Pre väčšinu z nich to bol posledný let v živote. Skončil tesne vedľa svojho cieľa: v jazere Zlaté piesky pri Bratislave.
Čo predchádzalo jednej z najväčších havárií v histórii československého letectva? Lietadlo vzlietlo o 8:52. „Štart bol pokojný. Za chvíľu sme sa vzniesli nad Prahu. Asi po dvadsiatich minútach však začal horieť motor. Málokto si to všimol, ľudia boli ešte rozospatí. Ďalej sme leteli len s tromi funkčnými motormi v núdzovom stave,“ spomína po rokoch vtedajší pasažier lietadla Jaromír Kratochvíl, ktorý ako jeden z mála osudový let prežil.
Kapitán lietadla chcel podľa neho núdzovo pristáť v Brne. „Na to však nedostal povolenie, pretože v tom čase tam bola vietnamská delegácia. Vzápätí sa spojil s letiskom vo Viedni, kde mu ponúkli núdzové pristátie. Komunistickí pohlavári však túto možnosť zatrhli z prestížnych dôvodov. Radšej riskovali naše životy, než aby lietadlo zo socialistického Československa núdzovo pristálo na Západe. Zostávala nám jediná možnosť – letieť až do Bratislavy,“ povedal vlani Kratochvíl denníku Nový čas.
Let až do Bratislavy prebiehal z pohľadu bežného cestujúceho normálne. Pred pol desiatou dostal kapitán z veže letiska v Bratislava-Ivanke povolenie na pristátie. Lietadlo však pristátie nedokončilo a začalo opakovať priblíženie. Stroj pokračoval v lete vo veľmi malej výške (asi 40 metrov). Motory číslo tri a štyri, ktoré sú na pravom krídle, už nefungovali a lietadlo sa aj napriek úplnému vychýleniu kormidiel doľava prudko stočilo doprava a len tesne minulo riadiacu vežu. Preletelo areál letiska a pri veľkom náklone vpravo spadlo do jazera Zlaté piesky. Zahynulo 76 osôb, prežili len traja ľudia.
Medzi záchranármi nechýbali potápači zo Zväzarmu, ale keď sa dostali k jazeru, traja šťastlivci už boli na brehu a záchranka ich viezla na chirurgiu. „Boli to tí, ktorí sa v čase pádu nachádzali v zadnej časti lietadla a nestratili duchaprítomnosť,“ rozpráva jeden z vtedajších záchranárov-potápačov Gustáv Jednek. Zároveň pripomína, že iľjušin dopadol na hladinu krídlom a vzápätí sa prelomil na polovicu. Chvost však ostal celý a trčal z vody. Tí, ktorí vnútri zostávali nažive, kričali a tĺkli na steny lietadla. „To ich vlastne zachránilo, tak privolali pomoc ešte pred ponorením celého trupu do vody,“ dodáva Jendek.
Lietadlo sa zrútilo do jazera o 9:37,30 a po troch hodinách sa jeho trosky potopili na dno jazera. Vyslobodzovací tank najskôr vytiahol časť trupu od krídel dozadu. Vyslobodenie všetkých trosiek trvalo osem dní.
Dlho sa tajilo, že smrť väčšiny cestujúcich nastala utopením. Vtedajší komunistický režim zahmlieval aj príčiny havárie. Boli nimi pravdepodobne najskôr problémy s dvoma motormi a následná chybná reakcia pilotov.
Podľa hovorkyne ČSA Jany Víškovej bola havária z roku 1976 poslednou tragickou nehodou ČSA. „Odvtedy urobila technická doprava obrovský skok vo vývoji, takže súčasná technická vyspelosť strojov, výcvikov posádok aj bezpečnostných opatrení je oproti situácii pred tridsiatimi rokmi neporovnateľne vyššie a riziká sú tak obmedzené na absolútne minimum,“ uviedla Víšková.