V hangári pri letisku v Boleráze neďaleko Trnavy stojí zhruba pätnásť malých lietadiel. Nad nimi v okne škrieka letiskový dravec. Chytá myši a vyháňa ostatné vtáky z trávnatej plochy letiska.
Hangár slúži miestnemu aeroklubu aj leteckej firme Air Carpatia. Obe majú rovnaký problém – možný koniec vyhliadkových letov. Únia chce, aby od júna pre malé aerokluby platili rovnaké pravidlá, ako pre veľké letecké spoločnosti.
„To by vyhliadkové lety zlikvidovalo, alebo podstatne predražilo, prípadne by sa niektorí odvážlivci snažili lietať načierno. Ak by aerokluby chceli podľa nových podmienok robiť vyhliadkové lety, museli by zamestnať ľudí na plný úväzok, ohromne by sa zväčšila administratíva, stroje by prešli do iného režimu údržby. Na platenie zamestnancov aerokluby nemajú peniaze. Je to problém v celej únii. Sme v kontakte s Nemcami, Francúzmi, Čechmi a chceme proti nariadeniu niečo urobiť spoločne,“ vysvetľuje šéf Slovenského národného aeroklubu Ján Mikuš. Kluby by si museli postaviť aj nové hangáre podľa noriem únie.
Vyhliadkové lety využívajú starí ľudia, ktorí chcú vidieť z výšky napríklad svoje pole, ale aj mladí, čo prvý raz prevezú v lietadle svoje deti. Dušan Šamko lieta na malých lietadlách od roku 1976.
„Vyhliadkových letov je viac ako v minulosti, lebo lietame aj v pracovných dňoch. Mnohí dostanú vyhliadkový let ako darček od príbuzných. Niektorí nevedia, čo chcú vidieť. Iba sa chcú dostať do vzduchu a nechajú na nás, čo im ukážeme. Ale väčšina má konkrétny cieľ – vidieť svoj dom, Smolenice, Červený kameň,“ hovorí Šamko.
„Sú aj takí, čo si chcú zhora odfotografovať chalupu celebrity, alebo vidieť Trnavu, Bratislavu. Zhruba 95 percent ľudí je spokojných. Keď vidím, že človek nemá problémy, lietanie mu nerobí zle, tak s ním trochu vyskúšam bezváhový stav. Ak cítim, že nie je vo svojej koži, lietam jemne, aby nemal strach,“ dodáva Šamko.
Pri leteckých dňoch ľudia čakajú na vyhliadkový let v radoch. Cena za hodinu letu s lietadlom, do ktorého sa zmestí pilot a traja ľudia, je 9 200 korún. S lietadlom, kde je iba pilot a jeden klient 5-tisíc korún.
„Keď idú napríklad na pätnásť minút, cenu delíme štyrmi takže vyhliadkový let môže stáť aj 1 250 korún,“ vysvetľuje Šamko. V ruke má vysielačku, práve hovorí s pilotom, ktorý vzlieta z trávnatej plochy malého letiska: „Tak, šťastný let!“
Šamko stále dúfa, že vyhliadkové lety neskončia a aspoň niektoré firmy sa dokážu prispôsobiť. Malé trávnaté letiská pri dedinách kedysi podporoval Zväzarm. Z mladých ľudí „vyrábal“ pilotov pre potreby armády. Dnes je na Slovensku 30 aeroklubov na 22 letiskách plus malé letecké firmy. Letisko vzdialené od Bolerázu kilometer úzkou cestou využíva firma aj klub.
Šéf Slovenského národného aeroklubu Ján Mikuš hovorí, že členovia aeroklubov nedostanú za lietanie s klientmi nič, nijakú výplatu. Jedinou odmenou pilota je, že si môže zalietať.
„Je to skôr záujmová činnosť. Kluby sa snažia robiť vyhliadkové lety tak, aby neboli zložité. Klasický vyhliadkový let na osemdesiat až deväťdesiat percent trvá pätnásť minút. V cene sú zarátané pohonné hmoty, olej, prípadne pristávacie poplatky, ak je to na letisku, kde sa platia. A vytvára sa fond na budúce opravy. Napríklad raz za tisícpäťsto nalietaných hodín potrebuje motor generálku, ktorá môže stáť aj milión,“ vysvetľuje.
Juraj Filus z Air Carpatia verí, že nariadenie Európskej únie sa ešte dá zastaviť. „Západné krajiny si vedia vymôcť výnimky z európskych noriem. Môže sa to stať aj teraz, lebo európska komisia chce pre malé lietadlá normu, ako keby všetci prevádzkovatelia boli typu ČSA. Lenže malé letectvo existuje na úplne iných princípoch, má iné poslanie, ako firmy prevážajúce milióny cestujúcich. Keby všetky aerokluby a malé firmy museli splniť túto normu, do vyhliadkových letov by sa už nikto nepustil. Všetci by si museli vytvoriť novú štruktúru, prijať ľudí na trvalý pomer, zmeniť systém údržby, mať nesmierne komplikované príručky prevádzkovateľov osôb a nákladov,“ hovorí.