Vojnu začali zbrane, ktoré neboli

Spojenci uverili Američanom. Američania uverili prezidentovi Georgeovi Bushovi. A Bush uveril diktátorovi Saddámovi Husajnovi. Tak sa začala vojna v Iraku. Zbrane hromadného ničenia, ktoré ju pomohli rozpútať, sa však nikdy nenašli. Hra na strach, ktorou sa Saddám chcel udržať pri moci, priniesla jeho pád.

17.03.2008 07:00
Vojak v Bagdade Foto: ,
Ilustračné foto
debata

„Saddám odmietal úplnú spoluprácu so zbrojnými inšpektormi. Chcel, aby hrozba vlastníctva jadrových zbraní udržiavala Iračanov i vonkajších nepriateľov Iraku v strachu a on neprišiel o svoju vládu,“ povedal pre Pravdu Bruce Kuniholm z Dukeovej univerzity, odborník na americkú politiku na Blízkom východe.

Zbrane hromadného ničenia boli jedným z hlavných argumentov Bieleho domu na začatie invázie do Iraku. Bushova administratíva bola presvedčená, že Saddám po prehratej prvej vojne v Zálive v roku 1990 venoval veľké úsilie vybudovaniu arzenálu chemických a biologických zbraní a smeroval dokonca k výrobe jadrovej bomby. Saddám sa tieto podozrenia príliš nenamáhal vyvracať, hoci slovne vlastníctvo týchto zbraní ani nepotvrdil.

„Saddám určite mal chemické zbrane v deväťdesiatych rokoch a dokonca ich aj použil na Kurdov,“ povedal pre Pravdu Stephen Biddle z americkej Rady pre zahraničnú politiku. „Všetky zásoby však pravdepodobne nechal zničiť niekoľko rokov pred inváziou. Neexistujú dôkazy o tom, že by nejaké skryl alebo premiestnil niekde do bezpečia. Boli úmyselne zničené.“

Politikom pri rozhodovaní veľmi nepomohli ani tajné služby, ktorých informácie boli veľmi rozporné a často si protirečili. „Všetky tajné služby, nielen americké a západné, verili, že Saddám si nejaké zbrane predsa len ponechal,“ tvrdí Peter Feaver z Dukeovej univerzity, ktorý sa zaoberá zbraňami hromadného ničenia. „Dokonca aj mnohí Iračania vrátane vysokopostavených vojenských činiteľov tomu verili,“ uviedol pre Pravdu.

Fakty a domnienky

V hre však boli aj iné záujmy, a tie boli vojne naklonené. Náznaky a nepriame dôkazy vydávali politici za dôveryhodné fakty. Bolo to tak aj v prípade Saddámovho zaťa, generála Husajna Kamíla, ktorý z Iraku ušiel. Američanom povedal, že Saddám mal veľké zásoby zbraní, ale že on osobne nariadil ich zničenie. To, či bol rozkaz vykonaný, nepotvrdil. Na podporu vojny sa potom použila len táto časť výpovede. Vtedajší americký šéf diplomacie Colin Powell okrem toho na zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN ukazoval zariadenia a mobilné laboratóriá na vývoj zbraní a britský premiér Tony Blair zase hovoril o štyridsiatich piatich minútach, ktoré Saddámovi stačia na zasiahnutie Británie. Obaja nehovorili pravdu. Domnienky Bushova administratíva použila aj na presvedčenie Kongresu, aby schválil použitie sily.

„Americkú zahraničnú politiku v tom čase tvorili neokonzervatívci, ktorí boli naklonení útoku na Irak. Prispel k tomu aj pocit ohrozenia po útokoch z 11. septembra, ako aj to, že Saddáma mali v zuboch už dlho,“ hovorí Kuniholm. „Keď informácií o tom, čo sa v Iraku naozaj deje, bolo po stiahnutí zbrojných inšpektorov pre Saddámovu nespoluprácu málo, analytici predpokladali to najhoršie. Navyše, zdanlivo jednoduché zvrhnutie Talibanu v Afganistane ich viedlo k názoru, že môžu ignorovať nepriaznivé scenáre.“

Proti boli aj vojaci

Nie všetci však videli situáciu rovnako. Proti použitiu sily sa ostro postavili napríklad americkí spojenci z NATO, Francúzsko a Nemecko, ktorí vojnu označovali za najhoršie riešenie. Vtedajší šéf OSN Kofi Annan neskôr inváziu označil za porušenie Charty OSN a medzinárodného práva. Opozíciu Bushova administratíva našla aj doma. Proti vojne sa prekvapujúco stavali vojenskí velitelia, ktorým skôr prekážal spôsob, akým Pentagon chcel vojnu viesť. Minister obrany Donald Rumsfeld totiž rátal len s nasadením nízkeho počtu vojakov, čo viacerí generáli považovali za nedostatočné, najmä pre povojnové udržanie situácie. Nepáčilo sa im ani to, že sa nepočítalo s otvorením dvoch frontov, keďže Turecko nepovolilo nasadenie zo svojho územia.

Saddáma by preto pravdepodobne nezachránilo ani to, ak by sa rozhodol pre úplnú spoluprácu s medzinárodným spoločenstvom. „Bushova administratíva mala aj iné dôvody, hoci Saddámova neochota jej pri presviedčaní veľmi pomohla,“ povedal pre Pravdu politológ z Massachusettského technologického inštitútu Stephen Van Evera.

Ústupky irackého diktátora by presadenie invázie prinajmenšom skomplikovali. „Ak by však Saddám ukázal, že naozaj nič nemá, zvýšilo by to riziko napadnutia Iraku Iránom – alebo aspoň to si Saddám myslel,“ tvrdí Biddle.

debata chyba