Onedlho na to sa panovníčke Márii Terézii podarilo presadiť zákaz procesov s čarodejnicami. Niektoré pramene však uvádzajú, že poslednou bosorkou na hranici bola Kristína Belavá z Hornej Vsi pri Kremnici. Mučili ju tri roky a rozsudok „Oheň!“ vyniesol inkvizičný tribunál v roku 1729.
„Belavá bola určite posledná v našom regióne,“ potvrdzuje Adriana Erzová, šéfka štátneho archívu v Kremnici. „Čo sa týka Slovenska a strednej Európy – čudujem sa, že si to vôbec niekto trúfne vyhlásiť.“ A naozaj, žiadalo by si to preskúmať archívy v toľkých štátoch!
Aj podľa Erzovej je však isté, že „kladivo na čarodejnice“ sa na strednom Slovensku uplatnilo o niečo neskôr ako v iných končinách Európy. A o niečo neskôr tu prestalo udierať po biednych ženských hlavách. Dôvod? „Boli sme tu predsa len viac od ruky.“
Niektoré procesy a rozsudky však stojí za to pripomenúť. Agátu Marešovú, 45-ročnú matku ôsmich detí, hodili najprv do Váhu so zviazanými rukami a nohami. Vraj sa vedela premeniť na žabu a ako žaba uriekla manželku správcu Likavského hradu Františka Palugyaia. Písal sa rok 1630 a obvinená mala na výber. Buď sa v rieke utopí, čím dokáže svoju nevinu, alebo sa neutopí a v takom prípade skončí na hranici. Samozrejme, utopila sa…
Dora Struhárová z Ihráča podstúpila všetky inkvizítorské mučenia už ako 80-ročná starenka. V roku 1642 ju kati prinútili k priznaniu, že čarovala s konskou lebkou a husacími vajcami. Chudera, skončila na hranici.
Viliam Apfel v známej knihe o procesoch s bosorkami charakterizuje aj sudcov, ktorí vyniesli tento rozsudok. Všetci predstavovali vrchnosť mesta Kremnica a všetci absolvovali tamojšie vynikajúce školy.
Niektoré procesy sa už nedajú rekonštruovať. Napríklad v roku 1628 upálili vo Veličnej na Orave ako bosorku Katarínu Števonkovú. Príčiny sa však už nemožno dozvedieť. „Prípad je neúplný,“ vysvetľuje Soňa Maťugová, riaditeľka Štátneho archívu v Dolnom Kubíne. Zo zápisu sa dá vyčítať, že „kauza je schválne skrze kohosi vydrapená“.
Pred šiestimi rokmi umiestnila Spoločnosť Uroboros neďaleko Michalskej brány v Bratislave bronzový pamätný reliéf prvej bosorke Borlobaschinovej. Nebol to však akt jej rehabilitácie, ale skôr výzva na prehlbovanie znášanlivosti medzi ľuďmi rozdielnej viery a kultúry. Tak to aspoň vysvetlili predstavitelia spoločnosti. Posledná upálená bosorka zatiaľ podobný pamätník nemá…
