Záhradkárčia pri Černobyle. Japonských farmárov nepotešili

Mohla to byť fotografia z rodinného albumu. Dvaja muži v pohodlnom oblečení sa fotia pred svojou záhradkou. Ten obrázok však pôsobí znepokojujúco.

03.07.2011 06:00
genetici, Hajduch, Rashydov Foto:
Martin Hajduch (vpravo) a Namik Rashydov pred svojím políčkom päť kilometrov od vybuchnutého černobyľského reaktora
debata (2)

Obaja majú totiž na ústach rúško a za sebou tabuľu so symbolom rádioaktivity. Slovenský biogenetik Martin Hajduch a jeho ukrajinský kolega rádiobiológ Namik Rashydov pestujú ľan, sóju a najnovšie aj jačmeň len päť kilometrov od vybuchnutého černobyľského jadrového reaktora. Výsledky ich výskumu už zaujali svetové médiá, astronautov a naposledy aj japonských farmárov. Využili sme šancu, keď sa v uplynulých dňoch obaja nachádzali na Slovensku.

Nedávno jadrová katastrofa postihla aj Japonsko. Už ste uvažovali o novom vedeckom políčku pri Fukušime?

Hajduch: Určite, veď ja sám som v Japonsku žil tri roky, mám tam veľa kontaktov. S jednou japonskou kolegyňou sme už o tom hovorili, ale nejde to tak rýchlo. Rádioaktivita tam ešte nie je ani presne zmeraná a v posledných týždňoch sa vyskytli správy o nejakých ďalších únikoch. Určite tam vedcov nepustia, kým nebude situácia ako-tak stabilizovaná.

Keď človek počuje slovné spojenie plodina z Černobyľu, predstaví si gigantickú mrkvu…

Hajduch: …alebo jahody pochodujúce popri ceste, však? (smiech)

Niečo také. Rastú pri černobyľskom reaktore nejaké abnormálne rastliny či plody?

Hajduch: Poviem vám to takto. Keby som vás vysadil neďaleko nášho políčka a nemali by ste so sebou nijaké meracie zariadenie na rádioaktivitu, v živote by vám nenapadlo, že stojíte neďaleko miesta najväčšej jadrovej katastrofy v dejinách ľudstva. Napokon, aj náš výskum potvrdil iba minimálne zmeny na rastlinách v tejto oblasti oproti ich súkmeňovcom v nezamorenom prostredí.

Takže navonok nie je flóra ničím iná?

Rashydov: Predovšetkým si treba uvedomiť, že od havárie prešlo už štvrťstoročie. Bezprostredne po výbuchu bola samozrejme krajina zmenená. Celý svet vie o červenom borovicovom lese. Ten však už dávnejšie skončil pod zemou. Niektoré rastliny zase pri havárii zhoreli. Iné, najmä jednoročné a dvojročné, neprežili. A hoci sa vám dnes na prvý pohľad zdá, že všetko je v poriadku, veď vegetácia je všade, dajú sa pozorovať aj isté zmeny.

Aké napríklad?

Rashydov: Takým najvýraznejším prerodom je, že niektoré rastliny a stromy rastú pomalšie. Sú nižšie, viac sa tiahnu do strán. Je to hormonálna záležitosť. Vplyvom rádioaktivity sa nevytvoril určitý hormón, a tak rástli inak. Mení sa tiež nahrádzanie druhov. Slabšie, oslabené radiáciou, vymizli a nahradili ich iné, dravšie. Veľmi sa darí napríklad divému klinčeku. Zdá sa, že vegetácia aj rýchlejšie starne. Genetický mechanizmus je poškodený, a tak stromy, ktoré by sa normálne mali dožiť aj dvesto rokov, odumierajú oveľa skôr. Ďalšou pozoruhodnosťou je, že niektoré šľachtené odrody sa akoby spätným procesom vracajú k svojim divým pôvodným koreňom. A samozrejme radiácia vo všeobecnosti znižuje odolnosť proti vonkajším vplyvom, škodcom a tak podobne.

Ukrajinský Pripjať je mestom duchov. Život tu... Foto: Flickr/BO-47
Pripjať, Ukrajina, Černobyľ Ukrajinský Pripjať je mestom duchov. Život tu zostal len vďaka rastlinám.

Ako musí byť vybavený záhradkár pri černobyľskej elektrárni?

Rashydov: Nemáme nijaký špeciálny ochranný odev, len šaty, ktoré nesmú opustiť rádioaktívnu zónu. Nosíme tiež rúško na ústach. A prirodzene by sme prácu mali vykonať čo najrýchlejšie, ako sa len dá. V deň, keď pracujeme, môžeme byť na políčku maximálne päť až šesť hodín a najviac tam môžeme pracovať štyri dni do týždňa.

Hajduch: Viac by sa však nedalo ani z iných príčin. Dostať sa do uzavretej zóny, to stojí aj veľa peňazí. A tiež energie pri vybavovaní povolení.

Musíte stále merať rádioaktivitu prostredia?

Rashydov: Nie, lebo rádioaktivita je tam prakticky konštantná. Vieme presne, do čoho ideme, meria sa len raz za čas. V našom políčku je rádioaktivita asi 20-tisíc becquerelov na kilogram.

To je veľa či málo?

Hajduch: Rádioaktivita je všade okolo nás. Aj tento váš diktafón je určite rádioaktívny. Kilogram kávy má napríklad rádioaktivitu až 1 000 becquerelov. Kilogram superfosfátového hnojiva môže mať až 5 000 becquerelov. Takže jeden kilogram pôdy z nášho políčka zodpovedá vyžarovaniu štyroch kíl hnojiva. Nie je to teda nejaká extrémna, život ohrozujúca rádioaktivita. Ale je významne zvýšená. Na našom druhom, kontrolnom políčku, je na porovnanie rádioaktivita 1 400 becquerelov.

Vy ste svoje políčko založili v roku 2007. Aké ste mali očakávania?

Hajduch: Jednoducho povedané, chceli sme vedieť, prečo pri Černobyle všade normálne rastie vegetácia, napriek tomu, že je to rádioaktívne prostredie. Kým živočíchy dostávajú vplyvom rádioaktivity rôzne choroby, napríklad rakovinu, rastliny sa nejakým spôsobom dokázali prispôsobiť. A tak sme vybudovali dve políčka. Rádioaktívne asi päť kilometrov od reaktora, kontrolné bolo najskôr nejakých 100 kilometrov vzdialené. Teraz je bližšie, ale stále v neškodnej dekontaminovanej pôde. Zasadili sme tam obyčajné semienka z lokálnych odrôd. Zbierame ich, analyzujeme a navzájom porovnávame a potom sadíme ďalšie generácie, aby sme zistili, ako sa prispôsobujú.

Prečo ste sadili práve ľan a sóju?

Hajduch: Vyberali sme také plodiny, ktoré majú široké využitie. Keďže výsledky nášho výskumu by mohli byť dôležité v prípade nejakej globálnej jadrovej katastrofy, keď nebude iná možnosť, len pestovať rastliny v zamorenom prostredí, chceli sme, aby išlo o druhy, ktoré sa nevyužívajú len v potravinárstve. Sója je veľmi dôležitá, pestuje sa vo svete čoraz viac, je to takpovediac novovychádzajúca hviezda. S ľanom je to podobné. Na jednej strane je zásobárňou dôležitých mastných kyselín, ktoré sú prospešné pre zdravie človeka, ale je to aj technická plodina, z ktorej možno vyrobiť oblečenie. Uplynulý rok sme pridali aj jačmeň, ako zástupcu obilnín. Je tiež dosť dôležitý, pretože bez neho by nebolo pivo, že? (smiech)

Boli vypestované rastliny rádioaktívne?

Hajduch: Rastliny áno. Ale čo je veľmi dôležité, semiačka sú podstatne menej. Rastliny si teda vytvárajú akýsi mechanizmus, ako chrániť svoje nastávajúce generácie.

Dajú sa jesť?

Hajduch: Určite nie. S takouto otázkou sa na nás obrátil pred niekoľkými týždňami aj jeden majiteľ organických obchodov z Japonska. Napísal mi e-mail, lebo sa dočítal o našom výskume. Mal veľa priateľov farmárov z postihnutej oblasti pri Fukušime a oni chceli vedieť, či v zamorenej pôde budú môcť niečo pestovať, keď ich tam raz opäť pustia. Tak som ich musel sklamať, pretože aj keď napríklad semiačka obsahujú len malú dávku radiácie, stále ju obsahujú a ona v človeku zostáva, hromadí sa a vyvoláva choroby. Ukladá sa napríklad do kostí, mutuje biele krvinky a môže vyvolať rakovinu.

A čo v prípade núdze?

Hajduch: Nepoviem, keby nastala nejaká jadrová vojna či celosvetová katastrofa a ľudstvo by nemalo inú možnosť, len pestovať v kontaminovanej pôde, tak prosím. Ale teraz by to podľa mňa konzumoval len šialenec. Takže sa nedá robiť nič iné, len počkať, kým sa tie prvky nevyžiaria.

V oblasti, v ktorej máte svoju záhradku, bude napríklad kedy bezpečné konzumovať vypestované plody?

Hajduch: V černobyľskej oblasti tak najskôr o sto či stopäťdesiat rokov po havárii.

A neexistuje nijaký urýchľovač tohto procesu?

Hajduch: Existuje metóda, takzvaná fytoromediácia, kde kľúčovú úlohu znova zohrávajú rastliny. V zamorenej oblasti sa vysadia také druhy, ktoré so živinami z pôdy vďaka svojmu koreňovému systému „cucajú“ aj rádioaktivitu. Takže vlastne celý proces dekontaminácie pôdy urýchľujú. Rádioaktívne rastliny sa potom môžu uskladniť ako jadrový odpad.

Rashydov: Po istom čase sa dá pôda využívať napríklad najskôr na pestovanie technických plodín. Napríklad na Ukrajine je v niektorých oblastiach už schválený projekt na pestovanie repky olejnej, ktorá sa bude využívať ako biopalivo.

Vráťme sa k vášmu výskumu. Ako dopadlo porovnávanie plodov zo zamorenej oblasti a tých, ktoré ste dopestovali na kontrolnom políčku?

Hajduch: Vzorky sme skúmali u nás v Ústave genetiky a biotechnológie rastlín Slovenskej akadémie vied v Nitre a v spolupráci s Dr. Ľudovítom Škultétym vo Virologickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Analyzovali sme takzvané proteómy. Tie sú súborom všetkých proteínov v organizme. Je to relatívne nová vedecká disciplína. Zjednodušene povedané, sledovali sme metabolizmus týchto rastlín. Skúmame, ako sa ich metabolizmus dokázal prispôsobiť rádioaktivite. A boli sme prekvapení, že tie zmeny nie sú až také veľké. Oproti kontrolnému políčku je asi len päťpercentný rozdiel.

Vyzerali navonok inak?

Hajduch: Keby som vám ukázal fotografiu ľanových semien z rádioaktívneho políčka a z kontrolného, voľným okom by ste nespoznali rozdiel. Pri sóji boli semiačka z rádioaktívnej úrody trochu menšie.

Prečo sa zameriavate na semiačka?

Rashydov: Lebo predstavujú ďalšiu generáciu rastliny. Nejde o jednorazovú záležitosť. Teraz máme napríklad už štvrtú úrodu.

Slovensko-ukrajinský tím pri práci. Foto: Andrej Barát
genetici, Hajduch, Rashydov Slovensko-ukrajinský tím pri práci.

Okrem situácie po globálnej katastrofe vidíte aj iné využitie vášho výskumu?

Hajduch: S jedným prišiel novinár z časopisu Astrobiology Magazine, ktorý vydáva NASA. Podľa neho by náš výskum mohol pomôcť pri dlhých kozmických letoch.

Ako?

Hajduch: Vo vesmíre je totiž vysoká radiácia. Naša Zem má veľké šťastie, že je okolo nej magnetické pole, ktoré nás proti vesmírnemu žiareniu chráni. Keď sa však spustia nejaké dlhodobé vesmírne cesty, napríklad dlho plánovaná misia na Mars, bude sa treba vyrovnávať aj s problémom radiácie. Navyše pri takýchto dlhých letoch si zrejme kozmonauti so sebou nevezmú všetko jedlo, ale budú si musieť nejaké zložky potravy aj sami dopestovať. Či už na samotnej vesmírnej lodi, alebo povedzme aj na Marse. A vtedy sa im môže hodiť, že budú poznať ako niektoré rastlinky na zvýšenú radiáciu reagujú. Ale uznávam, že toto je využitie trochu zo sfér sci-fi. Na druhej strane, my sme robili len základný výskum. Ponúkli sme výsledky, teraz je na rade interpretácia a využitie.

Na konferencii TEDx v Bratislave ste spomínali, že rastliny vo vašej rádioaktívnej záhrade majú aj vyšší obsah betaínu, ktorý chráni proti radiácii…

Hajduch: Áno, zistili sme to pri sóji aj pri ľane. Bola to jedna z tých zmien, ktoré sme postrehli. Rastliny si väčšie množstvo tejto látky vypestovali zrejme ako ochranu proti rádioaktívnym podmienkam, ktoré v oblasti panujú. Je to neklamný znak toho, že sa rastlina snaží brániť, keďže zvyšuje podiel tej ochrannej bielkoviny.

Ako to, že ľudia takú schopnosť nemajú?

Hajduch: Na to nie je presná odpoveď. Jednou z hypotéz je, že v pradávnej histórii, dávno pred zrodom človeka, bola na zemeguli prirodzená zvýšená rádioaktivita, nuž a rastliny si len akoby spomenuli, ako sa proti nej brániť. Ľudia touto fázou neprešli, nemajú teda na to nijaký mechanizmus.

Ako presne chráni betaín pred radiáciou?

Hajduch: Japonskí kolegovia robili experiment, pri ktorom betaín, ktorý sa nachádza prirodzene v rastlinách, dali do ľudskej krvi a následne krv ožiarili. Zistili, že krv ožiareniu vzdorovala. Mimochodom, betaín sa nachádza aj v pive. Takže keď sa niekedy budete chystať do Černobyľu, odporúčam zopár piviek…

Martin Hajduch (40)

  • slovenský biogenetik vyštudoval jadrovú chémiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, neskôr obhájil titul PhD. z genetiky rastlín na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre
    • tri roky strávil na študijných pobytoch v Japonsku, absolvoval študijné pobyty aj vo Francúzsku, v USA či vo Švajčiarsku, v súčasnosti pracuje ako samostatný vedecký pracovník v Ústave genetiky a biotechnológií rastlín SAV v Nitre
    • od roku 2007 využíva proteomiku pri skúmaní rastlín v Černobyľskej oblasti. Výskumom sa snaží ozrejmiť, ako sa rastliny dokázali prispôsobiť rádioaktivite a charakterizovať ich
    • výskum jeho slovensko-ukrajinského tímu zaujal prestížne vedecké časopisy, ale aj svetové médiá ako New York Times či BBC, pre jeho možnú využiteľnosť na vesmírnych cestách však zaujal aj NASA

Namik Rashydov (61)

  • rádiobiológ, rodák z Azerbajdžanu, vyštudoval inštitút fyziológie rastlín a genetiky v Kyjeve, v osemdesiatych rokoch pôsobil ako vedecký pracovník v azerbajdžan­skom Baku
    • od roku 1989 pôsobí ako vedecký pracovník v Kyjeve, je tiež profesorom na Univerzite Tarasa Ševčenka v Kyjeve, spolupracoval na mnohých medzinárodných projektoch napríklad aj pre NASA
    • absolvoval vedecké stáže v Turecku, Nemecku, Azerbajdžane, Egypte a na Slovensku; je členom Hajduchovho tímu, ktorý skúma rastliny v Černobyľskej oblasti
    • v projekte, ktorý má pod patronátom Ústav genetiky a biotechnológií rastlín SAV v Nitre, pôsobí priamo v teréne v zamorenom prostredí v okolí černobyľskej elektrárne

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba