Zastavme sa bratia (a sestry) a používajme rodovo citlivý  jazyk

Vážené súdružky, vážení súdruhovia. Tak sa kedysi začínala každá schôdza. Dnes sa zvykne hovoriť "milé dámy, vážení páni". Iste, dámy by sa nemuseli uraziť, veď niektoré aj možno naozaj milé sú a milí sú určite aj niektorí páni.

19.11.2011 06:00
fanúšik, fanúšička, slovensko Foto:
Aj keď sa zdá slovo "fanúšička" čudné, na Slovensku máme fanúšikov aj fanúšičky. Slovenská hymna však na fanúšičky či občianky Slovenskej republiky nemyslí...
debata (30)

To, čo na takomto oslovení nie je v poriadku a na čo niektoré, „nemilé“ dámy upozorňujú, je fakt, že oslovenie v tomto prípade odráža určité stereotypné očakávania, aké má verejnosť v súvislosti so ženami a tiež v súvislosti s mužmi. „Dámy sú len milé a muži sú tí vážení,“ smeje sa právnička Janka Debrecéniová zo združenia Občan, demokracia a zodpovednosť. Čo sa vlastne feministkám nepáči?

Pravda je, že dievčatá boli po stáročia vychovávané tak, že majú byť milé, usmievavé, nekonfliktné a tí, ktorých si má spoločnosť vážiť, sú muži, hlavy rodiny. Zdá sa vám tento model zastaraný? Možno. Ale ako vidno, jazyk odráža realitu a, naopak, spätne ju aj ovplyvňuje. Nie je preto jedno, ako rozprávame, aké slová volíme. A to je dôvod, prečo feministky žiadajú používať to, čomu sa odborne hovorí rodovo citlivý jazyk.

Rakúskym sestrám sa to podarilo

Téma rodovo citlivého jazyka by bola zrejme verejnosti úplne ukradnutá, nebyť nedávneho rozruchu, že slovenské feministky vraj žiadajú zmeniť text slovenskej hymny tak, aby zrovnoprávnila ženy a mužov, teda aby sa v nej nespomínali len bratia, ale aj sestry. Absurdné? Pre niekoho možno, pre niektoré z nás nie až tak veľmi, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Treba však povedať, že slovenské feministky túto tému neobjavili ako prvé. Cirkus okolo nej vyvolali médiá, keď priniesli senzačnú správu, že rakúske feministky docielili zmenu textu rakúskej hymny. Tamojšie politické strany sa dohodli, že upravia text štátnej hymny, ktorá krajinu v jednom z veršov opisuje ako „domovinu veľkých synov“. Po niekoľkoročných diskusiách sa v hymne objavia aj „dcéry“ národa. S iniciatívou prišla bývalá ministerka pre ženské záležitosti Maria Rauchová-Kallatová z vládnej ÖVP. Snahy viacerých političiek a ženskoprávnych aktivistiek doteraz narážali najmä na odpor konzervatívnych členov ÖVP. Okrem koaličnej SPÖ a Zelených sa však údajne v prospech zmeny hymny vyslovil aj krajne pravicový Zväz pre budúcnosť Rakúska (BZÖ).

„To je typická práca médií. Lebo médiá sa o nejaký problém zaujímajú len vtedy, keď to príde zo zahraničia a je z toho nejaká senzácia,“ komentuje novinárske nadšenie Jana Cviková z feministického združenia Aspekt. „Až vtedy médiá zaujalo, či by niečo také mohlo byť problémom aj na Slovensku. Čiže nebolo to tak, že my sme prišli s témou, že treba rýchlo meniť slovenskú hymnu. No keď ma v tejto súvislosti médiá oslovili, vyjadrila som sa, že mám pocit, že slovenská hymna je problematická už z viacerých dôvodov. Nielen pre rodovú necitlivosť, ale aj pre necitlivosť k tomu, v akej dobe žijeme. Nemyslím si, že sa to vyrieši tým, že by v texte boli bratia a sestry, ja sa nechcem nikde zastavovať, mne to je srdečne jedno.“ Podľa Cvikovej by sme sa mohli pozrieť na iné hymny, napríklad česká hymna hovorí o kráse krajiny. „A nepotrebuje tam žiadnych bratov, ktorí bojujú proti niečomu. Chápem, že vtedy, keď text našej hymny vznikol, mohol mať svoje opodstatnenie. Ale jednoducho mi to dnes príde absurdné,“ hovorí Cviková, hoci na druhej strane chápe, že hymna je veľmi konzervatívna záležitosť a že nebude také ľahké ju zmeniť.

Žijú tu aj ženy?

Pravda je, že nielen v hovorovom jazyku, ale aj v tom verejne používanom a v tlači sa nájdu príklady rodovej necitlivosti. Napríklad správa v novinách, ktorá hovorila o tom, že členovia feministickej strany vo Švédsku spálili na protest svoju mzdu, aby upozornili, že zarábajú menej ako muži. Je pritom viac ako zrejmé, že väčšinu „členov“ tejto strany tvoria ženy, teda členky. „To je typický príklad zneviditeľňovania žien,“ hovorí Cviková. „Náhodou v tej strane poznám nejakých ľudí a viem, že sú tam členmi ženy aj muži, ale viac je členiek. Takže keď chceli v novinách šetriť miesto, mohli pokojne napísať členky, pretože ich je tam viac.“

„Jazyk je nielen významný nástroj na označovanie toho, čo je, ale aj na určovanie toho, čo má byť, respektíve čo bude,“ vraví Janka Debrecéniová. Tvrdí, že jazyk, ktorý väčšina ľudí v našej krajine používa, je výrazne nekorektný voči ženám, čo sa prejavuje napríklad vo výlučnom používaní mužského rodu. „Ženy vynecháva, v podstate ignoruje, a to, ako je to v jazyku, sa neskôr odráža aj v spoločenskej realite. Všade sa hovorí o riaditeľoch, poslancoch a ministroch. A potom sa nemôžeme čudovať, že na významných postoch, či už politických, alebo ekonomických, vidíme vo väčšine prípadov mužov. Jedna známa poľská feministická právnička povedala, že keby si prečítala len poľskú ústavu a zákony a chýbal by jej kontext, nikdy by nemohla veriť tomu, že v tej krajine žijú aj ženy. A to je aplikovateľné aj na Slovensko.“

Sekretár je iné ako sekretárka

No problém je aj v niečom inom. Jazyk na druhej strane niekedy úplne absurdne popiera spoločenskú realitu. „Napríklad keď hovorí o pacientoch na gynekológii alebo keď hovorí o učiteľoch, hoci v drvivej väčšine prípadov sú u nás učiteľkami práve ženy,“ pripomína Debrecéniová.

Zvykli sme si používať podstatné mená mužského rodu na súhrnné označenie mužov a žien, takzvané generické maskulínum, o ktorom sa hovorí, že je neutrálne. „Ale ono vôbec nie je neutrálne!“ oponuje Debrecéniová. „Vidíme, čo to robí v realite, jednoducho ženy ignoruje.“

Za nekorektné považuje Debrecéniová aj to, keď napríklad ženy, ktoré majú malé deti alebo sú na rodičovskej dovolenke, oslovujeme „mamičky“. „Ani sa neunúvame osloviť ich menom a už tobôž nie akademickým titulom, čím ich identitu scvrkávame, úplne ich dehonestujeme na mamičky, teda na niečo, čo podľa okolia majú robiť a kde je ich miesto. Rodovo citlivý jazyk nie je o tom, aby sme dogmaticky používali rodové dvojtvary v štýle súdružky a súdruhovia. Je skôr o tom, aby sme jazyk vnímali ako komplexný nástroj na pomenovávanie sociálnych javov, ale aj ako nástroj sociálnej zmeny.“

Niekedy ani to isté v jazyku neoznačuje to isté. Kuchár je v našich predstavách niečo iné ako kuchárka, sekretár je niečo iné ako sekretárka. „Kuchárka je žena v závodnej jedálni, kuchár je muž v interhoteli s vysokou bielou čapicou, ktorý robí len najfajnovejšie roboty. Keď povieme sekretár, predstavíme si dôstojného, dobre postaveného muža, ktorý zabezpečuje niekomu vysoko hodnotený servis, je to človek, ktorý má nejaký status, kým sekretárka je často vnímaná ako dievča pre všetko. Profesionál je niečo iné ako profesionálka, profesionálka je dokonca v niektorých prípadoch hanlivé označenie.“

Čiže treba meniť nielen jazyk, ale aj realitu, aby sa zmenili aj naše stereotypné rodové predstavy. Otázka je, čo je ťažšie: Zvyknúť si používať ženský rod alebo docieliť, aby medzi sekretárom a sekretárkou nebol v skutočnosti, a teda ani v našich mysliach, rozdiel? Oboje je ťažké, ale nie nemožné. Spomeňme si, že Švajčiari schválili volebné právo pre ženy aj na federálnej úrovni až v roku 1974 a až v roku 1990 prijal volebné právo pre ženy posledný kantón – Appenzel-Innerrhoden, ktorý bol k tomu prinútený švajčiarskym najvyšším súdom. Aj to je realita.

Premiér Radičová

Ale ako začať meniť veci k lepšiemu, keď problém s rodovo citlivým jazykom má aj sama Rada vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť? Keď totiž rada prijala uznesenie o tom, že v jej štatúte by malo dôjsť k zmenám, aby bol formulovaný rodovo korektne, vláda tento návrh neschválila. „To je úplne absurdná situácia,“ pozastavuje sa nad tým členka rady, aktivistka za ľudské práva Šarlota Pufflerová. „Chceme len zviditeľniť prostredníctvom štatútu, že rovnou súčasťou tejto spoločnosti sú aj ženy.“ Podľa Pufflerovej bolo otázkou času, kým vláda problém pochopí. Nie však na Slovensku, lebo kým sa vláda Ivety Radičovej k problému opäť dostala, stihla padnúť.

Apropo, vláda Ivety Radičovej. Len čo si všetci zvykli, že nemáme premiéra, ale že premiérkou je žena, už ju nemáme. A treba povedať, že politici aj médiá si zvykali ťažko. Na tlačovkách po voľbách bežne hovorili, že „máme premiéra“, v grafických tabuľkách, ktoré priniesli mená jednotlivých ministrov, stálo premiér Iveta Radičová a aj čestná stráž ju pri pozdrave oslovila „pán premiér“.

„Iveta Radičová nie je dobrý premiér,“ aj takúto vetu sme si mohli prečítať v politickom komentári. Oveľa častejšie však zaznelo, že je slabá premiérka. „Vtedy už ženský rod nerobil problém,“ podotýka Debrecéniová.

Rodia škrečky alebo škrečice?

Ako sa teda vyjadrovať tak, aby boli ženy v jazyku prítomné? Používať zakaždým zdvojené tvary, poslanci a poslankyne, tí a tie, ktorí a ktoré z nás?

„Ja zdôrazňujem prácu s konkrétnym textom. Uvažovanie o texte a jeho otváranie voči rôznym skupinám v spoločnosti,“ vraví Cviková. „Texty, čo sme vydávali v roku 1993, sú iné ako tie, ktoré vydávame dnes. Aj my sme prešli určitým vývinom, naučili sme sa pracovať s jazykom a myslím si, že jazyk, ktorý používame dnes, je symetrickejší, ako bol na začiatku 90. rokov.“ Príklad? Ide vraj už o anekdoty. „V jednej próze napríklad bolo, že škrečok porodil…“ smeje sa Cviková. „Dôležité je, že netreba pracovať iba na úrovni slova, ale na úrovni odseku, na úrovni celého textu. Nemyslím si, že je to vybavené tým, že teraz povieme tri pravidlá a tie pôjdu. Mnohí ľudia, ktorí začali tento jazyk používať, sami na sebe pocítili účinok. Naozaj začnete svet vnímať inak, začnete si uvedomovať iné veci, inak vnímať štruktúry okolo seba.“

Sami na sebe vraj uvidíme, čo s nami jazyk robí. „Keď napríklad robím vzdelávanie učiteliek a učiteľov, tak sa im snažím hovoriť, že nejde teraz o to, aby sami seba pristihovali a trestali za to, že nepoužili korektný jazyk. Skôr ide o to, aby sa snažili myslieť na to, že majú v triede dievčatá a chlapcov a že ich treba oslovovať, treba sa na nich obracať. Že ich netreba vylučovať, hanlivo sa vyjadrovať o nejakom rode. Už to, že niekto je baba, je problém.“

Aspekt provokuje aj tým, že každý rok vydáva Kalendárku. Prečo nie kalendár? „Preto, že je to určené primárne ženám. Samozrejme, aj mužom, ktorým neprekáža, že nebudú mať kalendár.“

Nestačia dvojtvary a lomky

Aj Cviková uznáva, že celé je to pomerne zložité, lebo keď niekto osloví Radičovú ako premiéra, možno to myslí tak, že je naozaj hodná tej funkcie. Nemyslí si ani, že vec odbavíme tým, že budeme používať zdvojené tvary. „Rodovo symetrický jazyk má viacej rozmerov než poslanci a poslankyne a určite to nie je zabezpečené zdvojovaním. To isto nie. Ide o to, aby to bol nediskriminujúci jazyk voči všetkým možným skupinám, ktoré v spoločnosti sú. A aby to čo najviac a čo najsymetrickejšie zviditeľňovalo tých, ktorých sa to týka. Samozrejme, že je absurdné hovoriť o pacientoch na pôrodníckom oddelení, ale to je len jedna vec, ktorá je skôr v polohe anekdoty.“

Ide o to, že so slovenským jazykom, ktorý ponúka rôzne možnosti, sa dá narábať inak, sama slovenčina v sebe tie možnosti má. „Som sklamaná z toho, že na verejnosť prenikol iba taký spôsob takzvaného rodovo citlivého jazyka, ktorý robí zdvojovania alebo nejaké to lomkové dopĺňanie a podobne. Myslím si, že to je naozaj veľmi nedostatočné. Napokon už dvadsať rokov sa snažíme tým, že stále s jazykom pracujeme, vymýšľať rôzne iné formy, ako môže byť jazyk otvorený voči spoločnosti, v ktorej žije. Ja určite píšem a hovorím niektoré veci, ktoré by som ešte pred pätnástimi rokmi nevnímala. Lebo sám na sebe človek pozoruje, ako sa zmení jeho vnímanie s tým, ako jazyk používa,“ podčiarkuje Cviková.

Čo všetko prezrádza jazyk

Ak si na chvíľu z ucha zložíme filter samozrejmosti, objavíme aj vo svojej každodennej jazykovej praxi viacero zarážajúcich príkladov toho, ako sa ženy v našej kultúre stávajú tovarom. Spôsob, akým o javoch, veciach, vzťahoch a osobách hovoríme, aký jazyk na ich označovanie používame, nielenže prezrádza mnohé o našom vnímaní daného javu, veci, vzťahu či osoby, ale toto vnímanie aj významne ovplyvňuje. No a keďže jazyk je vecou spoločenskej „dohody“ a produktom kultúry v najširšom zmysle slova, kadečo prezrádza o spoločnosti, v ktorej žijeme.

Pripomeňme si v tejto súvislosti napríklad slovníkovú blízkosť slov nevesta (žena, ktorá sa vydáva alebo má pred svadbou; mladucha, vyvolená), neviestka (prostitútka), nevestinec (dom prostitúcie, bordel), ako aj to, že jazykový partner nevesty, ženích (muž, ktorý sa žení, mladý zať, nápadník) – podobne ako jeho sexualita – žiadnu blízkosť s predajnosťou či nemravnosťou nevykazuje. Zato ženská sexualita – i v prípade spoločensky vyzdvihovanej inštitúcie manželstva – s predajnosťou či nemravnosťou priamo (jazykovo) súvisí. Množstvo označení „padlej“ ženy, na ktoré v slovníku odkazuje slovo prostitútka, je najmä v porovnaní s absenciou podobných označení osôb mužského rodu skutočne zarážajúce; len v Synonymickom slovníku slovenčiny ich nájdeme najmenej 13 (pobehlica, fľandra, pľundra…). Hoci slovo prostitút (i realita mužskej prostitúcie) existuje, slovník i počítač pri jeho naťukaní trvajú na „správnosti“ tohto slova výlučne v ženskom rode. Rovnako sa výlučne v ženskom rode toto slovo používa obrazne v pejoratívnom význame – napríklad v súvislosti s politikou (hoci tá je v SR percentuálne doménou osôb mužského rodu).

//Jana Cviková, Žena nie je tovar, Aspekt 2005
//

© Autorské práva vyhradené

30 debata chyba