Už Pavol Čarnogurský, v tom čase poslanec Slovenského snemu, vo svojich spomienkach naznačoval, že v septembri 1939 Slovensko odmietlo nemecké ponuky pripojiť Zakopané a dokonca aj celý okres Nowy Targ.
Diplomat Jozef A. Mikuš bol menej konkrétny, ale v pamätiach zdôraznil, že „slovenská vláda ani vtedy nestratila hlavu“. Pripojila síce odtrhnuté časti Oravy a Spiša k Slovensku, ale „odmietla nemeckú ponuku, aby sa slovenská hranica rozšírila ďalej na účet Poľska“.
Osobnú zásluhu Jozefa Tisa na tomto odmietnutí dlho vyzdvihovali najmä jeho otvorení stúpenci medzi exulantskými historikmi. Zdá sa, že Milan S. Ďurica ako prvý uviedol do historickej spisby výraz, že Tisovi ponúkol Hitler Zakopané s okolím na „zaokrúhlenie hraníc“. Čo však Tiso odmietol, lebo „tam nebývali Slováci a nikdy nepatrilo Slovensku “.
Igor Baka z Vojenského historického ústavu v Bratislave podáva všetko „trocha“ inak, pričom sa opiera o štúdium archívnych materiálov. Hitler v rozhovore so zástupcami Zahraničného úradu vyjadril ochotu pripojiť k Slovensku aj Zakopané, od čoho ho však odradili. „Slovensko toto územie podľa všetkého nechce, pretože tam žijú len Poliaci,“ povedal vodca tretej ríše.
Podľa Baku však Hitler zrejme neprikladal tejto otázke význam. „Preto je otázne, či sa o tejto ponuke dozvedela vôbec slovenská strana,“ dodáva historik.
Len to, čo nám patrí
V poľskej historickej spisbe sa však vyskytujú tvrdenia, že Tiso mal v jeseni 1939 zálusk na oveľa väčší kúsok poľského územia. Podľa bývalého diplomata a historika Mateja Andráša niektorí poľskí autori uvádzajú, že v hre boli aj Myslenice, čo už je riadne ďaleko od hraníc i Nowého Targu. „Nič z toho však nemajú ničím podložené,“ dodáva Andráš.
Je nesporný fakt, že slovenské jednotky obsadili dediny v pohraničí, ktoré si Poľsko prisvojilo v rokoch 1918 – 1920, 1924 a 1938. Dobyli Zakopané a prenikli asi 30 kilometrov na poľské územie v smere na Nowý Targ.
V Zakopanom sa neskôr konala veľká prehliadka víťazných jednotiek, ale potom sa stiahli na slovenské územie. „Bez ohľadu na to, či Hitler ponúkal Zakopané, alebo nie, bolo dobre, že Slovensku nakoniec nepripadlo, po vojne by s tým boli len problémy,“ myslí si Andráš. Vie, o čom hovorí, v lete 1945 pracoval ako referent pre Poľsko na politickej sekcii Ministerstva zahraničia ČSR.
Foto: nd.blog.cz
O rok sa Andráš stal osobným tajomníkom Vladimíra Clementisa, vtedy druhého muža československej diplomacie. A páve Clementis na rokovaniach v Moskve koncom júna 1945 otvoril otázku severoslovenského pohraničia. Poukázal aj na výsledky jarného plebiscitu v tomto kraji, keď 95 percent občanov sa prihlásilo k Československu.
„Všetko však už bolo rozhodnuté, ukázalo sa, že československá vláda ešte 5. mája v Košiciach súhlasila s navrátením tohto územia Poľsku,“ pripomína Andráš.
V polovici júla 1945 obsadilo severný Spiš poľské vojsko. O niečo neskôr vkročili Poliaci aj na hornú Oravu. Tisíce Slovákov utekalo pred nimi na juh. Do istej miery sa opakovala situácia z roku 1919 po prvej svetovej vojne, keď poľské vojsko prvýkrát prekročilo Dunajec a obsadilo Spišskostaroveský okres, severnú časť Tatier s Javorinou, Ždiarom a Lendakom.
Hitler sa mohol odvďačiť inak
Po návrate slovenských jednotiek z „krátkej vojny“ sa zdalo, že Berlín sa zavďačí Bratislave aj iným spôsobom. V armádnych kruhoch sa začali šíriť „zaručené“ správy o tom, že Hitler sa hnevá na Maďarsko, ktoré vo vojne s Poľskom zostalo neutrálne, a Slovensku sa navrátia obce obývané Slovákmi.
„Konkrétne sa uvádzali Komjatice, Šurany a rodisko Šaňa Macha Slovenský Meder,“ uvádza vo svojich spomienkach generál Anton Rašla.
Ostalo však len pri rečiach. Ale nie celkom. Za výpomoc pri dobývaní Poľska poslal Hitler Tisovi ďakovný telegram a trom Slovákom udelili Železný kríž.