však ukázalo, že tá rozhorčená mama sedí priamo v štúdiu. Okamžite na mňa začala kričať. Nadávala mi, že navádzam jej deti, aby sa šplhali po stromoch. Paradoxne, to bola prvá vec, ktorú napadla.

Prečo sú dnešní rodičia podľa vás takí hákliví?
Žijeme v spoločnosti, kde médiá zohrávajú veľkú úlohu. Na jednej strane je to dobre. Máme prehľad. Správy potrebujú sledovanosť, a tak zaraďujú žiadané príspevky, ktoré hrajú na city. Takže sotva sa niečo zlé stane nejakému dieťaťu hocikde na svete, okamžite o tom vieme. Pravda je pritom taká, že deti sú dnes vo väčšom bezpečí, ako kedykoľvek predtým v histórii civilizácie.

Prednášate po celom svete. Vnímate chúlostivosť rodičov ako globálny problém? Alebo je to záležitosť Ameriky, kde pre tento fenomén extrémneho dohľadu nad deťmi máte už aj pomenovanie – helikoptéroví rodičia.
Funguje to všade. Povedal by som, že čím je krajina bohatšia, tým sú rodičia viac paranoidní. Myslia si, že robia skvelú vec, ale vlastne deťom berú slobodu. Nehovorím, že teraz by naším vzorom mali byť krajiny tretieho sveta. Ale svojím spôsobom tam niektoré deti majú zaujímavejšie detstvo.

Čo bolo vlastne vašou motiváciou, aby ste napísali takúto knihu?
Bolo to na základe dvoch pozorovaní. Všimol som si, že moderné detstvo sa len málo ponáša na to, ktoré si pamätám ja. Keď som bol malý, deti ešte pobehovali a vymýšľali, čo podľa mňa dnešnej generácii mladých chýba. Druhou vecou bolo, že rodičia dnes majú veľmi rozdielne názory na to, čo je a čo nie je nebezpečné správanie pre ich deti. A tá prehnaná opatrnosť je nákazlivá. Povedzme, že človek nechá svoje dieťa šplhať sa po strome. Príde k nemu iný rodič a povie mu – tak toto by som ja nikdy nedovolil. A veľa ľudí sa nechá ovplyvniť. Podľa mňa to však ničí detstvo a knihu som napísal preto, lebo som cítil, že na to niekto musí poukázať.

Takže vám len bolo ľúto, že súčasné deti už nemajú detstvo ako vy?
Práveže nie. Čím dlhšie som sa nad tým zamýšľal, tým viac som si uvedomoval, že takéto detské zážitky vedia formovať človeka, ktorý bude kompetentný. A teraz to myslím v tom najširšom zmysle slova. Poznáte to – keď vidíte človeka, u ktorého ste si istý, že ak sa situácia vymkne kontrole, on bude ten, ktorý si zachová chladnú hlavu a bude mať praktickú schopnosť uplatniť svoje znalosti. Takisto som rozmýšľal nad tým, že rovnako ako isté faktory z detstva môžu z človeka vytvoriť zlého dospelého, rovnako existujú aj vplyvy, ktoré vedia spôsobiť, že človek sa v živote raz zachová hrdinsky. Myslím, že plnohodnotné detstvo vie vytvoriť budúcich hrdinov.

Aj preto ste zrejme založili svoje zážitkové letné tábory. Aké typy rodičov vám zverili svoje ratolesti?
Prišli k nám deti, u ktorých sme hneď vedeli, že takým spôsobom, ako žijeme v tábore, žijú aj doma. Že majú slobody a dôvery až-až. O náš tábor mali záujem aj rodičia, ktorí mali obavy. Hovorili nám, vieme, že je to pre deti dobré, ale nechceme vedieť, čo sa tu s nimi deje, lebo by sme to nezvládli.

Ako vyzerá taký tábor?
Zakaždým je trochu iný. Ten prvý som sa snažil postaviť na tom, čo mi ide najlepšie. Na mojej celoživotnej vášni budovať veci. Najskôr som teda deti zaviedol do učebne bez stoličiek, povedal som im, nech si sadnú a začal písať svoje meno na tabuľu. Po chvíli sa ozvalo jedno dievčatko – ale veď tu žiadne stoličky nie sú! Tak som sa zatváril prekvapene a povedal, tak si nejaké postavíme. Bolo to výborné cvičenie, pri ktorom sa naučili robiť s náradím a zároveň to nebolo riskantné. Najhoršie, čo sa mohlo stať, bolo, že spadnú zo zle postavenej stoličky. Väčšie obavy mali druhý deň, keď sme stavali osem metrov dlhý most, ktorý viedol z mojej verandy na strom pri dome.

Vydržal?
Ale áno. To napätie, keď sme ho išli prvýkrát otestovať, to bolo čosi úžasné. Vtedy som už videl, že deti sú budovaním pohltené. Samy vymýšľali, čo by postavili ďalej. Nejako sme sa teda zhodli na húsenkovej dráhe. To už bolo naozaj náročné. Museli sme vybudovať nielen dráhu, ale aj vozidlo, ktoré bude schopné po nej jazdiť. Deti sa rozdelili na dva tímy a začali pracovať s veľkým nasadením. Vedeli, že v sobotu po ne prídu rodičia, takže mali reálny deadline. Ako v skutočnom živote. Tá motivácia predviesť rodičom skutočnú húsenkovú dráhu bola neskutočná. Deti na dráhe robili aj desať hodín denne, ťahali ma von, aj keď ja som bol už unavený. Napokon to stihli dokončiť v sobotu ráno, pár hodín pred príchodom rodičov.

Gever Tulley s deťmi z jeho letného tábora... Foto: archív Gevera Tulleyho
Gever Tulley Gever Tulley s deťmi z jeho letného tábora Tinkering School, ktoré postavili funkčnú húsenkovú dráhu.

To už celkom pripomína váš najnovší projekt. Alternatívnu školu Brightworks, v ktorej sa neznámkuje, netestuje, ale ktorá funguje práve na takýchto projektoch…
Áno, ale hneď na začiatku chcem upozorniť, že nejde len o konštrukčné projekty. Deti v období, keď by chodili na tradičnú základnú a strednú školu, u nás spravia asi 50 až 60 projektov z najrôznejších oblastí. V jednom z projektov napríklad napíšu román, v inom zahrajú divadelnú hru. Navyše, nikdy nie je presne vopred dané, aký bude výsledok.

Ako môže takáto škola vôbec fungovať?
V USA je niekoľko štátov, ktoré majú voľnejšie zákony, čo sa týka náležitostí, kto môže založiť školu a ako môže fungovať. V Kalifornii, kde sme založili Brightworks, to ide. Keby som obdobnú školu chcel založiť napríklad v Texase, nebola by šanca. A tak sa snažíme využiť túto možnosť a prípadne poslúžiť ako experiment, ktorý neskôr môže ovplyvniť celý školský systém. A nielen u nás.

Mohli by ste opísať, ako vaša škola funguje?
Máme trochu iný pohľad na rozloženie času pri vzdelávaní. Verejné školstvo vychádza z predpokladu, že existuje nejaká suma vedomostí, ktorú by sa deti mali do maturít naučiť. Túto sumu rozdelia od najjednoduchších po najzložitejšie časti. A potom tým kŕmia deti 45-minútovými lyžičkami. My v Brightworks si však myslíme, že keď nás pri učení niečo nadchne, tak potrebujeme viac času, aby sme nad tým premýšľali. Chceme sa s tou myšlienkou doslova hrať. Túžime jej porozumieť.

Ako je teda rozdelené vyučovanie na Brightworks?
Funguje v deväťtýždňových cykloch. Tie sú potom rozdelené na štyri týždne spoznávania, štyri vyjadrovania a jeden prezentácie.

Začnime teda spoznávaním.
Každý cyklus má svoju tému. Vysvetlím vám to na príklade. Povedzme, že téma je vietor. Úlohou učiteľa počas spoznávacej fázy je vytvoriť deťom intelektuálne a experimentálne zázemie pre spoznávanie vetra v každom smere a zmysle. Je potom na deťoch, ako si tieto poznatky pospájajú a čo konkrétne ich zaujme. Nechceme, aby vietor vnímali všetci rovnako, ale aby sa po tomto cykle na vietor pozerali z novej perspektívy, ktorá ich obohatila.

Ako to vyzerá v praxi?
Okrem toho, že s deťmi komunikujú učitelia, ktorých my nazývame spolupracovníkmi, chodia k nám na prednášky aj rôzni experti. Dôležité sú však zážitky. V prípade vetra napríklad vezmeme deti na oceán. Na skutočnú plachetnicu. Potom sa s nimi rozprávame o starodávnych námorných obchodných cestách, ktoré vietor a počasie všeobecne veľmi ovplyvňovali. Rozprávame sa aj o stavbe lode, navigácii… o pirátoch. Najpodstatnejšie je to, že deti majú zážitok, ktorý im zostane v pamäti. Nerozplynie sa ako kvapka v mori vyučovacích hodín. Je akýmsi stržňom, na ktorý sa potom nabaľujú ďalšie vedomosti. Samozrejme, že aj my trávime veľa času v učebniach a snažíme sa, aby deti využívali svoju fantáziu. Ale fantáziu treba aj kŕmiť. Pri takomto zážitkovom učení, a to máme odskúšané, si každé jedno dieťa nájde v rámci témy oblasť, ktorá ho naozaj zaujíma, fascinuje. Učiteľ ho potom povzbudzuje práve v tejto sfére. Ale to sa už dostávame k druhej, vyjadrovacej fáze.

Tá je o projektoch?
Áno. A opäť je to vlastne trochu iné, ako v tradičných školách. Keď sa nad tým zamyslíte, klasické vyučovanie je vlastne podstatne odtrhnuté od ďalšieho života. Rozdelenie pracovného dňa na 45-minútové bloky, kedy po skončení školy ešte nejaký taký denný rytmus zažívame? Väčšina z nás asi nikdy. Ľudia zväčša pracujú na nejakých projektoch, ktoré majú istú uzávierku. Niekedy niekoľko dní, inokedy týždne či mesiace. Tomu sa snažíme priblížiť aj my. Deti majú presne štyri týždne na to, aby dokončili svoj projekt. Sme v tom veľmi prísni. Pretože taký bude aj skutočný život.

O aké typy projektov ide?
Ako som už spomínal, nie je to vopred dané. Učiteľ sleduje deti vo fáze spoznávania a následne vytvorí skupiny žiakov, ktorých zaujímajú podobné veci. V tom prípade participujú na niečom, na čom majú jasný osobný záujem. Okrem toho, keďže každý je unikátny a každý prispeje čímsi iným, vytvoria spolu niečo, čo ich svojím spôsobom presahuje. Čo by sami žiaci nedokázali. Pri jednom cykle mali napríklad deti vytvoriť divadelnú hru. Jedna skupina hru písala, ďalšia budovala samotné divadlo. Deti museli spolupracovať, dopĺňať sa, aby výsledok stál za to.

Čo keď to nestihnú?
Prezentovať budú to, čo stihli spraviť. Z našich skúseností však vieme, že ich netreba nijako naháňať či napomínať. Pracujú totiž na niečom, čo ich fascinuje a čo chcú vidieť funkčné. Dokončené. Tie štyri týždne patria potom niekedy k ich najproduktívnejším obdobiam v živote. Je to ako s tou húsenkovou dráhou v letnom tábore. Deti na nej nepracovali desať hodín denne, pretože by chceli nejaké ocenenie. Robili to preto, aby tá húsenková dráha bola hotová. Keby to nestihli, rodičia by ich určite pochválili aj za rozostavanú atrakciu, ale deti nechceli odísť s tým, že postavili nefunkčnú dráhu. Deti si teda záverečný termín uvedomujú. A dokonca, už aj tie najmenšie sú schopné uprostred prác robiť takzvaný „triage“. Viete, čo to slovo znamená?

Nie.
Je to pôvodne francúzsky výraz. Používa sa v medicíne, keď sa určuje, ktorý pacient pôjde prvý na zákrok, kto ho potrebuje súrnejšie, či u koho je väčšia šanca na prežitie. My tak nazývame moment, keď si deti spolu sadnú a povedia si – dobre, nebude to mať tie zvončeky a farebný náter, ale bude to fungovať. Jednoducho pragmaticky korigujú svoj projekt tak, aby bol pred uzávierkou funkčný. Pritom sa z toho nevytráca hra. A v momente, keď sa stiera čiara medzi hraním a tvorením, keď máte z práce rovnako dobrý pocit, ako by to bola hra, vtedy ste kreatívni a produktívni.

Komu sa potom projekt prezentuje? A prečo až týždeň?
Všetkým. Nielen ľuďom zo školy či rodičom. Počas prezentácie robíme reklamu pred školou, lákame ľudí dnu. V jednom cykle o vtákoch napríklad deti sledovali, ako sa vyliahne kuriatko. Potom jedno z najmladších detí vyšlo pred školu a detským rukopisom napísalo na tabuľu – príďte sa pozrieť na kurča. Ľudia chodili s úsmevom dnu a pýtali sa – vraj tu máte nejaké kurča. (smiech) Ale aby som odpovedal na vašu otázku, túto fázu považujeme za dôležitú, pretože deti potrebujú aj reflexiu ich práce. V dnešnom svete súperia o pozornosť rodičov nielen s ich prácou, ale aj rôznymi aktivitami či počítačmi, smartfónmi… A ten moment, keď sa im podarí upútať pozornosť dospelého, je pre deti magicky. Veľa pre nich znamená. Preto im ho chceme dopriať.

Znie to veľmi zaujímavo. Ale dokážu desiatky vašich projektov nahradiť tisícky vyučovacích hodín?
V prvom rade si niečo povedzme o klasických vyučovacích hodinách. Sú školské osnovy tvorené z pohľadu potrieb dieťaťa? Málokedy. Skôr tu fungujú rôzne politické tlaky. U nás majú tvorby osnov na starosti jednotlivé štáty. A často to funguje takým spôsobom, že nejaký úradník si pozrie štatistiky, podľa ktorých americké deti zaostávajú za ázijskými v matematike. Čo teda urobí? Pridá štyri hodiny matematiky a škrtne hudobnú výchovu. V praxi vidíme, že tvorba osnov často ignoruje už viac ako storočné neurovedecké výskumy toho, ako sa deti učia, čo u nich funguje a čo nie.

Hodiny na tradičných školách predsa len aspoň v teórii pokrývajú všetky vedomosti, ktoré chce spoločnosť deťom odovzdať…
Keď si zavoláte maturanta a dáte mu povedzme zopakovať test z dejepisu zo základnej školy, možno vás prekvapí, koľko toho zabudol. Maturanti majú vo všeobecnosti veľké medzery. Mnohé vedomosti im vyleteli z hlavy. A túto skutočnosť si uvedomujú aj žiaci. U mnohých sa stane, že si napríklad na strednej škole uvedomia, že si pamätajú len pramálo vedomostí. Je to depresívne zistenie. Niektorí sa potom začnú učiť len toľko, aby mali dobré známky a mohli ísť na univerzitu. Iní úplne rezignujú.

Deti určite zabúdajú aj na vašej škole, nie?
Ale áno. A my na to rodičov aj upozorňujeme. Otvorene im hovoríme, že ich dieťa bude maturovať s medzerami. Školu však skončia ľudia, ktorí budú mať úžasnú schopnosť učiť sa. Budú učenie milovať, pretože sa im bude spájať s hrou. A to je podľa mňa charakteristika kompetentnej osoby. Človek, ktorý sa chce učiť celý život.

Vráťme sa však ešte raz k predmetom. Naozaj pri projektoch prejdú vaši žiaci všetkým, čo patrí k všeobecnému vzdelaniu?
Nie sú odkázaní úplne na seba, majú spolupracovníkov, ktorí ich usmerňujú. A naozaj to ide aj veľmi prirodzenou cestou. Povedzme, že žiak pracuje na projekte, v ktorom má postaviť loď. Lenže tá loď pláva príliš pomaly. Tých príčin môže byť neúrekom. Ako ich hľadá, začne využívať a učiť sa matematiku, geometriu, fyziku… A nie je to silené. Žiadne také, že keď zazvoní, končí sa hodina matematiky a začína sa niečo úplne iné. Nie. Je to súčasťou jedného prirodzeného procesu.

Vaša škola funguje len krátko, ale určite ste už kontaktovali univerzity, aby ste zistili, či o vašich žiakov budú mať záujem.
Spravil som to ešte predtým, ako som začal s prípravami. Zašiel som najskôr za tímom profesorov zo Stanfordskej univerzity, ktorý rozhoduje o prijatí nových študentov. Nakreslil som im, ako to celé bude fungovať a oni bez váhania povedali, že majú záujem. Mne to však nestačilo. Stanford je síce jedna z najprestížnejších škôl v Spojených štátoch, ale je to tiež progresívna univerzita, kde vznikli projekty ako Google. Takže som tak trochu očakával, že budú za. A tak som zašiel aj na tradičnejšiu školu Carnegie Mellon.

Aká bola ich reakcia?
Keď som skončil prezentáciu, nasledovala dlhšia tichá pauza. Potom povedali, že je to zaujímavé, ale že naši žiaci budú aj tak musieť spraviť SAT, čo je štandardizovaný test na prijatie na vysokú školu v Spojených štátoch. Ubezpečil som ich, že to nebude problém, no oni boli stále rezervovaní. Tak som len dodal, že som s projektom bol už aj na Stanforde a že oni našich študentov chcú. Vtedy konečne ožili a povedali – nie na Stanforde, u nás budú študovať! (smiech)

Spomínali ste SAT testy. Ako sa žiaci, ktorí nikdy neboli testovaní ani známkovaní, dokážu pripraviť na takú náročnú skúšku?
Existujú rôzne programy, ktoré žiakov pripravujú na SAT, a fungujú veľmi dobre. V Spojených štátoch máme navyše už päťdesiatročnú skúsenosť so žiakmi z alternatívnych škôl, ktorí si na SAT testoch počínali obyčajne veľmi dobre. Keďže deti v Brightworks berú vzdelávanie ako hru, SAT pre ne bude niečo ako krížovka. Myslím si, že v konečnom dôsledku budú žiaci aj menej vystresovaní, a preto efektívnejší.

Na Slovensku ste prvýkrát. Už ste však absolvovali viacero rozhovorov o školstve. Myslíte si, že niektoré z vašich projektov by sa dali uplatniť aj u nás?
V poslednom čase sa vo veľkom podporujú takzvané startupy. Menšie spoločnosti, ktoré hľadajú progresívne biznis modely, aby sa následne mohli aplikovať vo veľkom. Na vzdelanie treba podľa mňa nazerať podobne. Stačí veľmi malá zmena na úrovni ministerstva a môže sa začať s experimentálnym vzdelávaním, ktoré sa neskôr môže vlastne stať tradičným. Viem, že u vás funguje pedagogika montessori. Takýchto experimentov treba viac.

A čo zážitkové tábory pre najmenšie deti?
To je veľmi dobrý spôsob, ako zapojiť do zmeny samotné deti. Z našej skúsenosti vieme, že niektorí účastníci našich táborov boli neskôr nespokojní so štýlom, akým sa vyučuje na ich školách. Niektoré deti dokonca vo svojom voľnom čase založili kurzy pre mladších spolužiakov. To je celkom pekný spôsob, ako naštartovať postupnú revolúciu, však?

Gever Tulley (49)
* Narodil sa v roku 1962 v severnej Kalifornii; je samouk, počítačový odborník bez formálneho vzdelania; až do roku 2005 pôsobil ako počítačový technik v mnohých spoločnostiach; ako konštruktér je autorom viacerých patentov
* V roku 2005 spravil, ako sám hovorí, „najúžasnejšiu chybu svojho života“, keď opustil prácu pre spoločnosť Adobe a spustil letné tábory pre deti s názvom Tinkering school; tábory boli pre neho experimentom, v ktorom zisťoval, ako sa deti dokážu učiť popri tvorbe zaujímavých projektov.
* V roku 2007 prvýkrát vystúpil na konferencii TED, kde hovoril o piatich nebezpečných aktivitách, ktoré by rodičia mali povoliť svojim deťom; po prednáške vydal knihu, v ktorej počet aktivít, ktoré by nemali rodičia deťom odopierať, rozšíril na 50.
* V roku 2011 otvoril vlastnú alternatívnu školu Brigtworks, v ktorej sa neznámkuje a netestuje; deti namiesto tisícok vyučovacích hodín do maturity prejdú „iba“ niekoľkými desiatkami projektov, pri ktorých sa hravou formou naučia všetko potrebné.

© Autorské práva vyhradené

11 debata chyba