Analýza vlády Ivety Radičovej: Chaos od začiatku do konca

Hoci sa všetky štyri koaličné strany hlásili k pravici, programy mali v mnohých bodoch úplne protichodné. Postupne to viedlo k malým či väčším koaličným krízam, ktoré kabinet doviedli až k vlaňajšiemu pádu a vyhláseniu predčasných volieb. Deštrukcia pravice pokračovala aj potom a vyvrcholila ďalšími kauzami. Po škandalóznom odpočúvaní troch novinárov Pravdy, šéfa televízie TA3 a desiatok ďalších ľudí, pre ktoré padol minister obrany Ľubomír Galko (SaS), prišli Gorila a Sasanka. Dnes najmä strany SDKÚ a SaS bojujú o parlamentné prežitie.

„Euroval síce bol tým kľúčovým dôvodom pádu vlády, zďaleka však nie jediným,“ hodnotí politológ Rastislav Tóth. Hlavné príčiny, prečo sa vláda neudržala, vidí v tom, že ju tvorilo priveľa koaličných strán. Tie sa navyše vedeli jednomyseľne zhodnúť len v tom, že „nechcú Fica“. „S takouto agendou si možno vystačili v predvolebnom boji. No v momente, keď mali niečo spoločne koncepčne vytvoriť, už každý hral svoju pesničku,“ tvrdí Tóth.

Zárodok konfliktu v koalícii vznikol hneď po jej vytvorení v lete 2010. Okrem štyroch štandardných strán sa v nej totiž ocitli aj ďalšie dve minifrakcie – štvorčlenná skupina Obyčajných ľudí, ktorú do parlamentu vyviezla SaS, a rovnako štyria členovia OKS, ktorých na kandidátku prizval Most-Híd. Práve štyri hlasy boli pritom jazýčkom na váhach, v parlamente by stačili na zablokovanie akéhokoľvek koaličného návrhu. Šéf Obyčajných Igor Matovič to jasne dal najavo, keď pohrozil, že nepodporí Programové vyhlásenie vlády, do ktorého sa nedostala nijaká z požiadaviek jeho skupiny.

Rozpory v koalícii sa prejavovali aj v ustavičnom presúvaní návrhov zákonov na ďalšie a ďalšie schôdze. Mnoho energie sa vyplytvalo na presadenie nedostatočne pripravených reforiem. Vládu nadmieru zaujímalo šetrenie a konsolidácia verejných financií, no neriešila vážne sociálne problémy, s ktorými zápasili bežní občania. Ozvali sa zdravotné sestry, ale najmä lekári, ktorí podali hromadné výpovede, čo neskôr viedlo až k núdzovému stavu v štáte. Nespokojní boli masovo prepúšťaní železničiari, štrajky chystali aj učitelia a upustili od nich iba preto, že vláda padla.

Sama Radičová sa vybíjala v názorových konfliktoch s ministrami práce, zdravotníctva, financií a ďalšími. Na veľké témy štátneho či európskeho významu však reagovala slabo. No v pozadí pádu vlády mohla byť aj špinavá hra o politickú moc, keď sa premiérku snažili odstaviť vlastní spolustraníci. Premiérka nakoniec ohlásila odchod z materskej SDKÚ aj z politiky ako takej.

„Predsedníčka vlády urobila chybu, že sa neuchádzala aj o post predsedníčky vlastnej strany. Myslieť si, že tieto funkcie možno oddeliť, je naivné. Keby cítila podporu, jej autoritu aj výkon by to veľmi pozdvihlo. Takto stačilo, aby sa predsedovia štyroch strán koalície rozhodovali za jej chrbtom,“ mieni Tóth.

Na pokraj rozpadu dostala vládu v septembri 2010 kauza hayekovci, kde sa proti sebe postavili SaS a Most-Híd na jednej a SDKÚ a KDH na druhej strane. Najbližšie k pádu však bola v závere roka 2010, počas udalostí okolo voľby generálneho prokurátora. Radičovej stranícky kolega Stanislav Janiš do funkcie opätovne navrhol Dobroslava Trnku, s čím však premiérka nesúhlasila. V tajnej voľbe získal Trnka od 149 prítomných poslancov 74 hlasov, podporiť ho teda museli aj koaliční poslanci. Premiérka vyhlásila, že ak bude Trnka zvolený pri opakovanej voľbe, podá demisiu. Po mnohých ďalších peripetiách parlament za prokurátora zvolil Jozefa Čentéša, voľbu však doteraz odmieta potvrdiť prezident.

Definitívny koniec nastal vlani 11. októbra, keď vláde parlament nevyslovil dôveru. Premiérka vtedy spojila hlasovanie o eurovale s hlasovaním o dôvere vláde. Spojiť hlasovania sa rozhodla po tom, čo nedokázala presvedčiť SaS, aby ho podporila. Tá napokon premiérku potopila, hoci stále opakovala, že za ňou stojí. Podržalo ju však len 55 poslancov.

Prijať euroval napokon koalícii pomohli poslanci opozičného Smeru. No len za cenu vyhlásenia predčasných volieb. Kabinet síce v nezmenenom zložení dostal možnosť dovládnuť až do nich, no len vďaka rýchlej zmene v ústave a rozšíreniu právomocí prezidenta. Podľa šéfa Smeru Roberta Fica malo byť úlohou Radičovej a spol. na Úrade vlády už len „svietiť a kúriť“.

Deklarovanú snahu Radičovej vlády zaviesť lepšiu politickú kultúru či bojovať proti korupcii prekryli kauzy, z ktorých najväčšie sa prevalili až po jej páde. Platinové sitká, Osrblie, košické daňové riaditeľstvo a ďalšie. Vrcholom však bolo škandalózne a nezákonné odpočúvanie novinárov a desiatok ďalších osôb vojenskou kontrarozviedkou. A tiež kauza Gorila, ktorá odhalila korupčné správanie politikov počas druhej Dzurindovej vlády a vplyvy finančných skupín na vrcholných predstaviteľov štátu. A napokon kauza Sasanka, ktorá usvedčila šéfa SaS a expredsedu parlamentu Richarda Sulíka zo „zvláštnych“ kontaktov s podnikateľom Mariánom Kočnerom.

Napriek týmto faktom dnes rovnaké pravicové strany nevylučujú povolebnú obnovu koaličnej spolupráce. Podľa Tótha by sa v takom prípade mohla história ľahko zopakovať. „Naozaj hrozí niečo podobné, ak by vládnu koalíciu zase vytvorilo mnoho nesúrodých subjektov. Ani najlepšie prepracovaný program niektorej z koaličných strán by tak nebol realizovateľný v praxi a zostal by len slohovým cvičením,“ uzatvára Tóth.