Striekačky vymieňajú už desať rokov, za ten čas od užívateľov drog vyzbierali viac ako milión použitých ihiel.
Dodávka Odysea stojí v Bratislave na Slovnaftskej ulici. Najstaršie remeslo sa tu ponúka prakticky 24¤hodín denne. Dievčatá dnes postávajú pri ceste s plnšími kabelkami. Rúž, špirála, striekačka, rúž, striekačka… prehrabáva sa v taške jedna z nich. Druhá je poriadnejšia, použité ihly vyťahuje z malého ružového puzdra s mačičkou Hello Kitty… Berie si čisté injekcie, tampóny, filtre, ascorbín, injekčnú vodu, kondómy. Potom sa ešte chvíľu zdrží, pije ponúknutý čaj. Kašle.
„Minule som sa skoro zadusila. Asi nejaká alergia alebo čo. Ešte raz a to piko možno aj nechám,“ nahlas sa smeje, vzápätí sa rozkašle a odchádza. Pracovníci Odysea ju poznajú len pod skratkou, ktorá sa skladá zo začiatočného písmena prvého mena, roku narodenia, čísla ulice či drogy, ktorú berie. Počas dvoch hodín príde dvadsiatka ľudí. V kolónke rok narodenia dominuje druhá polovica sedemdesiatych rokov. Napriek tomu majú mnohé dievčatá ruky aj zuby stareniek. Ich oči sú zaslzené, akoby stále plakali.
Keby ste tu neboli, je so mnou zle
Na Trnavskom mýte, jednom z najväčších prestupných uzlov v hlavnom meste, sa práve zotmelo. Keď dve pracovníčky Odysea so športovými taškami vchádzajú do podchodu, už ich tam čaká kvarteto nedočkavcov. Chudé tváre, často aj o dve čísla väčšie vetrovky, ale na nohách neraz značkové tenisky. Bežní okoloidúci väčšinou nič nevidia, len občas zvedavo otočia hlavy. Narkomani vyťahujú použité ihly z najrôznejších tašiek, vreciek, puzdier. Jeden ich má dokonca zasunuté pod „potítkom“ na ľavej ruke.
„Dajte nám 68 ihiel, vonku čaká 64 ľudí,“ preháňa vodca sedemčlennej skupiny narkomanov. Staré injekcie nemajú, takže každý dostane len päť nových. Títo sú smelší, mladík začne dobiedzať do iných klientov. „Ty si tiež na heráku?“ kričí na bledého chalana, pre ktorého je očividne už len samotná výmena veľkou traumou. Dav rozráža mohutný chlap, ktorý prichádza ako veľká voda. „Dobre, že ste tu. Keby nie, tak neviem…“
Správa sa však úctivo. „To všetci, agresívny nie je nik,“ tvrdia svorne ľudia z Odysea. Nadávky si však občas vymenia klienti medzi sebou. „Keby sme spolu nesedeli v base, tak s tebou vymlátim výklad,“ ozýva sa podchodom ženská zvada. Pracovníčky však sokyne slovne upokoja. Slovami dokonca liečia. Medzi rečou poradia, že drogu treba variť vždy v sterilnej nádobke, poradia, aké lieky si vypýtať v lekárni. „Prestať? Fyzicky to vydržím,“ zdôveruje sa jeden z klientov. „A chceš skúsiť liečenie? Necháme ti brožúrku?“ posúvala ho správnym smerom dievčina z Odysea.
Z ulice do rozprávky
Pentagón, panelák v bratislavskej Vrakuni, vari najznámejší „drogový hypermarket“ na Slovensku. Je čas obeda. Ľudia z okolia majú „dovarené“, pri dodávke sa ich so špinavými ihlami vystrieda vari tridsať. Striekačky hádžu do kanistra a pomaly ho celý zapĺňajú. Je pekné počasie, mnohí ostávajú dlhšie. Zapisujú sa do poradovníka na opätovné vybavenie stratených občianskych preukazov, dozvedajú sa o ubytovniach pre bezdomovcov, kde môžu za pár korún prespať.
Niektorí sú celkom noví, iní sa s terénnymi pracovníkmi poznajú roky. Stáli zákazníci miznú najčastejšie preto, lebo idú do väzenia alebo na liečenie. „Predávkovanie? Nie je také bežné, ako si ľudia myslia. Najčastejšie nastane pri zmene dílera. Alebo keď sa človek narýchlo nastrelí niekde na schodoch a omylom si dá viac,“ hovorí Katarína z Odysea a dodáva, že z času na čas sa objaví klient, ktorý sa príde pochváliť, že úspešne absolvoval celé liečenie. A viac sa nevráti.
Vtom sa k dodávke vracia mladá žena. „Práve som si dala,“ podáva ihlu dievčina, ktorá nemá domov, pracuje na ulici, berie heroín a napriek tomu jej z očí sála spokojnosť malého bôžika. Má čas, a tak kotví pohľady o rôzne oporné body a rozpráva. O tom, ako po dievčatách strieľajú z paintballových pušiek výrastkovia, ako je rada, že jej ľudia z Odysea pomáhajú vybaviť nové doklady. A o kreslených rozprávkach. Keď bola malá, mala rada Boba a Bobka, králiky z klobúka. „Škoda, že dnes už také pekné rozprávky nerobia,“ dodáva.