V sobotu 16. septembra 1933 o pol siedmej ráno pochovávali na Olšianskom cintoríne v Prahe mladú ženu zo Slovenska. Okrem rímskokatolíckeho kňaza, hŕstky pozostalých, niekoľkých priateliek a dvoch policajtov v civile sa na pohrebe nikto nezúčastnil. Nezvyčajne včasnú hodinu zvolili pre utajenie pred verejnosťou. Nebohú, 22-ročnú Vranskú, totiž ktosi zavraždil. Kruto a brutálne.
Bol to slávny kriminálny prípad, ale aj po 75 rokoch mu chýba rozuzlenie. Trup ženského tela s hornými končatinami našli v jednom koženom kufri, hlavu a dolné končatiny v druhom. Obe batožiny s týmto krvavým obsahom doputovali ráno 2. septembra rôznymi rýchlikmi do dvoch slovenských staníc. Železničiari ich objavili v odstavených vozňoch.
Vranská bola slečna ľahkých mravov. Pochádzala síce z Brezna, často sa však zdržiavala v českých krajoch. Už ako 11-ročná sa pre krádež dostala do novojičínskej polepšovne a strávila tam tri roky. Aj posledných päť mesiacov pred vraždou sa krásna Otília venovala lepšiemu spoznávaniu Prahy, najmä jej nočných podnikov.
Rada tancovala čardáš
V kaviarni s neskutočným názvom U politickej mŕtvoly často tancovala čardáš. „U nás hrá cigánska kapela z Turčianskeho Sv. Martina a slečna Otília sa s hudobníkmi zhovárala plynulou maďarčinou,“ vypovedal na polícii čašník František Doseděl.
Mala vraj prezývku Slováčka. Dámy z podsvetia o nej hovorili ako o amatérke alebo o vidieckom teľati. „Prvého septembra sa zobudila až okolo obeda, zjedla 14 slivkových knedlíkov a vypila šálku kávy,“ tvrdila jej bytná Mája Gludovicová.
V ten osudný deň videli Vranskú naposledy krátko pred polnocou pri vchode do reštaurácie U Šmelhauzov. „Dovnútra však nevošla a náhle sa stratila,“ vypovedal vyhadzovač Antonín Kýra.
V pondelok 4. septembra usporiadalo pražské policajné riaditeľstvo výstavku oboch kufrov, obalového materiálu z nich a fotografií mŕtvej. Vyšli vo všetkých novinách a začali sa hlásiť rôzni svedkovia, skutoční aj fiktívni.
Jeden z najdôležitejších, študent Josef Zahálka, opísal muža, ktorý v Prahe na železničnej stanici položil jeden z vystavených kufrov do batožinového priestoru v ich vozni, Vzápätí vystúpil na perón a už sa nevrátil. Rozbehlo sa celoštátne pátranie po tomto asi 30-ročnom chlapíkovi južanského vzhľadu, ale bezvýsledne.
„Po Prahe sa rozmohlo cynické a prihlúple žartovanie,“ písalo v tých dňoch České slovo. "Rôzni figliari ukazujú svojim priateľom na kufor a pýtajú sa: nemáte záujem o jednu mŕtvolu, práve ju veziem na nádražie.
Bola to vražda na objednávku?
Popoludní 6. septembra sa pražskej polícii prihlásili dve sestry Vranskej z Brezna, ktoré identifikovali zavraždenú a poskytli o nej ďalšie dôležité informácie. V nasledujúcich dňoch vypovedali ďalší náhodní známi a priatelia obete, k páchateľovi zločinu však vyšetrovateľov nepriviedli.
Preto sa vynorilo množstvo špekulácií. Od „Fantóma ulice“, ktorý vraj mal na svedomí aj niektoré predchádzajúce vraždy pražských prostitútok, až po verziu, že Vranskú niekto rozštvrtil preto, aby táto kauza svojou brutalitou zatienila vraždu nemeckého emigranta profesora Lessinga. Išlo o politicky motivovaný zločin – písal sa rok 1933! – ktorý sa udial v približne rovnakom čase v Mariánskych Lázňach. Túto možnosť rozoberá vo svojej detektívnej próze aj súčasný český spisovateľ Petr Kovářik.
Podľa Miloslava Jedličku z česko-slovenského virtuálneho Múzea zločinu však všetko bolo oveľa jednoduchšie. „Páchateľ vraždy Otílie Vranskej konal v afekte a zrejme pod vplyvom alkoholu, o čom svedčia bodné rany okolo jej ľavého prsníka, ktoré vznikli až po oddelení hlavy. Potom však už postupoval veľmi racionálne, s cieľom zamaskovať následky svojho činu,“ myslí si Jedlička. Podľa neho vrah nebol sexuálny deviant a mohlo ísť aj o ženu.
Nie tak dávno, v roku 1995, zabila a na desať kusov rozštvrtila telo svojho manžela Ilona Skalická z Liberca. Jednotlivé časti potom na detských boboch rozviezla do niekoľkých odpadkových kontajnerov. Kým však Skalickú polícia onedlho vypátrala, vrah Vranskej je dodnes neznámy. A tak aj po 75 rokoch inšpiruje autorov detektívok.