Obrovská detónacia otriasla Petržalkou 27. júna 1929 o štvrť na osem ráno. Nasledoval ďalší, ešte silnejší výbuch a jedna časť závodu vzbĺkla plameňmi. Aj vo vzdialenejších budovách tlak povytĺkal obloky. Ľudia nevedeli, čo sa deje a v panike utekali preč.
„Takéto spustostošenie možno vidieť iba vo vojne a teraz na televíznych obrazovkách,“ spomínal o polstoročie neskôr v knihe pamätí výtvarník Alexander Richter. „Rumovisko, obhorené stavby a roztrúsené kúsky tiel, hlavy, ruky, nohy štrnásť- až šestnásťročných dievčat zamestnaných v továrni.“
Podľa vyšetrovacej správy zomrelo na mieste katastrofy sedem zamestnancov továrne. Ďalší dvaja skonali po prevoze do nemocnice. Trinásť obetí utrpelo vážne zranenia.
Dobová tlač venovala prípadu pozornosť na titulných stranách. „Strašná katastrofa v továrni na výrobu gumového tovaru v Bratislave,“ informoval palcovými titulkami na druhý deň Národný denník. Vtedy sa akosi nepatrilo písať o kondómoch. Aj Richter sa v spomienkach vyjadril kulantne. Hörnessova továreň vraj vyrábala „diskrétne gumové výrobky pre náruživých mužov“.
Najväčšia priemyselná havária vytlačila z hlavných správ na druhú koľaj práve prebiehajúci súdny proces s Vojtechom Tukom i bankroty spôsobené začínajúcou sa svetovou hospodárskou krízou. Noviny prinášali prvé svedectvá tých, ktorým sa podarilo zachrániť.
„Sotva sme začali s prácou v sušiarni, bolo cítiť silný benzolový zápach,“ rozprával robotník Pavel Buchwald. „Vzal som rebrík, že sa pozriem, či dobre funguje ventilátor, ale keď som sa k nemu priblížil, nastal strašný výbuch a ja som musel preletieť cez strechu na druhú stranu, lebo som sa našiel na zemi.“
Horšie dopadli tí, čo zostali v sušiarni. Hasiči vynášali zuhoľnatené telá obetí. Len dve mŕtve sa podarilo identifikovať ešte v ten deň. Máriu Kubanovú z Bratislavy doviezli v ťažkom stave do nemocnice, ale stav 27-ročnej robotníčky bol beznádejný. Pred smrťou ešte stihla nadiktovať lekárovi rozlúčkový list pre manžela, ktorý bol v tom čase ako záložník na vojenskom cvičení.
V nasledujúcich dňoch sa rozbehlo vyšetrovanie. Políciu prekvapili nedostatočné bezpečnostné opatrenia v továrni, kde sa pracovalo s výbušnými a horľavými látkami. Výrobu kondómov rozbehol Hörness v objektoch bývalej súkenky, ktoré pripomínali skôr drevené baraky.
Zamestnanci vypovedali o tom, že otrava z benzolových výparov bola na dennom poriadku. Odsávacie zariadenie nefungovalo a prípady robotníčok, ktoré priotrávené upadli do bezvedomia, sa nenahlasovali inšpektorátu práce ani zdravotnej poisťovni. Vyšlo tiež najavo, že chemická výrobňa nezamestnávala ani jedného inžiniera chémie či iného odborníka.
Hörness mal prenajatý aj bratislavský propeler, ale ani v tomto podnikaní nevynikal a boli naň mnohé sťažnosti. Preto verejnosť uvítala, keď ho 29. júna polícia zatkla a dopravila do väznice krajského súdu.
„Hörness popiera vinu, ale mnohé okolnosti mu priťažujú,“ informoval Národný denník. Majiteľ totiž zamestnával aj maloletých a vyplácal im len časť mzdy. Ostatné dostávali „v naturáliách“. Dievčatá z najchudobnejších vrstiev museli ponúkať prezervatívy neznámym mužom. Podľa niektorých svedectiev sa tak viaceré z nich dostali až na cestu prostitúcie.
Prvého júla sa na Ondrejskom cintoríne konal pohreb obetí katastrofy za účasti tisícov Bratislavčanov. Prítomní politici premenili pietny akt na protestnú demonštráciu proti otrasným pracovným podmienkam a svojvôli niektorých zamestnávateľov v čase krízy. Keď však komunistický poslanec Gábor Steiner začal brojiť proti kapitalizmu ako takému, od hrobu ho nasilu odviedla polícia.