Päťdňový pracovný režim štát zaviedol najprv skúšobne vo vybraných podnikoch. Od septembra 1968 však platil vo väčšine výrobných aj nevýrobných prevádzok republiky. „V Bratislave si to odskúšala Kablovka a Dimitrovka, výsledky presvedčili posledných neveriacich Tomášov,“ spomína ekonóm Jozef Zrak. V užšom politickom vedení na Slovensku patril vtedy Zrak do Dubčekovho krídla, za čo pykal počas celej normalizácie.
Experiment sa začal ešte v jeseni 1967 a prihlásilo sa doň 138 podnikov. Všetky sa snažili zvýšiť produktivitu práce, a zároveň neznižovať mzdy, čo bolo podmienkou prechodu na 5-dňový pracovný týždeň. V Prahe vznikla špeciálna komisia „pre voľné soboty“, ktorú viedol český ekonóm Bohumil Šimon, blízky Dubčekov spolupracovník. Oboch 21. augusta 1968 uniesli sovietski výsadkári a spolu s ďalšími štyrmi mužmi Pražskej jari držali v zajatí na Zakarpatsku.
„Skrátenia pracovného týždňa sa obával najmä Antonín Novotný, myslel si, že to rozvalí ekonomiku, najmä preto sa experimentovalo, kým ho nevystriedal Alexander Dubček,“ spomínal neskôr Šimon. Výsledky všetkých analýz preukázali pritom nízku efektívnosť pracovných sobôt a podporili ich zrušenie.
V polovici mája 1968 schválila vláda zásady pre zavedenie skráteného týždňa. Už pri postupnom prechode na 5-dňový pracovný režim chceli totiž mnohí riaditelia a stranícke výbory využiť voľné soboty na schôdze, školenia a takzvané dobrovoľné brigády. „Dubčekovo vedenie muselo ďalší voľný deň v týždni obhajovať ako neodňateľné právo človeka,“ pripomína Zrak.
V júni 1968 vydalo ministerstvo práce a sociálnych veci vyhlášku, ktorá podrobne upravovala nový pracovný poriadok. Po nástupe normalizácie však i samotné vládne orgány devalvovali hodnotu voľnej soboty. Najčastejšie sa to dialo v rámci „preskupovania“ dní. Ešte aj koncom 80. rokov sa vyskytli 3 až 4 pracovné soboty ročne, ktoré nahrádzali jednorazové dni pracovného pokoja pospájané so štátnymi sviatkami. Ba čo viac, stávalo sa, že vláda za pracovný deň dodatočne určila i nedeľu. Napríklad v roku 1985 sa pracovalo 5. aj 12. mája a 29. decembra.
Voľná sobota nebola v roku 1968 ani inde na svete takou samozrejmosťou akou je dnes. Napríklad v bývalom Sovietskom zväze ju zaviedli až koncom 70. rokov, aj to nie vo všetkých odvetviach. Rumunsko prešlo na 5-dňový pracovný týždeň dokonca až v roku 1990. V Južnej Kórei, ale aj ďalších krajinách sa v sobotu naďalej pracuje do 14. hodiny popoludní. Výnimkou sú niektoré väčšie firmy.
Podľa sociológa Ladislava Macháčka bolo rozhodnutie o skrátení pracovného týždňa pred 40 rokmi dobre premyslené. „Voľná sobota v paternalistickom štáte však ešte neznačila viac slobodnej voľby pre záujmové aktivity,“ prízvukuje Macháček. Podľa jeho poznatkov sa tento deň využíval v minulosti najmä na rodinnú svojpomoc a rôzne „fušky“.
K podobným záverom dospel koncom roku 1969 aj prvý sociologický prieskum využitia voľných sobôt, ktorý spracovala Silvia Valná. „Prekvapili ma odpovede zamestnaných žien, väčšina z nich si na voľnú sobotu odkladala najťažšie domáce práce, ktoré predtým vykonávali priebežne celý týždeň,“ rozpamätáva sa Valná. Zato nedeľa sa vďaka skráteniu pracovného týždňa stala pre nich skutočne voľným dňom so všetkým, čo k tomu patrí.
Vďaka voľným sobotám vznikol pre chalupárov z miest dvojdňový víkend. Spôsob života ľudí na slovenskej dedine sa však až tak dramaticky nemenil. Školy prešli na päťdňové vyučovanie, čo žiakom a študentom prinieslo viac voľného času, zároveň však spôsobilo zahusťovanie rozvrhov. „Vyššia intenzita výučby viedla niekde až k preťažovaniu žiakov základných škôl učivom,“ pripomína Valná.